Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
26. január 2018

Ako komunisti na Slovensku vždy na iných dali

Uplatňovanie myšlienok komunizmu vždy sprevádzala hierarchistická poslušnosť. Ústredie bolo po celý čas v Moskve.
Ako komunisti na Slovensku vždy na iných dali

1. jún 1978. Gustáv Husák s Leonidom Brežnevom na Námestí SNP v Bratislave. Foto: Archív TASR/J. Kolenčík

O mesiac si pripomenieme 70. výročie komunistického prevratu, ktorý uvrhol Československo do totalitného režimu na vyše štyri desaťročia. Komunisti pôsobia na Slovensku už takmer sto rokov. Hoci by sme v histórii našli krátke epizódy s pokusmi konať samostatne, v rozhodujúcich chvíľach vždy počúvali svojich tútorov z Prahy alebo priamo z Moskvy. Inak to nebolo ani vo februári 1948.

Komunisti sa združili podľa moskovských pokynov

V starých učebniciach dejepisu spred roka 1989 sa texty opisujúce 20. storočie ponášali skôr na dejiny komunistickej strany. Predchádzajúci vývoj, keď sa vykorisťovaní pracujúci snažili zvrhnúť vládnu moc, a to už od husitských vojen v 15. storočí, napokon podľa tvorcov učebníc dospel k založeniu rozhodujúcej reprezentantky boja – komunistickej strany – v roku 1921.

Tomuto aktu predchádzal na našom území pokus o zvrhnutie moci buržoázie, ktorý zasiahol len východnú časť vznikajúceho Československa. V roku 1919 prenikli na Slovensko vojská maďarského revolucionára Bélu Kuna a v Prešove s čiastočnou podporou miestneho obyvateľstva založili Slovenskú republiku rád.

Prienik maďarských vojsk na Slovensko bol účelový, lebo Budapešť sa nemienila vzdať horného Uhorska. V poslednom zúfalom pokuse sa zvyšky niekdajšej kráľovskej armády nechali viesť revolučnou vládou a tiahli na sever.

No nešlo len o snahy zachovať pod Budapešťou čím väčšie územie bývalého Uhorska. Kunove vojská to mali namierené až do Poľska, kde sa mali spojiť s postupujúcou ruskou armádou, ktorá zas tiahla na Berlín.

Táto veľká ofenzíva bola koordinovaná z Moskvy s cieľom vzbudiť boľševickú revolúciu podľa vzoru tej ruskej z roku 1917 v celej strednej Európe. B. Kuna, bývalého vojaka rakúsko-uhorskej armády, vyslali boľševici z Moskvy s presnými inštrukciami a plným batohom peňazí, aby podnietil boľševickú revolúciu v bývalom Uhorsku.

Maďarská armáda bola stále silná a na Slovensku sa vytvoril vojnový front v styku s československými légiami. Stiahla sa len po nátlaku víťazných mocností prvej svetovej vojny. Ani ruská boľševická armáda sa neprebila cez Poľsko, lebo čerstvo obnovený štát sa oduševnene postavil na obranu svojej samostatnosti.

V definitívne potvrdených hraniciach Československa dostalo príležitosť pôsobiť celé spektrum politických strán vrátane komunistickej. Tá vznikla podobne ako v Rusku odštiepením radikálnych sociálnych demokratov z materskej strany.

Moskva sa už v týchto ťažkých časoch vnútornej občianskej vojny netajila ambíciou realizovať plány radikálnych marxistov a vyvolať celosvetovú revolúciu. Na tieto účely založila Tretiu internacionálu, Kominternu. Tá na svojom druhom zjazde v roku 1920 prijala 21 podmienok, ktoré musela splniť každá komunistická strana, ktorá sa uchádzala o členstvo. Rozhodujúcou podmienkou bola úplná podriadenosť centrále.

Budúci komunisti sa v Československu podmienkam podriadili a po úvodnom scelení marxistických ľavičiarov na Slovensku napokon vznikla v roku 1921 jednotná Komunistická strana Československa.

Táto strana – či už kompaktná, alebo načas rozdelená na dve časti – sa naplno podriadila centrále v Moskve a až do roku 1989 prijímala pokyny odtiaľ. Byť členom Kominterny dokonca znamenalo zriecť sa subjektivity, stať sa iba jej národnou sekciou. Cieľom bolo vytvoriť jeden sovietsky štát, najlepšie na celom svete, kde národné odlišnosti prestanú hrať akúkoľvek rolu.

Medzivojnová bezvýhradná poslušnosť voči centrále

Prvou taktikou Kominterny bolo spájať sa v prechodnom období s inými socialistickými stranami pri podchytení pracujúcich. Po stabilizovaní vnútornej moci prišli ruskí boľševici v pokynoch pre národné sekcie Kominterny s novou stratégiou – vydať sa na samostatnú cestu triedneho boja a uchopiť v ďalších štátoch, podobne ako v Rusku, moc vlastnými silami.

Po roku 1924 sa ich niekdajší najbližší partneri sociálni demokrati – nazývaní v komunistickej terminológii sociálfašisti – stávajú väčšími nepriateľmi ako mnohé iné nesocialistické strany.

Komunistické strany v európskych štátoch vrátane československej prechádzajú v nasledujúcom období boľševizáciou vyznačujúcou sa úplnou podriadenosťou nižších zložiek vedeniu. Platilo to v medzinárodnom i vnútornom meradle. Ten, kto bol hore, mal úplnú moc. Šéfa československých komunistov museli počúvať jeho straníci a ten zas musel počúvať centrálu v Moskve.

Klement Gottwald s manželkou, dcérou a vnučkou. Klement Gottwald bol najvýraznejšou postavou československého komunistického hnutia. Okrem nespornej domácej autority sa vyznačoval poslušnosťou k príkazom z moskovskej centrály. Foto: Archív TASR.

Práve v tomto období, teda v procese boľševizácie, sa dostáva k moci najvyšší predstaviteľ Komunistickej strany Československa na budúce takmer tri desaťročia – Klement Gottwald. Vnútorný tuhý boj stranu scentralizoval, ale aj výrazne oslabil. Kým vo voľbách v roku 1925 boli komunisti celoštátne druhou najsilnejšou stranou, o desať rokov neskôr sa prepadli až na štvrtú pozíciu a ich najväčší sokovia sociálni demokrati ich predbehli.

Poslušnosť voči Kominterne sa prejavovala úzkymi väzbami s moskovskou centrálou. Tá povolávala zahraničných komunistov do svojich štruktúr a vytvárala aparát zodpovedajúci po uskutočnení socialistických revolúcií budúcej veľkej vláde. V 30. rokoch 20. storočia v Kominterne pôsobil budúci najvýznamnejší slovenský komunista Viliam Široký.

Sovietsky zväz organizoval pre zahraničných komunistov propagačné cesty, aby po návrate domov presviedčali domácich obyvateľov o príťažlivosti svojho režimu. Na cestách tam pobudol napríklad Vladimír Clementis, budúci vplyvný politik a tútor Gustáva Husáka. Príťažlivosť sovietskeho režimu potvrdil po ceste do Moskvy ďalší neskorší významný slovenský politik Ladislav Novomeský.

Je zrejmé, že komunisti, ktorí sa v Československu snažili radikálne zmeniť systém a prijímali pokyny z hlavného mesta iného štátu, boli pod dozorom a podliehali perzekúciám. Ich pozícia sa zlepšila po uznaní Sovietskeho zväzu pražskou vládou a po podpise zmluvy o vzájomnej pomoci v roku 1935.

Snaha o vytvorenie sovietskeho Slovenska

V polovici 30. rokov 20. storočia sa európske štáty zľakli budúcej nemeckej rozpínavosti pod vedením nacistu Adolfa Hitlera. Vodca sovietskych komunistov Jozef Stalin zavelil na zmenu stratégie a Kominterna prijala novú politiku.

Kominterna vyslala v roku 1935 svojim národným zložkám pokyn na vytváranie jednotných národných frontov proti fašizmu. Do frontov sa mali zapojiť všetky ľavicové strany. Pre slovenských a českých komunistov to nebola ľahká úloha, pretože dovtedy vystupovali ako jediní možní zástancovia práv pracujúcich, ale podvolili sa.

Najvýznamnejší predstaviteľ slovenských komunistov V. Široký vtedy začal vystupovať nielen s tézou potreby zjednotenia všetkých mierumilovných a ľavicových síl, ale aj s novou formou útokov proti pravicovým stranám, ktoré pokladal za reakčné a spolčujúce sa s úhlavným nepriateľom.

V 30. rokoch komunisti bojovali s poklesom popularity, až do roku 1938 vystupovali ako platonickí zástancovia udržania územnej celistvosti Československa. V prípade stupňovania nemeckých požiadaviek a hroziaceho konfliktu videli záchranu vo vojenskom zásahu Sovietskeho zväzu.

Viliam Široký (uprostred) mal medzi slovenskými komunistami najväčšie slovo až do 60. rokov 20. storočia. Bol zástancom centrálneho usporiadania Československa a Klementovi Gottwaldovi sa nepriečil. Foto: Archív TASR

V takejto pozícii komunistov zasiahlo oklieštenie Československa na jeseň 1938, zmena režimu a napokon zákaz ich činnosti. Úplne nová situácia nastala po marci 1939, keď sa Československo rozpadlo a vznikol samostatný slovenský štát so systémom jednej ľudovej strany – ich úhlavnej nepriateľky z medzivojnového obdobia.

Slovenskí komunisti pôsobiaci v ilegalite najskôr v rámci centralizovanej moci začas počúvali príkazy z pražského centra, ale neskôr po odobrení z Moskvy, kde už pracoval emigrovaný K. Gottwald, sa osamostatnili.

Komunistická strana Slovenska sa postupne stotožnila s existenciou samostatného štátu a osvojila si myšlienku vytvorenia sovietskeho Slovenska. Išlo hlavne o ráz budúceho vnútorného režimu kopírujúceho zriadenie vo vtedajšom Sovietskom zväze, no nevylučovalo sa ani pripojenie Slovenska k Moskve.

Stalin určuje, kto je dobrý a kto zlý

Samostatnú politiku slovenských komunistov podporilo uznanie prvej Slovenskej republiky Sovietskym zväzom a nadviazanie diplomatických stykov. Sovietske vyslanectvo v Bratislave udržiavalo kontakty s ilegálnymi slovenskými komunistami.

Postavenie Slovenska sa upevnilo. Ako samostatný štát vzniklo v prvom rade z vôle Hitlera a teraz ho uznal aj Stalin. Ešte viac sa to potvrdilo po uzavretí paktu o neútočení a rozdelení sfér pôsobnosti medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom v predvečer vypuknutia druhej svetovej vojny v auguste 1939. Slovensko ostalo vo sfére nemeckého vplyvu a Stalin to rešpektoval.

Pre slovenských komunistov bola dohoda Sovietskeho zväzu s Nemeckom, proti ktorému aj v medzivojnovej republike vytvárali jednotný protifašistický front, šokom. V súlade s nariadeniami vystupovali za mier, a teraz sa vojna s prispením Moskvy naozaj rozbehla. Mnohí tomu nerozumeli, bezradní čakali na nové usmernenia.

Inzercia

Tie prišli pomerne rýchlo. Už týždeň po napadnutí Poľska Exekutíva Kominterny prijala stanovisko, podľa ktorého rozbehnutá vojna je imperialistická a nespravodlivá a zodpovednosť za ňu leží spoločne na pleciach Nemecka a západoeurópskych štátov. Napadnuté Poľsko označila za fašistické. Komunistické strany mali podľa jej pokynov bojovať za práva proletariátu všade vrátane Nemecka.

Drvivá väčšina slovenských komunistov si šalamúnske vysvetlenie osvojila a ich šéfovia sa podriadili. No vyskytli sa aj protesty. Najvýznamnejší predniesol V. Clementis v parížskom exile, nesúhlasil so sovietsko-nemeckým paktom a odsudzoval vojnu Sovietskeho zväzu proti Fínsku. Načas ho vylúčili zo strany, a hoci sa do nej vrátil a po vojne zastával významnú funkciu, komunistický režim ho na začiatku 50. rokov nechal popraviť, pričom mu priťažil jeho postoj spred desaťročia.

Pre domácich komunistov na Slovensku vyvolalo plné rozbehnutie ozbrojeného konfliktu v Európe nádeje, že sa opráši stará myšlienka Vladimíra Lenina, podľa ktorej imperialistická vojna môže prerásť do mohutnej revolučnej vlny, ktorá zasiahne aj Slovensko. Ponúkali sa príklady pobaltských štátov, ktoré po pripojení k Sovietskemu zväzu automaticky prebrali jeho režim a vládu proletariátu.

Kominterna opatrne kritizovala takéto postoje, lebo záujmom Moskvy bolo udržať status quo s Berlínom. O vyňatí Slovenska z nemeckého tábora či vytvorení sovietskej republiky nemohlo byť ani reči, preto nabádala zameriavať sa na presadzovanie sociálnych požiadaviek.

Z imperialistickej vojny zrazu vojna spravodlivá

Kým do roku 1941 Kominterna a exilové vedenie československých komunistov udržiavali aj vďaka vysielaným inštruktorom z Moskvy vedenie slovenských komunistov v stave zdržanlivého postoja voči Nemecku, všetko sa zmenilo po útoku Hitlera na Sovietsky zväz v júni 1942.

Nemecko a fašizmus sa stali opäť úhlavným nepriateľom. Slovenskí komunisti sa ideovo mali pridať k spravodlivej vojne Sovietskeho zväzu proti agresorovi a v domácich podmienkach mali sabotovať vojenskú výrobu slúžiacu potrebám Hitlera.

Slovensko vstúpilo do vojny proti Sovietskemu zväzu po boku Nemecka, a preto nie div, že komunistom nastali ťažké časy. Stovky ich pozatýkali, a hoci niektorí strávili vo väzniciach iba pár týždňov, na slobode sa im ťažko aktivizovalo, lebo na nich uvalili policajný dozor.

Po niekoľkých rokoch prišli z Moskvy inštrukcie, že komunistická strana sa musí vrátiť k myšlienke jednotného protifašistického frontu. Protizápadné nálady bolo treba utlmiť, hlavne proti novým sovietskym spojencom, hlavne Veľkej Británii.

Slovenskí komunisti, hoci stále najorganizovanejší, už nemali byť jediní pravoverní, ktorí sa postavia proti Nemcom a domácej vláde. Do spolupráce mali priberať iné skupiny, čo napokon aj spravili. Najvýraznejšie sa to prejavilo podpísaním Vianočnej dohody v závere roka 1943.

Komunisti sa v nej dohodli na spolupráci s inými odbojovými skupinami, hlavne bývalými agrárnikmi. Do dohody sa naplno premietli ustanovenia z novej československo-sovietskej zmluvy podpísanej krátko predtým v Moskve. Počítalo sa s obnovením predmníchovského Československa a zahraničnopolitickou orientáciou na Sovietsky zväz.

Viacerým slovenským komunistom nebolo po vôli, že samostatný slovenský štát neostane zachovaný. Ich nový významný predstaviteľ G. Husák napriek existencii Vianočnej dohody ešte tesne pred vypuknutím ozbrojeného povstania v lete 1944 koketoval s myšlienkou zachovania samostatného Slovenska.

Moskovské direktívy však boli jednoznačné, pričom postoj koaličnej londýnskej exilovej vlády ešte zrejmejší. Medzinárodné komunistické vedenie v Moskve si žiadalo obnoviť Československo, a tak nebolo o čom polemizovať.

Inej cesty ako komunistickej niet

Po obnovení Československa v roku 1945 vnútropolitický vývoj plynul zdanlivo podľa predstáv domácich politikov. Komunisti podporili systém obmedzenej demokracie, ktorá niesla prívlastok ľudová. No rýchlo sa ukázalo, že ich konečným cieľom je zmeniť režim podľa vzoru Sovietskeho zväzu.

V celom sovietskom bloku rýchlo prebrali vládu komunistické strany, Československo ostalo vďaka výsledkom volieb v roku 1946 najdlhšie vzdorujúcim štátom. No tendencia vyplývajúca z jeho zahraničnopolitického zakotvenia po druhej svetovej vojne bola jednoznačná a naplno sa prejavila v polovici roka 1947.

Vtedy sa v Európe rozbiehal Marshallov plán na pomoc rozvoja. Popri západných štátoch sa doň prihlásilo iba Československo a chvíľu o ňom uvažovalo Poľsko. Na priamy zásah Stalina, keď si na koberec do Moskvy zavolal predsedu pražskej vlády K. Gottwalda, a ten potom telefonicky zaslal vláde pokyny, čo má presne robiť, Československo od prijatia kľúčovej americkej pomoci ustúpilo.

To sa už naplno rozbiehala studená vojna. Jedným z jej prejavov bolo obnovenie Kominterny, ktorej činnosť bola počas spoločného boja Sovietskeho zväzu a západných spojencov načas zastavená. Od septembra 1947 začala pracovať pod názvom Informačné byro komunistických a robotníckych strán alebo skrátene Kominforma. Centralizované riadenie komunistických strán zastrešené osobitným orgánom sa obnovilo.

Rozdiel bol v tom, že niektoré komunistické strany boli už vo vlastných štátoch vládnuce. Tlak zo strany Sovietskeho zväzu v čase rozbiehajúcej sa studenej vojny narastal a Československo nemohlo ostať výnimkou. A to tým skôr, že na jeho území ťažil Sovietsky zväz urán nevyhnutný na výrobu atómovej bomby.

Dni československej obmedzenej demokracie boli spočítané, išlo len o to, akým spôsobom sa definitívny prevrat uskutoční a či bude nevyhnutné siahnuť až po zahraničnej vojenskej intervencii.

Slovenskí komunisti boli v tejto vysokej hre len súčasťou orchestra. Na jeseň 1947 si v rámci celoštátnych pohybov otestovali sily, keď sa neúspešne pokúsili uchopiť do svojich rúk lokálnu vládu na Slovensku. Na začiatku roka 1948 už len plnili príkazy z pražskej centrály. A tá zas konzultovala svoj postup v Moskve.

Bez pokynov z Moskvy komunizmus padol

Po uchopení moci vo februári 1948 ostali československí komunisti poslušnými vykonávateľmi príkazov. Slúžila na to Kominforma. Po roztržke Stalina s vodcom juhoslovanských komunistov Josipom Brozom Titom sa v sovietskom bloku rozbehli procesy proti miestnym titovcom. Potom alebo spolu s nimi nasledovali procesy so sionistami a buržoáznymi nacionalistami. Nehovoriac o masových represáliách proti nekomunistom.

Komunistické strany hľadali na najvyšších miestach vnútorných nepriateľov a zradcov. V Československu boli najvýznamnejšie procesy proti skupine Rudolfa Slánskeho, na Slovensku proti buržoáznym nacionalistom vrátane V. Clementisa a G. Husáka.

Michail Gorbačov uvoľnil centralistické riadenie sovietskeho bloku, a hoci sa sám stal najvyšším sovietskym komunistom, práve on najvýraznejšou mierou prispel k zániku komunistického režimu v Československu. Foto: TASR/ AP.

Určitá zmena nastala po smrti Stalina a vzápätí K. Gottwalda. V mocenských štruktúrach československých komunistov sa nevykryštalizoval jednoznačný vodca a pokyny z Moskvy chýbali, lebo Nikita Chruščov sa ujímal vedúcej pozície v Sovietskom zväze len pomaly.

V riadení komunistickej strany a štátu sa najskôr uplatňovalo kolektívne vedenie, potom nastupovali osoby, ktoré si nemohli byť isté svojou pevnou pozíciou. Neistotu zvyšovali zásahy Sovietskeho zväzu proti opozičným hnutiam v okolitých štátoch, najmä v Maďarsku v roku 1956.

Sovietsky zväz stále dával najavo svoje nekompromisne vedúce postavenie, no nebol to despotizmus na spôsob Stalina. To umožnilo v 60. rokoch, aby sa v komunistickej strane v Československu vytvárali názorové prúdy vedúce k Pražskej jari v roku 1968. Neochota udržiavať vzorový režim nadiktovaný z Moskvy viedla v roku 1968 k vojenskej intervencii a nastoleniu vlády bezvýhradne počúvajúcej Moskvu.

Dejiny poslušnosti slovenských a českých komunistov voči nadnárodnej centrále, či už bola dobrovoľná, alebo nanucovaná, majú komický epilóg.

Keď v polovici 80. rokov nastúpil v Sovietskom zväze nový komunistický vodca Michail Gorbačov, pokúsil sa o decentralizáciu moci v sovietskom bloku. Slovenskí a českí komunisti zvyknutí na poslušnosť sa verbálne horlivo priklonili k ohláseným moskovským reformám glastnosti a perestrojky. No nevedeli, čo konkrétne robiť, lebo tápal i M. Gorbačov.

Obyvatelia v Československu pocítili, že prišla šanca na zmenu a začali dávať najavo svoju nespokojnosť. Riešením sa ukazovala výmena vtedajšieho generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa G. Husáka. Keď sa vedenie strany pýtalo v Moskve, koho majú vymenovať za nového šéfa, dostali odpoveď Eto vaše delo. Mali sa rozhodnúť sami.

Vybrali si Miloša Jakeša. A nechali ho v tom. Ako Jakeš povedal krátko pred pádom režimu, cítil sa ako kôl v plote. Takto sa končí príbeh demokratického centralizmu, ako komunisti nazvali tuhú stranícku disciplínu uplatňovanú takmer hneď od začiatku svojho verejného pôsobenia.

 

Odporúčame