NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Splnený sen Jozefa Mašleja

Sníval o kňazstve. V roku 1950 bol odvedený do PTP a za účasť na náboženských stretnutiach bol odsúdený na 18 mesiacov tvrdého väzenia, kde ochorel na tuberkulózu. Sen sa mu však v roku v roku 1988 splnil tajnou vysviackou. Jozef Mašlej.

Otec Jozef Mašlej sa narodil 3. júla 1929 v dedinke Šarišské Sokolovce pri Sabinove, ako prvý z jedenástich detí. Jeho matka Anna, ktorá pracovala v domácnosti a jeho otec Ján, ktorý bol roľníkom, ho odmala vychovávali v náboženskom duchu. Jeho strýko, otec Michal Mašlej, bol kňazom Gréckokatolíckej cirkvi.

Po skončení ľudovej školy pokračoval v štúdiu na Gréckokatolíckom ruskom gymnáziu v Prešove počas rokov 1939-1947. V priebehu jeho štúdia bola škola zoštátnená, a tak neskôr niesla názov Štátne ruské gymnázium. Potom, ako v roku 1947 úspešne ukončil štúdium maturitou sa rozhodol vstúpiť do seminára, keďže v ňom už dlhšie tkvela túžba po tomto povolaní. V rokoch 1947-1949 študoval teológiu v Gréckokatolíckom kňazskom seminári v Prešove. Tretí ročník absolvoval na Bohosloveckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.

Pomocný technický prápor – PTP

Zdieľať

Po skončení prázdnin ho 15. septembra 1950 vzali na odvod a musel narukovať na Libavu do PTP- pomocného technického práporu. Bolo to po Prešovskom sobore, kedy sa štátna moc zbavovala kňazov a bohoslovcov aj týmto spôsobom. Tam pracoval šesť mesiacov na výstavbe trate Brno - Havlíčkov Brod, tri mesiace v kameňolome v Plzni a trinásť mesiacov na letisku v Přerove, kde podľa jeho slov „lietal s fúrikom“.

Počas prác v PTP mu plat za vykonanú prácu nikdy nedali. To, čo zarobil, sa najskôr zdanilo a potom poslalo vojsku. Tí odobrali peniaze na všetko, čo bolo potrebné (žold pre vojakov a podobne) a taktiež odpočítali peniaze vynaložené na ubytovanie a stravu robotníkov. „Museli sme si všetko platiť ako v hoteli,“ spomína otec Mašlej. Vojsko vzápätí poslalo zvyšné peniaze opäť firme, ktorá túto prácu sprostredkúvala a tí peniaze rozdelili na dve polovice. Jednu uložili na osobitnú vkladnú knižku jednotlivých robotníkov a tú druhú im dali ako vreckové. To však nikdy nebolo veľa. Navyše počas celého prvého roku prác nevidel ani jeden mesiac zo svojho platu vôbec nič.

Hoci bolo jeho štúdium teológie prerušené, idea a túžba po kňazstve, ktoré v ňom stále pretrvávali, sa prerušiť nedali. Spočiatku, kým to ešte mali dovolené, mohli všetci tí, ktorí mali záujem, spoločne navštevovať kostol v susednej dedine. Neskôr to však bolo zakázané, a tak sa začali hľadať iné alternatívy, ako sa stretávať pri spoločnej modlitbe. Vznikali rôzne tajné stretnutia v izbách, kde sa spoločne modlili, napríklad modlitbu svätého ruženca. Na jedno toto stretnutie dostal pozvanie aj náš nenápadný hrdina. Samozrejme ani chvíľu neváhal a pozvanie prijal. Stretnutie sa konalo v izbe holiča a jeho priebeh bol vcelku jednoduchý. Prišli, spoločne sa pomodlili a znovu sa v pokoji rozišli. Počas celého stretnutia nikto nespomenul ani len jediné slovo o nejakej protištátnej aktivite, vzbure alebo čomkoľvek podobnom, z čoho boli neskôr obvinení.

Zatknutie a väzba

Asi trištvrte roka po účasti na tomto stretnutí bol už ako jeden z posledných spomedzi šestnástich obvinených dňa 28. decembra 1952 zatknutý. Okolnosti zatknutia si otec Mašlej pamätá, akoby sa stali nie pred šesťdesiatimi rokmi, ale len včera. V daný deň mal ísť z Přerova na dovolenku. Keďže vlak domov šiel popoludní, v ten deň už do práce nešiel. Bolo potrebné ísť pomôcť do kuchyne s čistením zemiakov, a tak tam spolu s niekoľkými ďalšími kolegami šiel. Asi okolo deviatej hodiny, keď už mali prácu hotovú, prišiel za nimi veliteľ a zavolal si ho do svojej kancelárie. Po vstupe do nej sa naňho ihneď vyrútili dvaja muži so zvolaním: „Ruky hore!“ Začali ho prehliadať a prikázali mu, aby odovzdal zbraň, načo im on odpovedal, že nemá nijakú inú zbraň len lopatu. Viac mu už nepovedali nič, postavili ho ku stene a zaviazali mu oči. Potom ho bez slova naložili do auta a vyviezli niekde na pole. Tam ho z tohto auta preložili do ďalšieho s oddelenými časťami na prevážanie viacerých väzňov.

"V cele na samotke strávil pol roka. Počas tohto času ani raz nešiel von, ani raz nečítal noviny, vôbec nič. Navyše počas celej noci vždy svietilo svetlo na chodbe, a tak pol roka nepoznal tmu."

Zdieľať

Na tomto poli ostali od rána od desiatej hodiny do večera približne do šiestej. Medzitým k nemu privážali ďalších kolegov, nevidel však koho. Keď sa zvečerilo, znovu sa vydali na cestu. Ráno prišli na miesto, kde z auta vystúpil a začali ho vodiť po akejsi budove sem a tam, prevážali ho vo výťahu hore a dole, to všetko zrejme v snahe ho zmiasť. Napokon výťah zastal a jeho previedli chodbou k miestnosti, v ktorej sa za ním zabuchli dvere. Bola to cela. V cele bolo jedno okno, pod ním slamený matrac s jednou dekou, na jednej strane cely stolík so stoličkou a v kúte toaleta.

V tejto cele na samotke strávil sám pol roka. Počas tohto času ani raz nešiel von, ani raz nečítal noviny, vôbec nič. Za celý polrok nedostal žiadnu poštu a bolo mu dovolené napísať jediný list, no ako tvrdí, bola to formalita a domov napísal, že sa má dobre. Boli to veľmi ťažké dni, počas ktorých musel od rána od šiestej do večera do desiatej tráviť čas sám medzi štyrmi stenami. V noci museli spať podľa predpisov, ruky im muselo byť vidieť až po lakte. Ak ich niekto dal pod deku, ozval sa buchot stráží o dvere cely. Navyše počas celej noci vždy svietilo svetlo na chodbe, a tak pol roka nepoznal tmu.

Bolo to veľmi ťažké obdobie, no ani to v ňom nezničilo jeho túžbu po kňazstve, rovnako ako ju nezničilo ani prerušenie jeho štúdia. Na otázku, čo mu počas týchto ťažkých dní pomáhalo, má otec Mašlej jednoduchú odpoveď. Viera. Modlitba a viera mu pomohli nevzdávať sa. Vedel, že sa ničím neprevinil, a že on má svedomie čisté. A bola tu ešte jedna vec. Kedysi dávno, oveľa skôr, predtým, ako ho zatkli, mal sen, že nezomrie, kým sa nestane kňazom. A toto vedomie mu pomáhalo prekonať aj samotu a opustenosť medzi štyrmi stenami, aj strach z toho, čo s ním bude. Vedel, že nech sa mu stane čokoľvek, nezomrie.

Silu jeho ducha však postupne začala oslabovať slabosť jeho tela. V cele bola totiž pomerne zima, a tak sa postupne jeho zdravotný stav začal zhoršovať. Na vyšetrenie sa dostal jediný raz, no nič mu to nepomohlo. Koncom mája sa však jeho stav veľmi zhoršil. Začal kašľať, no najväčším problémom bolo, že mu bola neustále zima a začal celý modrieť. K lekárovi sa však stále nedostával. Po pol roku ho preložili z väzenia v Prahe na Ruzyni do vojenského väzenia na Hradčanoch. Tam sa jeho stav ešte viac zhoršil a konečne ho poslali k lekárovi. Ten ho ihneď poslal do vojenskej nemocnice v Přerove, kde mu lekár diagnostikoval tuberkulózu a ťažký rozpad pľúc. Z tejto nemocnice ho poslali do nemocnice na Pankrác. Odvtedy, čo ho zavreli, až do tohto času, keď bol v nemocnici, schudol dohromady neuveriteľných 35 kilogramov. Mal vtedy ešte len 24 rokov.

Žaloba a súd

Kým bol v nemocnici, konal sa v októbri 1953 súd. Keďže jeho zdravotný stav mu nedovoľoval zúčastniť sa celého pojednávania, nevie, ako presne prebiehalo. Lekár dovolil, aby ho sanitkou previezli na súd len na ten čas, kým bude vypovedať, a potom ho znovu priviezli späť do nemocnice. Obžalovaný bol z velezrady a odsúdený za neohlásenie trestného činu. Aký trestný čin to bol, sa nikdy nedozvedel. Navyše vôbec nevidel ani žalobu a ani rozsudok. Dostal trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, a z nich si odpykal 11. Po súde ho prepustili s tým, že šiel na liečenie do Vojenského sanatória do Tatranských Matliarov a neskôr do sanatória vo Vyšných Hágoch, kde sa liečil viac ako tri roky.

"Podľa obžaloby mali na náboženských stretnutiach vykonávať priemyselnú špionáž pre Vatikán. Otec Mašlej však tvrdí, že šlo čisto o modlitbové stretnutie."

Zdieľať

V žalobe vyššieho vojenského prokurátora z 12. októbra 1953 sa uvádza, že bol obvinený zo spáchania velezrady podľa paragrafu 78, odstavec 1, písmeno c/ odstavec 2, písmeno a/ trestného zákona.

V žalobe je uvedené, že Jozef Mašlej spolu s ďalšími obvinenými vojakmi v zálohe: „Pochází z rodin našich pracujících. Vlivem špatné církevní výchovy zradili však všichni ušlechtilé cíle a zájmy svých rodičů a stali se fanatickými stoupenci našich Vatikánských nepřátel.“ Na inom mieste žaloby sa píše: „Pomocí široké sítě stále se rozvětvujících kroužků a prováděním tzv. anket shromažďují zprávy z našich průmyslových podniků a jiných pracovišť, ze kterých jejich ústředí čerpalo pro špionáž ve prospěch Vatikánu. Otec Mašlej však tvrdí, že šlo čisto o modlitbové stretnutie, a ak by sa na iných podobných stretnutiach dialo aj niečo iné ako modlitba, on toho súčasťou nebol. O samotnom Vatikáne je hneď na začiatku žaloby napísané: „Jedním z úhlavních nepřátel zemí tábora míru, který se opravdu “důstojně“ řadí k současným podněcovatelům nové světové války a který dokonce vyniká nad ostatní tyto své společníky svými historickými zkušenostmi z neustálého reakčního boje proti skutečné vědě a pokroku, jest Vatikán.“ Z toho jednoznačne vyplýva, že zdanlivá náboženská sloboda a sloboda vyznania, ktorá sa taktiež spomína v tejto žalobe, a ktorá údajne bola neodmysliteľnou súčasťou nášho štátu, bola v skutočnosti niečím celkom iným.

Organizácia JOC

Hnutie JOC (Jeunesse Ouvriere Chretienne - Kresťanská robotnícka mládež) bolo založené abbé Josephom Cardijnom. S týmto hnutím v Československu súviselo spoločenstvo „Rodina“, ktoré v Bratislave založil charizmatický kňaz chorvátskeho pôvodu páter Kolakovič a rovnako sa oňho neskôr opierali aj Zakladatelia a "generáli" tajnej cirkvi, ktorými boli Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.

„Dostal som osemnásť mesiacov a neviem za čo, ale vyslúžil som si tuberkulózu, z ktorej som sa musel liečiť tri roky a celý život som musel dávať pozor, aby som si zdravie udržal.“
Jozef Mašlej

Zdieľať

Celou žalobou sa nesie spájanie všetkých obvinených s protištátnou organizáciou JOC a obviňovanie z podnikania rôznych akcií podporujúcich túto organizáciu. „V době, kdy předpokládali, že již brzy budou přeložení do zálohy, tj. na jaře 1952, zúčastnili se všichni jmenovaní uvedeného kursu, při němž byli podrobně seznámeni se strukturou, způsobem činnosti a se skutečným, proti základům republiky směřujícím cílem organizace JOC. Tímto přistoupením k této organizaci znovu jasně prokázali, že zůstali nadále nepřáteli lidově demokratického zřízení republiky, kteří - stejně jako všichni ostatní obvinění – měli jako příslušníci páté kolony podle pokynů s fašismem otevřeně spjatého Vatikánu rozbíjet jednotu dělnické třídy, která jest nezbytným předpokladem samostatnosti a bezpečnosti naší vlasti.“ Táto citácia žaloby je však v rozpore s tvrdením otca Mašleja, ktorý sa podľa jeho slov nikdy nezúčastnil žiadneho podobného krúžku alebo akcie, spojenej s touto organizáciou. Jeden z obvinených bol obvinený za spoluprácu s „agentom Vatikánu Silvestrom Krčmérym“ a z organizovania kurzov pre bývalých bohoslovcov, ale to, či sa takéto nejaké stretnutia v jeho okolí konali, otec Mašlej s istotou povedať nevie, no ak by sa aj odohrali, on ich súčasťou nebol. Je teda jasné, že celé obvinenie bolo vykonštruované a nezakladalo sa na pravdivých informáciách. Tieto obvinenia z činov, ktoré nikdy nespáchal, ho však stáli 11 mesiacov väzenia, z ktorých 6 strávil na samotke, a ďalšie roky života musel stráviť liečbou z tuberkulózy. Ako on sám tvrdí: „Dostal som osemnásť mesiacov a neviem za čo, ale vyslúžil som si tuberkulózu, z ktorej som sa musel liečiť tri roky a celý život som musel dávať pozor, aby som si zdravie udržal.“

Splnený sen

Keď bol napokon po všetkom, čím si prešiel, prepustený, dali mu vkladnú knižku, na ktorú mu ešte počas prác v PTP odkladali polovicu zarobených peňazí. Na jeho prekvapenie však zistil, že všetko, čo na nej bolo uložené, bolo aj odobrané a opätovne vložené až deň pred jeho prepustením. Hneď teda pochopil, že už nerátali s tým, že sa ešte k tejto svojej vkladnej knižke niekedy dostane.

Potom, ako sa po všetkých útrapách a trojročnom liečení v Tatranských Matliaroch vrátil do civilu, musel sa opäť včleniť do normálneho života, čo znamenalo okrem iného aj nájsť si prácu. To však, ako onedlho zistil, vôbec nebolo jednoduché. Pre vtedajšiu spoločnosť sa stal nespoľahlivým jednak preto, že bol bohoslovec a rovnako preto, že bol väznený. Napokon sa mu však po dlhom hľadaní podarilo zamestnať sa v okresnom priemyselnom kombináte v Sabinove. Po roku tam však došlo k reorganizácii, a tak sa dostal do drevospracujúceho podniku, ale tam znovu nastala zmena už po desiatich mesiacoch.

Po týchto zmenách sa znovu vrátil k hľadaniu práce, až sa mu to napokon podarilo a začal pracovať v konzervárni v Sabinove, kde pracoval 32 rokov. V tejto práci vystriedal niekoľko zadelení, a aj keď s ním jeho minulosť stále „kráčala“, dokázal sebe a aj ostatným, že poctivou prácou sa človek dokáže o seba postarať. Svojou ochotou a pracovným nasadením si znovu dokázal aspoň čiastočne vybudovať štatút spoľahlivého občana. Začínal len ako výrobný plánovač, no dopracoval sa až na vedúceho odbytu a obchodného námestníka. Pri všetkých funkciách, ktoré vystriedal, si z neho v práci často uťahovali otázkou: „Za koho ste tu dnes?“ Počas jeho práce v konzervárni bolo potrebné, aby si urobil vysokú školu, a tak nastúpil nie na svoju vysnívanú teológiu, ale ako diaľkový študent na dekanáte Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Na tejto škole promoval 14. júna 1972 a získal tak titul Inžinier v odbore Ekonomika a riadenie chemického a potravinárskeho priemyslu.

Sviatosť manželstva prijal s učiteľkou Annou z Nižných Repáš neverejne vo svojom rodisku 30. júla 1962. Spolu majú tri deti- Jozefa, Janu a Gabrielu.

Počas rokov, ktoré strávil štúdiom vysokej školy a prácou v konzervárni, v ňom stále pretrvávala jeho neuhasená túžba po kňazstve. Za celé roky sa mu však nepodarilo dostať sa na štúdium teológie. Jeho sen o kňazstve však mal byť naplnený a napokon sa tak aj stalo. Dňa 19. marca 1988 bol tajne vysvätený v uzamknutom gréckokatolíckom chráme v Zdobe pri Košiciach. Jeho celoživotný sen mu sprostredkoval emeritný pražský biskup Eugen Kočiš, a to, že sa mu tento sen konečne naplnil, vedela z celej jeho rodiny len jeho manželka, ktorá bola na vysviacke spolu s ním. Mal vtedy už takmer 59 rokov. Od tonzúry až do vysvätenia čakal teda spolu dlhých 40 rokov a 2 mesiace. Keď sa ako novokňaz prihlásil na biskupskom úrade, biskup Hirka ho menoval za riaditeľa biskupskej kancelárie v Prešove. Nastúpil tam v októbri roku 1990 a pracoval tam necelý rok. Vzápätí bol preložený na faru do Renčišova, kde bol tri roky správcom farností Renčišov a Lačnov. Od roku 1994 pôsobil na fare v Orlove v okrese Stará Ľubovňa, až do roku 1998, kedy sa rozhodol odísť do dôchodku.

Záver

V roku 1991 bol na základe uznesenia, ktoré zrušilo rozsudok Vyššieho vojenského súdu, rehabilitovaný a bolo tak ukončené trestné stíhanie pre neoznámenie trestného činu.

"Otec Mašlej je dôkazom, že dejiny zanechávajú nezmazateľné stopy. Je dôležité naučiť sa chápať zmysel čakania pre naplnenie našich túžob, pretože nie je dôležité, kedy sa náš sen naplní, ale to, ako veľmi sme za jeho naplnenie bojovali."

Zdieľať

Dodnes, ako 83-ročný, každodenne slúži svätú liturgiu v malej kaplnke vo svojom rodisku. Nakoľko mu to dovoľuje jeho zdravotný stav, vypomáha aj v Jakubovanoch a Sabinove. Udalosti, ktoré prežil, vníma ako životnú skúsenosť, ktorá ho mnohému naučila. Na ľudí, ktorí mu v minulosti tak ublížili, nespomína v zlom a ani voči nim nepociťuje hnev či nenávisť. Aj na tomto je možné vidieť veľkosť osobnosti a ducha nášho nenápadného hrdinu.

Otec Mašlej je dôkazom, že dejiny zanechávajú nezmazateľné stopy. Sen nášho nenápadného hrdinu sa, i keď až po rokoch, predsa naplnil a tým nám ukázal, že tie najlepšie veci v našom živote a to, o čom najviac snívame a po čom najviac túžime, neprichádza vždy vtedy, keď si to my predstavujeme. Nesmieme sa však vzdávať a strácať nádej. Rovnako, ako sa svojho sna nikdy nevzdal Jozef Mašlej. Je dôležité naučiť sa chápať zmysel čakania pre naplnenie našich túžob, pretože nie je dôležité, kedy sa náš sen naplní, ale to, ako veľmi sme za jeho naplnenie bojovali.

Zuzana Petriľáková, Katarína Gáborová
Autorky sú študentkami na Gymnáziu sv. Moniky v Prešove.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 4. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 16. novembra 2012 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Jozefa Mašleja a autoriek. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo