Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Spoločnosť
27. január 2018

Buďme ohľaduplní. Komunikujeme aj oblečením

Nie je v poriadku kričať na tenisovom turnaji pred podaním a vykážu vás za to z dvorca. Vhodnosť a nevhodnosť správania platí aj v obliekaní sa.
Buďme ohľaduplní. Komunikujeme aj oblečením

Margaret Thatcherová na stretnutí so senátorom Stromom Thurmondom, vedľa stoja aj Ronald Reagan s manželkou Nancy. Foto: White House Photographic Office

Pred pár rokmi napísala redaktorka školských novín na Saint Eustaby Catholic College v súvislosti s pochodom „Take Back the Night“ (Vráťte nám noc), že by mala mať možnosť „prechádzať sa po Eaton Street a mať na sebe len žabky a úsmev” bez obáv z napadnutia.

Zjavným a triviálnym spôsobom mala pravdu. Napádať ľudí je protiprávne. Keby sa k nej rozbehlo nejaké opité decko a schmatlo ju, niekto by ho mal od nej odtiahnuť, a keby bol ten niekto policajt, mal by ho odviesť na okrsok. Samozrejme by mal zatknúť i ju za verejné pohoršenie.

Zamyslel som sa však nad postojom za bezočivosťou tohto dievčaťa. Spomínam si na istý incident, ktorý sa stal jedného leta, keď som pomáhal v dome katolíckych robotníkov vo Washingtone. Natieral som tam jednu z hál, keď tu zrazu zazvonil zvonček pri dverách. Bolo vtedy sparné leto, obvyklé v tejto stoke plnej hmly, tepla a korupcie, a tak som nemal na sebe košeľu, keď som šiel otvoriť dvere.

To, čo sa chápe ako neslušné oblečenie, sa bude meniť od národa k národu podľa klímy či činnosti, no každá spoločnosť má niekde určitú hranicu. Zdieľať

Bola tam hispánska pani, asi päťdesiatročná, ktorá sa chcela spýtať na pár vecí, a tak som šiel po svojho šéfa Johna. Prišiel ku dverám a začali sa rozprávať, zatiaľ čo ja som stál obďaleč. Bola to len obyčajná žiadosť o akési informácie, nič súkromné.

„Prepáčte,“ zastavila sa uprostred vety a pozrela na mňa. Ospravedlnil som sa a vrátil sa k natieraniu. John mi neskôr celú vec vysvetlil. „Je to tradičná pani,“ povedal „a ty si nemal na sebe košeľu.“ Pochopil som. A nemyslel som si, že je prudérna či hrubá.

Nepochybujem o tom, že keby sme všetci spolu pracovali na poli a kopali zavlažovacie kanály, muži bez košieľ by jej neprekážali. Neočakávala by, že budem mať košeľu na pláži. Kontext je veľmi dôležitý.

Nemala nič proti tomu, že som natieral halu do pol pása vyzlečený. Ani že som stál obďaleč pre prípad, že by som mohol niečím prispieť. Mala však niečo proti tomu, že som si opäť neobliekol košeľu, keď som halu nenatieral.

Mala pravdu a ja som na túto lekciu nikdy nezabudol. Sme spoločenské bytosti a svojím spôsobom obliekania sa komunikujeme iným alebo im klameme, kričíme na nich, prípadne ich frustrujeme a bránime im, aby sa oni komunikovali nám.

Jazyk obliekania je, tak ako každý jazyk, sčasti konvenčný a sčasti nie je, ale zakladá sa na povahe tela a na materiálnych podmienkach sveta okolo nás. Keď v Paríži vyslovím onú legendárnu vetu z učebnice francúzštiny pre začiatočníkov: „La plume de ma tante est sur la table“ (Pero mojej tety je na stole), niekto odpovie: „Mais bien sur“ (Tak určite) a deň pôjde ďalej v mieri a harmónii. Naproti tomu v Peorii tento sled zvukov nič neznamená.

Keď však v Paríži prejdem okolo malého dieťaťa hrajúceho sa na chodníku, pozriem sa jeho smerom a usmejem sa naň a na jeho matku, komunikoval som rovnaké potešenie a uznanie, aké by som komunikoval v Peorii v Puné či v Papeete. Toto gesto je univerzálne.

To, čo sa chápe ako neslušné oblečenie, sa bude meniť od národa k národu podľa klímy či činnosti, no každá spoločnosť má niekde určitú hranicu. V dnešnej dobe však nemôžeme hovoriť o slušnosti v sexuálnej oblasti bez toho, aby nerestnícki puritáni omdlievali od strachu, že ich „teokrati“ odnesú na nejaký vzdialený zámok, aby ich tam strašili darčekmi, poéziou a dvorením, a preto zmeňme morálnu arénu.

Vezmime si krik a bitku. Ide o akty agresivity nielen voči protivníkovi, ale i voči okolitým ľuďom. Opäť súdime podľa kontextu a konvencií, no nielen podľa nich. Kričať na baseballovom zápase je obvykle v poriadku, no už nie kričať oplzlosti či vyhrážky na nejakého hráča, trénera či rozhodcu.

Nie je v poriadku kričať na tenisovom turnaji pred podaním a vykážu vás za to z dvorca. Kričať na veľkej oslave pod holým nebom je v poriadku. Kričať vo vnútri? Agresívne, hrubé, bezohľadné.

Inzercia

Biť sa je v poriadku medzi chlapcami na školskom dvore, ak sa dodržiavajú pravidlá. Biť sa vo vnútri v poriadku nie je. Pred dievčatami musia chlapci krotiť svoju agresivitu, dokonca i tú šťastnú. Sem patria i pochybné reči. Inak hovoria: „Ja som tu šéf, robím si, čo sa mi zachce, a vy si choďte do pekla.“

Musíme žiť spolu takí, akí sme. Naše rozhodovanie sa pri obliekaní, rozprávaní a fyzickom správaní by sa malo riadiť pozornosťou a trpezlivosťou. Zdieľať

To isté platí o neslušnom oblečení. Žena, ktorá sa oblieka tak, aby predvádzala svoju postavu provokatívnym spôsobom, hovorí buď: „Chcem, aby ste mi nepozerali do tváre, ale na dôležitejšie veci pod ňou,“ alebo „Do pekla s vami.“

Poviem to jasne. Keď vidím ženu v šatách, ktoré vyzerajú ako pruh plastového obalu, ktorý sa má použiť len raz a dať dolu, okamžite mi prídu na um myšlienky na sex, čo je aj úmyslom tejto ženy, ak len nie je hlúpa. Preto sa zastavím a odvrátim. Nechcem na tieto veci myslieť.

Nestačí povedať: „Nemysli na to.“ Každá silná ľudská stránka je zároveň i slabosťou. Ženina citlivosť na emócie – citlivosť, bez ktorej ľudský rod v žiadnom prípade nemohol prežiť – je i pokušením zvoliť presne to slovo, ktorým najväčšmi ublíži. Mužov sklon k hrubosti voči tvrdohlavému odporu prirodzeného sveta – hrubosti, bez ktorej ľudský rod v žiadnom prípade nemohol prežiť – je i pokušením k násiliu.

Musíme žiť spolu takí, akí sme. Naše rozhodovanie sa pri obliekaní, rozprávaní a fyzickom správaní by sa malo riadiť pozornosťou, trpezlivosťou, úprimným uznaním si vlastnej náchylnosti na hriech a ohľadom na náchylnosť iných, najmä príslušníkov opačného pohlavia, ktorých city sú občas možno úplne iné než naše.

Nestavajme blížnemu do cesty osídlo.

Anthony Esolen
Autor je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Jeho najnovšie knihy sú Ten Ways to Destroy the Imagination of Your Child (Desať spôsobov, ako zničiť predstavivosť u svojho dieťaťa) a Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru). Riadi Centrum pre obnovu katolíckej kultúry na Thomas More College of the Liberal Arts.

Pôvodný text: Modesty and Charity.

 

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Sila cnosti

Sila cnosti

Manželstvo sa dnes často chápe ako nebezpečenstvo pre peňaženku, hrozba pre dôležitejšie veci v živote, ako je napríklad stať sa byrokratom vo finančnej spoločnosti, asistentom na katedre sociológie alebo čímsi podobným.