NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Viliam Šimko: Spomienky v tieni šibenice

Pracoval v Zbrojovke v Považskej Bystrici, ako demokrat kritizoval komunistické schôdzovanie počas pracovnej doby. Vykonštruovali voči nemu obvinenie zo špionáže a odsúdili na trest smrti. Viliam Šimko.

Rodinné pomery

Viliam Šimko sa narodil 4. apríla 1911 v Modre, Jozefovi a Emílii Šimkovým. Mal štyroch súrodencov, z toho jedného brata a tri sestry. Pochádzal z vinohradnícko-remeselníckej rodiny. Skoro celé svoje detstvo prežil v nádhernom malebnom mestečku Modra, kde navštevoval miestnu základnú školu. Vďaka dobrým výsledkom sa neskôr dostal na Strojnícku priemyselnú školu v Bratislave, ktorú úspešne absolvoval. V roku 1935 si zobral za manželku Emíliu Kolárikovú, s ktorou mal 2 deti - Miroslava Šimka a o šesť rokov staršiu dcéru Vieru Šimkov.

Hneď po tom, ako skončil Strednú priemyselnú školu v Bratislave, zamestnal sa v Zbrojovke Brno v česko-nemeckom pohraničí. Situácia v blízkosti nemeckých hraníc bola čím ďalej, tým nebezpečnejšia, a preto musel byť v roku 1938 závod presťahovaný do Podbrezovej na Slovensko. Ale aj tu bola pre nich situácia dosť nepríjemná a komplikovaná, pretože obyvateľstvo ich neprijalo tak, ako by malo. Ich auto malo totiž českú poznávaciu značku a tunajší obyvatelia im kvôli tomuto „prečinu“ strpčovali život.

Neskôr začal pracovať v Zbrojovke v Považskej Bystrici ako vedúci drôtovne. V časopise Naše svedectvo (2011/2) syn Miroslav píše: „Po februári 1948 sa situácia vo fabrike začínala radikalizovať. Komunisti začali schôdzovať a otec ako demokrat a člen Demokratickej strany mal výhrady k schôdzovaniu počas pracovnej doby, čo bol prvý záporný bod a zároveň prvý krok k jeho neskoršiemu osudu.“

Zdieľať

V tom istom roku mala vzniknúť fiktívna protištátna skupina, ktorá mala 9 členov. Na jej čele mal stáť Ján Zeman. Z hlásenia o pojednávaní Štátneho súdu v Bratislave: „V skupine bola manželka Jána Zemana, Oľga, Viliam Šimko, jeho manželka Emília, Pavel Kusenda, zamestnaný v Dubnici a pretekajúci na motorke v Považskej Bystrici, Jaroslav Škoula, technický úradník, a Ondrej Pavella, vedúci učňovskej školy z Dubnice, Ing. Mojmír Freund a Martin Kavický, bývalý partizán z Myjavy a Štefan Gavenda.“

Členovia tejto fiktívnej skupiny boli označení ako vyzvedači, vlastizradcovia, ktorí vyzradili výrobne tajomstvo, a ktorí údajne spolupracovali s cudzou rozviedkou. Všetci boli zatknutí a postavení pred súd. K prvému stretnutiu Viliama Šimka s Jánom Zemanom a ostatnými obvinenými došlo až na súde v Bratislave, kde ich spoločne vyšetrovali a vypočúvali. Aj keď im nebol dokázaný žiadny skutok ohrozujúci bezpečnosť ľudovo demokratického Československa, boli dňa 7.10.1949 odsúdení. Jána Zemana a Viliama Šimka odsúdili na trest smrti, ktorý navrhol vtedajší prokurátor Anton Rašla.

Toto však nebola jediná rana, ktorá zasiahla rodinu Šimkových. Okrem odsúdenia Viliama Šimka na trest smrti, asi o mesiac neskôr zatkli aj jeho manželku Emíliu Šimkovú, ktorú odsúdili na štyri roky väzenia, ktoré si odsedela. Uväznená bola v Želiezovciach. Dôvod bol veľmi prostý, a to taký, že neudala svojho manžela a teda neoznámila jeho protištátnu činnosť. No horšie na tom bola manželka Jána Zemana, Oľga, ktorú odsúdili z toho istého dôvodu na deväť rokov a odsedela si šesť rokov z trestu.

Miroslav Šimko a jeho sestra Emília zostali bez rodičov, keď boli ešte veľmi malí. Mirko mal vtedy dva a pol roka a jeho staršia sestra osem. Po odsúdení ich rodičov sa malý Mirko dostal do starostlivosti otcovej matky a otcovho brata v Modre, ktorí sa oňho vzorne starali. Jeho sestra zostala bývať v Považskej Bystrici u maminej sestry. Ich mamu prepustili približne o štyri roky, čo bolo veľkým povzbudením nielen pre deti, ale aj pre celú rodinu. V roku 1953 sa Emília Šimková odsťahovala spolu so svojimi deťmi do Považskej Bystrice, kde si našla robotu v závode Klementa Gottwalda ako robotníčka v ložiskovej výrobe.

Trpké roky väzenia

"Na psychiku odsúdených zle vplývali aj ‚žarty‘ dozorcov, ktorí nechali odsúdeného nastúpiť, zbaliť si celý svoj majetok, a keď sa postavil k dverám, so smiechom mu dali pohov.“

Zdieľať

Po odsúdení na trest smrti sa Viliam Šimko prostredníctvom svojho obhajcu proti tomuto rozsudku odvolal, ale milosť ani zrušenie trestu smrti nedostal. Spolu s Jánom Zemanom bol prevezený do Leopoldova, kde strávil približne jeden rok. Obaja boli na samotkách, kde čakali na vykonanie rozsudku. Miroslav Šimko: „Nevedeli, kedy bude rozsudok vykonaný. Odsúdených brali na popravy ráno, bez ohľadu na poradie alebo dátum rozsudkov. Na psychiku odsúdených zle vplývali aj ‚žarty‘ dozorcov, ktorí nechali odsúdeného nastúpiť, zbaliť si celý svoj majetok (Bibliu, obrázky svojich blízkych, zubnú kefku) a keď sa postavil k dverám, so smiechom mu dali pohov.“

V Leopoldovskej väznici mali odsúdení možnosť vlastniť tzv. väzenský zošit, ktorý mohli využívať ako pomôcku pri občianskej náuke, tesnopise a podobne. Väzni tam napríklad písali aj odkazy pre svoju rodinu. Viliam Šimko v tomto zošite zanechal odkaz pre svoju manželku a dve deti, v ktorom sa s nimi lúčil a odkazoval, že ich nadovšetko miluje. „Drahé moje deti! Drahá moja Vieruško a Mirečku, dnes 6.1. 1950 sú tomu práve 3 mesiace, čo som bol odsúdený k trestu smrti. Chcem Vám drahé moje deti dať ponaučenie do života, aby ste sa i vy nedostali na takú cestu života ako Váš otec. (...) Bol som odsúdený za môj prečin, za ktorý zákon stanovuje trest smrti. Vieruško, moja drahá, Mirečku môj malý drahý, keď toto budete čítať Váš otec, Váš ‚tatulík‘ už nebude živý, dúfam, že i potom Vám správa trestnice vydá tento zošit, čoby jediné dedičstvo po Vašom otcovi.“ Toto je iba časť z dojímavého odkazu svojim deťom, ktorý napísal Viliam v leopoldovskej väznici.

"Približne rok od vyhlásenia rozsudku si mohli obidvaja odsúdení aspoň čiastočne vydýchnuť, pretože ich trest smrti bol 26.9.1950 zmenený na doživotie."

Zdieľať

Približne rok od vyhlásenia rozsudku si mohli obidvaja odsúdení aspoň čiastočne vydýchnuť, pretože ich trest smrti bol 26.9.1950 zmenený na doživotie. Milosť im udelil prezident republiky Klement Gottwald. Dodnes nikto presne nevie, prečo bol tento rozsudok tak náhle zmenený, ale ako spomína Miroslav Šimko: „Jedna z alternatív môže byť taká, že Ján Zeman mal rodičov v USA, ktorí sa tam vysťahovali v medzivojnovom období. Otec Jána Zemana tam bol zamestnaný a neviem, aké mal styky a vplyvy, ale americká ambasáda viackrát protestovala proti tomu, že ho odsúdili na trest smrti.“ Tým, že dostal doživotie Ján Zeman, omilostili od trestu smrti aj Viliama Šimka.

Hneď po zmenení rozsudku boli premiestnení do Jáchymovských baní v Příbrami, do tábora Vojna, kde sa ťažil urán. Strávili tu približne dva roky. Viliam Šimko tu robil tzv. “šúlkara“. Vyrábal hlinené “šúlky“, ktoré sa používali ako upchávky do dier, kde sa dávala výbušnina. Stretol sa tu aj s Antonom Srholcom, ktorý naňho spomína takto: S Vilkom Šimkom som bol na Jáchymovsku na tábore, ktorý mal len číslo 12. Bolo tam dva a pol tisíca väzňov v jednom tábore. Spolu sme fárali do bane. My, čo sme pracovali priamo na rude, ktorá sa odstreľovala dynamitom, sme ho denne potrebovali. My sme vŕtali vrty, do ktorých civilní zamestnanci vložili strelivo, s ktorým sme my, potrestaní, nesmeli mať kontakt. Ani byť pri tom, aby sme, ako sa báli, dačo neukradli a dakde sa ‚neprestrieľali‘. Aby dynamitová trhavina, ktorú dávali do navŕtaných dier vo forme šuľkov v priemere asi 3 cm nevyfúkla, museli náš vrt upchať hlinenými šuľkami, ktoré z ílu, akoby z hrnčiarskej hliny vyrábal na našom poschodí pán Šimko. Bol v porovnaní s nami starší a túto prácu vykonával pre všetky tri smeny. Našúľal hlinu asi na 10 cm kúsky, posypal pilinami a my sme si podľa počtu navŕtaných dier odniesli podľa potreby. Keby to boli tak polovičné rožky alebo španielske vtáčiky, o ktorých sa nesmelo ani len snívať, lebo to oslabuje hladného väzňa, iste by sme si zobrali aj viac.

Pán Šimko bol, ako som ho poznal, jeden múdry človek, pochádzal z Modry, kamarátsky. Nepamätám sa, aký vysoký trest mal, ale niesol to poctivo, hrdo. Nezlomný vo svojom demokratickom názore, nám mladým chlapcom dodával nádej, aby sme sa nebáli, len dúfali.“

V roku 1952 bol znova premiestnený do Leopoldova, kde sa stretol s Antonom Rašlom a ďalšími vysokopostavenými ľuďmi, ako napríklad Gustávom Husákom, ktorému robil nadriadeného, Novomeským a i., ktorí boli odsúdení ako buržoázni nacionalisti. Bola to irónia osudu, veľká osobnosť totalitného režimu prokurátor Anton Rašla, ktorý nikdy neoľutoval, čo urobil a už aj za Slovenského štátu tvrdil, že konal v súlade s vtedy platnými zákonmi, stál zočí voči komunistickému súdu, ktorý ho odsúdil do väzenia.

"Pán Šimko bol jeden múdry človek, kamarátsky. Nepamätám sa, aký vysoký trest mal, ale niesol to poctivo, hrdo. Nezlomný vo svojom demokratickom názore nám mladým chlapcom dodával nádej, aby sme sa nebáli, len dúfali.“
Anton Srholec

Zdieľať

Neskôr v roku 1956 bol pán Viliam prevezený do Plzne na Bory, kde robil v konštrukčnej kancelárii. Tu strávil dohromady najdlhší čas, bol tu 5 rokov až do svojho prepustenia 9. mája 1960, kedy vtedajší prezident republiky Antonín Novotný udelil amnestiu všetkým politickým väzňom.

Počas pobytu vo väzení mal minimálny kontakt s rodinou, ktorá ho navštevovala, ale návštevy boli povolené raz za štvrť roka, raz za pol roka. Ako spomína jeho syn, bol rád, že sa s rodičmi mohol stretnúť. Za otcom chodili do Leopoldova, to je prakticky z Modry kúsok, a potom, keď bol v Plzni, chodili za ním už s mamou z Považskej Bystrice. „V Leopoldove boli kazematy, tmavé chodby, takže neviem presne, kde nás to vodili. Tam keď vojdete, to je pevnosť. Otvorí sa jedna brána, vleziete do tmavého priestoru, kde sú jedna, druhá, tretia- neviem koľko presne tých železných brán. Tam nás viedli po chodbách do miestnosti, ktorá bola osvetlená. Nepamätám si, že by tam boli okná. Z jednej strany boli stoličky a stena, v ktorej boli sklenené mrežované okná. To okienko bolo zamrežované, aby sa nemohli dotknúť, chytiť. Takto ľudia sedeli oproti sebe 30-40 centimetrov a rozprávali sa cez to okienko. Za odsúdeným stál dozorca a viac menej dával pozor na to, čo sa rozpráva. Tí ľudia boli upozornení, že o čom môžu rozprávať a o čom nemôžu. Keď rozprávali niečo nepovolené, tak okamžite bachar tú 10-15 minútovú návštevu skončil s tým, že odsúdeného odviedol. Nemohli sa baviť o hocičom, len o takých všeobecných veciach. Či sú zdraví, ako sa učia deti v škole a takéto veci.“

Konečne sloboda!

„Konečne sloboda!“ Asi takto nejako si predstavoval Viliam Šimko 9. máj 1960. Tento deň znamenal preňho veľmi veľa, v tento deň bol totiž prepustený.

"Ráno sme vstávali, ja som mal ísť do školy a otec prišiel a zazvonil. Ja som išiel normálne do školy a dostal som poznámku, že som v ten deň vyrušoval.“
Miroslav Šimko

Zdieľať

Bolo asi pol šiestej alebo šesť hodín ráno.“ Spomína pán Miroslav, syn pána Viliama, na to, keď jeho otec z ničoho nič prišiel domov po vyše 10 rokoch strávených vo väzení. „Zazvonil, došiel z vlaku, lebo ich prepustili tak, že každému, ktorého zatvorili, zobrali po odsúdení civilný oblek. Všetko sa to odložilo do skladu a potom pri prepustení im to vracali. Keď on bol zamestnaný, dostával určité peniaze za svoju robotu. Musel si platiť pobyt vo väzení. Platili si to ako v prvotriednom hoteli. Mali tam aj stravu, aj ubytovanie. Nejakú časť peňazí dostali ako vreckové. Tak si mohol v tzv. bufetoch niečo kúpiť a prilepšiť si, lebo k tej strave, tí, čo plnili výkon, dostávali viac peňazí. Ten, čo neplnil výkon, dostal menej. Mohli si kupovať cigarety, nejaké ovocie, slaninu a takéto veci. Ďalšiu časť peňazí mali na účte. Mám nejaké veci a knihy, ktoré sme so sestrou dostávali. Otec nám posielal k Vianociam knihy ako darčeky. Aj jeho spoluväzni nám posielali, lebo ja som tam poznal viac ľudí, ktorí boli zatvorení priamo s ním. Alebo aj od tých, s ktorými po prepustení udržoval kontakt, máme so sestrou knihy. Keď väzňov prepustili, jednak im dali ich šaty a všetko, čo im zobrali a ešte im aj vyplatili peniaze. Odviezli ich na stanicu, pod dozorom si kúpili cestovný lístok, nastúpili do vlaku a išli domov. Len neviem, či prišiel v tých šatách, v ktorých ho zavreli, alebo či si kúpil nové šaty, to si nepamätám. Viem, že bolo zhruba okolo šiestej, mama mala ísť do roboty. Ráno sme vstávali, ja som mal ísť do školy a otec prišiel a zazvonil. Ja som išiel normálne do školy a dostal som poznámku, že som v ten deň vyrušoval.“

Viliam Šimko po návrate domov síce oficiálne nebol pod kontrolou ŠtB, ale už po dvoch týždňoch mali o ňom prvé hlásenie, ako sa správa, čo robí. Všetko toto písali ľudia, ktorých povolanie bolo donášať. Nielen toto trápilo Viliama, ale aj to, že si musel nájsť prácu, no nanešťastie boli všetky miesta “obsadené“. Písal na rôzne inzeráty, kde ponúkali pracovné miesta, ale samozrejme, po tom, ako napísal posledné miesto zamestnania- Plzeň, Bory, bolo vždy miesto na 99% obsadené, takto to bolo niekoľko mesiacov, až si nakoniec našiel prácu vo Váhostave v Hričove.

Rehabilitovaný

Rodina Šimkových si konečne mohla žiť svoj vlastný život, konečne boli všetci pohromade, mama, otec, syn a dcéra. Aj napriek tomu, že boli obaja na slobode, stále boli považovaní za „trestancov“, hoci oni sa necítili vinní. Viliam Šimko sa zo začiatku ani nepokúšal požiadať o rehabilitáciu, bol totiž presvedčený, že mu ju neschvália a sčasti mal aj pravdu. V rokoch 1968-1973 bolo veľmi ťažké dostať rehabilitáciu, no po sedemdesiatom treťom bola väčšia pravdepodobnosť úspechu. „Svoj názor zmenil až po liste od Eugena Löbla, s ktorým bol zatvorený ako jedným z troch nepopravených z procesu s Rudolfom Slánskym. Ten mu radil, aby sa nebál podať žiadosť pre seba aj pre svoju manželku.“

Viliam Šimko bol spolu so svojou manželkou a Pavlom Kusendom plne rehabilitovaný roku 1974. Žiaľ, Emília Šimková sa už rehabilitácie nedožila.

Modra bolo mesto, kde Viliam po prepustení pracoval a žil, zaujímal sa o politiku, ekonomiku a sledoval najnovšie udalosti zo Slovenska. Ani po týchto zlých skúsenostiach, ktoré mal, ho humor neopúšťal a sám tvrdil, „že on je vlastne o jedenásť rokov mladší ako jeho vrstovníci, ktorí nemali za sebou Leopoldov a Jáchymov.“

Viliam Šimko, náš nenápadný hrdina, opustil tento svet 28. marca 1993 v Modre, kde je i pochovaný. Česť jeho pamiatke.,

Záver

Našim pamätníkom bol syn Viliama Šimka – Miroslav. Počas návštevy v Modre nám priblížil príbeh svojich rodičov a natočili sme s ním rozhovor. Zistili sme, že rodina Šimkovcov (rodičia a deti) nemajú ani jednu spoločnú fotografiu z detských rokov, čo bolo zapríčinené tým, že obaja rodičia Miroslava Šimka boli väznení počas jeho detstva. Komunisti teda násilne rozdelili túto rodinu pomocou vykonštruovaných politických procesov.

"Zistili sme, že rodina Šimkovcov (rodičia a deti) nemajú ani jednu spoločnú fotografiu z detských rokov. Komunisti teda násilne rozdelili túto rodinu pomocou vykonštruovaných politických procesov."

Zdieľať

Väznenie rodičov nášho pamätníka nemalo za dôsledok len rozdelenie rodiny. Keď sa Viliam Šimko vrátil z väzenia, bolo pre neho veľmi ťažké nájsť si prácu. Náš pamätník Miroslav nemohol ísť do školy, v ktorej chcel študovať, a tak sa musel uspokojiť s tým, že bude elektromontérom, pretože mu riaditeľka nepodpísala prihlášku na štúdium na priemyslovke v Považskej Bystrici. Netrpel len on, ale aj celá jeho rodina. Sestra úspešne zmaturovala, chcela študovať na vysokej škole, čo jej však nebolo umožnené, podobne ako aj ich bratrancovi. Našťastie Miroslavovi spolužiaci a kamaráti z detstva mu nikdy nestrpčovali život posmešnými poznámkami. Raz za čas však jeho aj sestru predvolali na ZNB a kládli im rôzne otázky. To bolo však nič oproti tomu, že ich otca neprávom odsúdili na trest smrti. Aj napriek tomu, že nakoniec zmenili tento trest, stratil jedenásť rokov života v rôznych väzeniach, ktoré mohol stráviť so svojou rodinou. Najhoršie z nich bol uránové bane pri Příbrami.

Miroslav Šimko tiež považuje za dôležité, aby si jeho deti a vnúčatá zapamätali udalosti, ktoré sa stali v ich rodine. Vnuka dokonca zobral so sebou do Leopoldova, aby sa naučil, čo to bol komunistický režim.

Dozvedeli sme sa tiež, že mnohí komunistickí prokurátori, najmä Anton Rašla, ktorý odsúdil Viliama Šimka s jeho manželkou, nikdy nepriznal a neoľutoval činy, ktoré vykonal. Svoje správanie si ospravedlňuje povahou danej doby, čo je veľmi smutné, lebo pripravil o život nejedného nevinného človeka. Náš pamätník sa s ním aj stretol a otvorene kritizoval jeho konanie.

Celkovo tohtoročnú skúsenosť získanú účasťou na projekte Nenápadní hrdinovia hodnotíme veľmi pozitívne a obohacujúco. Obaja sme sa naučili nové poznatky o komunistickom režime. Prostredníctvom Miroslava Šimka sme spoznali životný príbeh jeho otca Viliama, ktorého osud nebol vôbec jednoduchý a možno len vďaka viere v Boha zvládol všetky tieto trápenia.

Zuzana Kulišková, Patrik Mati
Autori študujú na Gymnáziu Varšavská cesta a Bilingválnom gymnáziu v Žiline.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 4. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 16. novembra 2012 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív rodiny Šimkových a autorov. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo