Svet kresťanstva Konflikt v Smere Opozícia 26. február 2013

Benedikt XVI. upravil pravidlá konkláve

Imrich Gazda
Imrich Gazda
Svätá stolica v pondelok zverejnila najnovšie motu proprio Benedikta XVI., ktorým upravil pravidlá konkláve. Dokumentu predchádzali najnovšie potreby, ktoré vyvstali s jeho rezignáciou. V priebehu storočí mu predchádzal veľký počet noriem zameraných na rovnakú udalosť: pápežskú voľbu. Motu proprio ...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Imrich Gazda

Svätá stolica v pondelok zverejnila najnovšie motu proprio Benedikta XVI., ktorým upravil pravidlá konkláve. Dokumentu predchádzali najnovšie potreby, ktoré vyvstali s jeho rezignáciou. V priebehu storočí mu predchádzal veľký počet noriem zameraných na rovnakú udalosť: pápežskú voľbu. Motu proprio ...

Svätá stolica v pondelok zverejnila najnovšie motu proprio Benedikta XVI., ktorým upravil pravidlá konkláve. Dokumentu predchádzali najnovšie potreby, ktoré vyvstali s jeho rezignáciou. V priebehu storočí mu predchádzal veľký počet noriem zameraných na rovnakú udalosť: pápežskú voľbu.

Motu proprio s názvom Normas nonnullas pápež podpísal v deň výročia promulgácie apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Universi Dominici gregis (UDG) - 22. februára na sviatok Katedry sv. Petra, apoštola. Obsahuje viacero menších úprav spomínanej konštitúcie, ale aj pár zásadnejších zmien. Medzi ne patrí možnosť začať konkláve skôr než po 15 dňoch ako to predpisuje UDG, hoci už v čl. 37 tejto konštitúcie Ján Pavol II. uvádza: "...avšak ponechávam na kardinálske kolégium, aby posunulo začiatok voľby o niekoľko dní, ak jestvujú závažné dôvody". Benedikt XVI. k tomu dodáva, že najneskôr 20 dní od uprázdnenia stolca musia kardináli - voliči začať voľbu.

Pápež ďalej zdôrazňuje potrebu zachovávania najvyššej miery tajnosti a ustanovuje, aby nik bezdôvodne nepristupoval ku kardinálom - voličom presúvajúcim sa medzi Domom sv. Marty, kde sú ubytovaní, a miestom voľby. Všetky ostatné osoby, ktorých prítomnosť je nevyhnutná pre plynulý priebeh konkláve (napr. sekretári a technickí pracovníci) sú povinné zložiť predpísanú prísahu na evanjeliá a zaviazať sa k mlčanlivosti ohľadom čohokoľvek, čo sa týka voľby. Toto tajomstvo z nich môže sňať len novozvolený pápež alebo jeho nástupcovia. V opačnom prípade hrozí týmto osobám trest exkomunikácie latae sententiae, teda vylúčenie z cirkvi vykonaním samotného skutku prezradenia tajomstva.

Z dejín úprav voľby rímskeho biskupa

Pravidlá pápežskej voľby sa naprieč históriou menili pomerne často. Prvý dokument tohto druhu pochádza od pápeža sv. Symmacha (5./6. st.), podľa ktorého nového rímskeho biskupa menuje jeho predchodca. Až dovtedy bolo totiž zvykom, že na voľbe participoval rímsky klérus v úzkej súčinnosti s ľudom mesta Ríma, ktorý voľbu schvaľoval. V stredoveku, so silnejúcou mocou svetských panovníkov, sa stalo zvykom, že voľba novej hlavy cirkvi musela byť potvrdená cisárom. Posledným takto „schváleným“ pápežom bol sv. Gregor III. (8. st.). Lateránsky koncil v roku 769, ktorý zvolal pápež Štefan III., upravil pápežskú voľbu v tom zmysle, že odňal aktívne i pasívne volebné právo laikom a ustanovil, že za rímskeho biskupa môžu byť zvolení len riadne konsekrovaní klerici. Nasledujúci pápeži si už nepýtali cisársky súhlas, iba informovali panovníkov o svojej voľbe.

Prvou významnou právnou normou upravujúcou pápežskú voľbu bola bula Mikuláša II. In nomine Domini z 13. apríla 1059 (anglický text tu). Bula síce formálne nezrušila právo cisára schvaľovať voľbu, no učinila ju menej významnou. Zároveň v nej pápež vyhlásil simonickú (skorumpovanú) voľbu za neplatnú. Právo voliť pápeža dostali len kardináli – biskupi. Voľba sa mala uskutočňovať v Ríme, no v prípade nevyhnutných okolností, kvôli zabezpečeniu jej pokojného priebehu, aj na inom mieste.

Pápež Alexander III., ktorý zvolal Tretí lateránsky koncil, ustanovil vo svojej konštitúcii Licet de vitanda discordia z 19. marca 1179, že na úspešné zvolenie pápeža je potrebná kvalifikovaná dvojtretinová väčšina voličov, pričom voľba bola výlučne v kompetencii kardinálov, čo sú ustanovenia platné dodnes. Tento dokument však svojou nedokonalosťou umožnil dlhé obdobia sede vacante a časté intervencie svetských mocnárov do priebehu voľby.

Uvedené nedokonalosti sa usiloval odstrániť blahoslavený Gregor X. svojou bulou Ubi periculum zo 7. júla 1274, ktorou potvrdil, že voľba je vyhradená iba kolégiu kardinálov, pričom pasívne volebné právo získal každý pokrstený katolík (dokonca aj laik). Rozhodol, že kardináli nesmú počas voľby udržiavať nijaké kontakty s okolitým svetom. Ak by sa nedohodli na mene pápeža po troch dňoch, mal im byť umenšený prídel stravy. Ak by ani po ôsmych dňoch nedospeli k dohode, ich denná dávka jedla sa mala zredukovať na chlieb, vodu a víno.

V priebehu nasledujúcich storočí došlo k viacerým viac alebo menej podstatným zmenám. Klement V. v dokumente Ne Romani zo 6. decembra 1311 (latinský text tu) zdôraznil, že kardinálske kolégium počas interregna nenahrádza pápeža a hlavné exekutívne úlohy cirkvi sú dočasne zverené camerlengovi a apoštolskému penitenciárovi. Pápež Július II. dekrétom Cum tam divino zo dňa 14. januára 1505 potvrdil, že simonická voľba je neplatná. Pavol IV. bulou Cum ex apostolatus officio z 15. februára 1559 (anglický text tu) potvrdil starobylú tradíciu, že iba katolícki muži smú byť zvolení za pápeža. Vo svojej konštitúcii In eligendis z 8. októbra 1562 Pius IV. rozhodol, že voliť sa môže štyrmi spôsobmi: per acclamationem seu inspirationem (vyhlásením niektorého člena kardinálskeho zboru, že dostal nadprirodzené poznanie o tom, kto sa má stať pápežom), per compromissum (väčšina kardinálov poverila zvyšok, aby vykonala voľbu), per scrutinium (volia všetci až do dosiahnutia potrebnej väčšiny) a postúpením (hlasy sa postupujú tomu kandidátovi, ktorý získal najviac hlasov v predchádzajúcom kole). Pius IV. taktiež potvrdil, že kardináli majú zakázané komunikovať počas voľby s kýmkoľvek nepovolaným.

Gregor XV. promulgoval dve normy venované konkláve: Aeterni Patris Filius (15. 11. 1621) obmedzujúcu tzv. Ius Exclusivae, teda právo veta niektorých európskych panovníkov počas voľby prostredníctvom nimi poverených kardinálov, a dokument Decet Romanum Pontificem (12. 3. 1622), kodifikujúci niektoré procedúry počas konkláve. Klement XII. v konštitúcii Apostolatus officium zo 4. októbra 1732 upravil spravovanie cirkvi počas sede vacante a odsúdil (ale nezrušil) Ius Exclusivae. Vydal tiež dekrét (vo forme tzv. chirografu – ručne písaného latinského listu) Avendo noi (24. 12. 1732) týkajúci sa finančných výdavkov počas konkláve. Pius VI. vydal dva špeciálne dokumenty týkajúce sa interregna a konkláve: Christi Ecclesiae regendae (30. 12. 1797) a Quum nos superiore anno (13. 11. 1798). V druhom z nich rozhodol, že pápežská voľba je platná aj vtedy, keď je voličské teleso veľmi malé.

V 19. storočí došlo k dvom zásadnejším modifikáciám noriem venovaných konkláve. Prvou bola bula blahoslaveného Pia IX. In hac sublimi z 23. augusta 1871, ktorou zakazuje svetské zásahy do priebehu pápežskej voľby, no neruší Ius Exclusivae. Druhou konštitúcia Leva XIII. Predecessores nostri (24.5.1882) upravujúcou konanie konkláve za mimoriadnych okolností.

20. storočie: prudká miera normotvorby

Pomyselné „vrece“ s právnymi normami venovaných konkláve sa roztrhlo v 20. storočí. Iba dvaja pápeži – Benedikt XV. a Ján Pavol I. – nevydali nijaký takto zameraný dokument. K definitívnemu zákazu Ius Exclusivae došlo prostredníctvom konštitúcie Commissum nobis sv. Pia X. z 20. januára 1904. Práve tento pápež bol zvolený aj vďaka tomu, že svoje právo veta využil v konkláve, z ktorého sám vzišiel pápež Sarto, rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. Prostredníctvom krakovského biskupa, kardinála Jana Puzynu de Kosielsko intervenoval proti kardinálovi Marianovi Rampollovi. Vyjadril totiž svoju vôľu, že tento muž nevyhovuje politickým záujmom jeho krajiny. Rozsiahlou apoštolskou konštitúciou Vacante Apostolica Sede (25.12.1904) ten istý pontifik zrušil všetky predchádzajúce normy okrem svojej vlastnej konštitúcie Commissum nobis a Predecessores nostri svojho predchodcu. Potvrdil, že na úspešné zvolenie je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov všetkých kardinálov, s vylúčením vlastného hlasu kandidáta. Aby sa skrátil čas medzivládia, Pius X. nariadil konanie dvoch volebných kôl dopoludnia a dvoch popoludní. Právo voliť pápeža získali aj tí kardináli, ktorí ešte neboli kreovaní, ale ich menovanie bolo už verejne ohlásené. Zrušená bola voľba postúpením, vďaka čomu zostali v platnosti len tri spôsoby voľby.

Pius XI. vydal dve normy venované konkláve, ktoré doplnili konštitúciu Vacante Apostolica Sede. Boli nimi motu proprio Cum Proxime (1.3.1922) a apoštolská konštitúcia Quae divinitus (25.3.1935). Prvá norma predĺžila čas začiatku konkláve na 15 dní od smrti alebo rezignácie pápeža, pričom za mimoriadnych okolností mohol byť tento čas natiahnutý až na 18 dní. Každý z kardinálov dostal právo na dvoch asistentov či už z radov laikov alebo klerikov. Pius XI. ustanovil, aby kardináli denne slávili Eucharistiu a ten kardinál, ktorý by nebol schopný sa tohto slávenia zúčastniť, mal prijať Oltárnu sviatosť počas zvyčajnej omše. Dôvodom predĺženia času začatia konkláve bola osobná skúsenosť Pia XI. Konkláve vo februári 1922, z ktorého sám vzišiel, sa nemohli zúčastniť traja americkí kardináli: William Henry O'Connell z Bostonu, Denis Dougherty z Philadelphie a Louis-Nazaire Bégin z Québec City. Dôvod bol prostý: cesta loďou z USA trvala príliš dlho. Prvý zo spomínaných kardinálov z tej istej príčiny nestihol ani konkláve v r. 1914, a preto podal Piovi XI. oficiálny protest proti krátkej dobe od začiatku interregna do začatia konkláve. Pápež sťažnosti vyhovel a v spomínanej norme Cum Proxime túto dobu predĺžil. Druhá z uvedených noriem, konštitúcia Quae divinitus, mierne upravovala 23. a 24. článok konštitúcie Vacante Apostolica Sede. Pius XII. svojou konštitúciou Vacantis Apostolicae Sedis z 25. decembra 1945 ustanovil, že na zvolenie pápeža je potrebná väčšina dvoch tretín plus jeden hlas. Zároveň zakázal, aby boli počas konkláve v Sixtínskej kaplnke prítomné akékoľvek zariadenia slúžiace na zvukový alebo obrazový záznam a reprodukciu jeho priebehu. Blahoslavený Ján XXIII. modifikoval 5. septembra 1962 svojím motu proprio Summi Pontificis electio hranicu požadovanej kvalifikovanej väčšiny. Rozhodol, že na zvolenie pápeža je potrebná väčšina dvoch tretín plus jeden hlas len vtedy, ak počet kardinálov nie je deliteľný troma.

K zásadným zmenám v spôsobe pápežskej voľby došlo počas pontifikátu Pavla VI. Vydal až tri normy venované tejto problematike. Prvou bola apoštolská konštitúcia Regimini Ecclesiae universae (15.8.1967), ktorou významne reorganizoval usporiadanie Rímskej kúrie, a ktorá v čl. 61, § 3 a čl. 118 upravuje aj niektoré detaily voľby Najvyššieho veľkňaza. Druhým bolo motu proprio Ingravescentem aetatem (20.11.1970), ktorým ustanovil, že práva pápežskej voľby sú zbavení kardináli, ktorí ku dňu uprázdnenia stolca dovŕšili vek 80 rokov. Tretím a najdôležitejším dokumentom bola apoštolská konštitúcia Romano Pontifici eligendo z 1. októbra 1975, ktorá podrobne upravila pohrebné obrady za zosnulého pápeža, stav sede vacante i samotnú voľbu v konkláve, pričom potvrdila tri zaužívané spôsoby. Táto konštitúcia bola 23. februára 1996 nahradená novou, s názvom Universi Dominici gregis. Ján Pavol II. v nej potvrdil, že právo voliť nemajú kardináli starší ako 80 rokov a spomedzi volebných metód ponechal iba metódu per scrutinium, teda osobné hlasovanie každého kardinála – voliča s využitím hlasovacích lístkov.

11. júna 2007 túto konštitúciu modifikoval po prvýkrát svojím motu proprio De aliquibus mutationibus in normis de electione Romani Pontificis Benedikt XVI. Nariadil, že po viacerých neúspešných hlasovaniach sa môže pristúpiť ku opatreniu, kde sa nový pápež bude vyberať už len z tých dvoch kardinálov, ktorí pri poslednom hlasovaní získali najviac hlasov. Títo však už nedisponujú aktívnym hlasom. Zároveň zdôraznil, že na platnosť voľby treba vždy 2/3 hlasov voličov, na rozdiel od nariadenia Jána Pavla II., ktorý po uvedených neúspešných kolách povoľoval absolútnu väčšinu. Druhou modifikáciou, ktorú vykonal súčasný pontifik, je už spomínané nedávne motu proprio Normas nonnullas.

Marián Sekerák
Použitá literatúra: 
Łukaszewski, Marcin: Evolution of the voting system in the electoral process of the Roman Pontiff. In Mokryš, Michal - Lieskovský, Anton (eds.): ARSA 2012. Proceedings in Advanced Research in Scientific Areas. The 1st Virtual International Conference. Žilina : EDIS, 2012.

Rendina, Claudio: Příběhy papežů, dějiny a tajemství. Praha : Volvox Globator, 2005.

Tobin, Greg: Selecting the Pope. Uncovering the Mysteries of Papal Elections. New York : Sterling Publishing, 2009.

Foto: wikipedia.org

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0