Prečo Borisovi Kollárovi ide karta

Prečo Borisovi Kollárovi ide karta

FOTO TASR – Michal Svítok

Slovenská obdoba trumpizmu a lepenizmu vstupuje do tretieho roku svojho života.

Keď sa v marci roku 2016 jeho strana dostala do parlamentu, bolo to jedno z viacerých veľkých prekvapení volieb.

Sme rodina vznikla len pár mesiacov pred nimi a to, že Boris Kollár, mnohonásobný milionár, otecko a hviezda markízackých smotánok, v sebe objavil potenciál politického lídra, spočiatku pôsobilo ako nechcená recesia. V lepšom prípade ako zimné dobrodružstvo unudeného podnikateľa, ktorý nechce byť pred dejinami zafixovaný len v súvislosti so svojimi peniazmi, vilami a hormónmi.

Kollár sa o vstupe do politiky rozhodoval na poslednú chvíľu, no boli to jeho masami zdieľané protiutečenecké statusy z leta 2015, ktoré mu vliali nádej, že ľudia ho vnímajú aj inak ako celebritu z galavečierkov. K tomu v spojení s Milanom Krajniakom pridal ako predvolebný ťahák exekučnú amnestiu a vyšlo to pre neho lepšie, než mohol dúfať – Sme rodina získala 6,6 percenta, viac ako Sieť či Most.

Strana, ktorá mala stroskotať

No aj tak to všetko na jar roku 2016 vyzeralo ako jednorazový úspech, dôsledok špecifickej predvolebnej atmosféry, v ktorej triumfovala autenticita a vykalkulované strany ako Sieť padali.

Už prvý povolebný prieskum agentúry AKO ukázal, že Kollárovo hnutie, tento produkt predvolebnej náhody, môže mať čoskoro existenčný problém. Naviazanosť voličov – v prípade Sme rodina najmä voličiek – na nový projekt bola podľa prieskumu slabá, takmer až tretina voličov Kollára udávala, že by už asi volila inú stranu, najmä SaS, SNS alebo ĽSNS.

Už prvý povolebný prieskum agentúry AKO ukázal, že tretina voličov Kollára by už volila SNS, ĽSNS, SaS či niekoho iného. Zdieľať

Predzvesť rýchleho úpadku Kollárovho hnutia sa ponúkala aj pri pohľade na novú politickú realitu: pre prívrženca najradikálnejšieho protestu tu bol zrazu nečakane silný Kotleba, pre odporcov smeráckeho establišmentu Richard Sulík, ktorý je rovnaký antislniečkar ako sám Kollár, ale má aj program, ďalej tu bol posilnený Igor Matovič, ktorý si drel topánky na protikorupčných barikádach pred Bonaparte. A pre národného voliča tu bol svieži Andrej Danko, neopozeraný a štátnicky pôsobiaci líder na vzostupe.

Bolo ťažké si predstaviť, ako bude tejto konkurencii čeliť Kollár, ktorý nevyniká politickým ani rečníckym talentom, nemal predtým žiadne politické skúsenosti, navyše obklopený poslancami, z ktorých časť zakrátko ušla.

Predpovede kuvikov sa začali napĺňať, strana v prieskumoch klesala k piatim percentám, v septembri 2016 padla na štyri percentá. Hnutie nebolo príliš cítiť ani počuť v parlamente ani v médiách, v hlavnom hone na Kaliňáka určovali charakter aj tón útoku SaS a OĽaNO. Zatiaľ čo Kollár sa musel brániť voči uniknutým materiálom, ktoré ho usvedčovali z dávnejších kontaktov s mafiou.

Kollárovcov nebolo v mediálnom hluku počuť, čakal ich osud nenápadnej strany, ktorá bude hynúť kdesi v závetrí – aspoň taký bol dojem v priebehu roka 2016.

Namiesto pádu rast

Pred necelým rokom sa prevalila aféra, ako si Kollár cez facebook naslepo dohadoval rande s maloletou klientkou resocializačného zariadenia Čistý deň. Dalo sa čakať, že pre politika s jeho imidžom to nebude reputačná pohroma, no nastal pohyb opačným smerom, hnutie od jari kontinuálne rástlo. Nový trend zjavne súvisel aj s postupným prepadom Dankovej SNS a stagnáciou Kotlebovej ĽSNS.

Na základe vlastného pozorovania z dát aj facebookových odoziev si to podobne vyhodnocujú aj u Kollárovcov: tým, že Kotlebovi zvyšok scény vnútil nálepku fašistu a sám Kotleba to ešte podporil tak, že rozdával šeky so sumou 1488, odstrašil od seba istú časť potenciálnych voličov. Teda takých, ktorým sa páčia Kollárove či Kotlebove reči o otrokárskom systéme, ale nepotrebujú k tomu hnedý podmaz. A práve pre tento typ voliča je prijateľnejšou alternatívou Kollár a jeho hnutie.

Sme rodina tak od minulého leta opakovane dosahovala v prieskumoch okolo deviatich percent, občas sa jej podarilo predstihnúť naraz ĽSNS aj SNS. Zdieľať

Sme rodina tak od minulého leta opakovane dosahovala v prieskumoch okolo deviatich percent, občas sa jej podarilo predstihnúť naraz ĽSNS aj SNS. Na konci roka tiež vyšiel prieskum, podľa ktorého patrí Kollár k piatim najdôveryhodnejším politikom, dôveru mu vyslovilo takmer 40 percent respondentov. Nebolo by preto ani veľmi čudné, keby tento rok ohlásil prezidenskú kandidatúru, možno ani nie preto, aby vyhral, ale aby ešte viac posilnil značku svojho hnutia. Kollárovo hnutie má dnes už okolo tisíc členov, teda najviac z opozičných parlamentných strán, ktorí sú organizovaní vo vyše 60 okresných organizáciách.

Ale ako je to všetko možné? Hrá Kollárovi do karát najmä dobová atmosféra protestu alebo sme ho len podceňovali?

Ako sa v minulom roku vyvíjali preferencie Sme rodina, ĽSNS a SNS, graf spracovaný na základe prieskumov agentúry AKO

Boris Kollár nie je známy tým, že by brázdil po krajine a desiatky hodín trávil v rozhovoroch s voličmi. Asi nebudeme nespravodliví, keď odhadneme, že viac času strávil minulý rok na luxusných dovolenkách. Takisto ho často nevidieť ani v hlavných médiách, v hnutí ťažšie znášali, že ich tlačovky novinári spravidla ignorujú, lebo sa im nezdali pre vlastné publikum ani pre nich zaujímavé.

Napriek tomu však Kollárovci svojich potenciálnych 200- až 250-tisíc voličov dokážu zasiahnuť, a to pomerne intenzívne. Ich primárnym komunikačným kanálom je facebook (Sme rodina tu má takmer 80-tisíc fanúšikov, Boris Kollár ich má na svojej fanpage až 115 tisíc, na osobnej stránke vyše 34-tisíc, Milan Krajniak 25-tisíc, ďalší traja poslanci okolo 12- až 15-tisíc).

Dôležité sú pre nich aj viaceré internetové médiá ako Parlamentné listy či Hlavné správy, kde občas prerozprávajú obsah Kollárovho emočného videa z facebooku.

Boris, jeho ženy a deti

Fenomén Borisa Kollára sa však nedá pochopiť bez bulváru. Hoci sa stal politikom, naďalej ostal celebritným magnetom, azda ešte väčšmi než predtým. A to je aj poloha, v akej ho primárne vníma veľká časť fanúšikov a fanúšičiek.

Fenomén Borisa Kollára sa nedá pochopiť bez bulváru. Zdieľať

Minulý rok mu patrilo najmä leto: bulvár riešil, prečo Kollár napokon nemohol odletieť do USA, aby spolu so šiestimi potomkami navštívil svojho syna Šimona Heliodora, nejedného čitateľa zas upútala správa, že vzorný partner stavia vedľa svojej vily pod Slavínom ďalší dom pre Andreu Heringhovú, jedinú matku, s ktorou má dve deti, do toho prišlo srdcové vyhlásenie speváčky Barbory Balúchovej, matky jeho posledného dieťaťa, že Boris „je ako tornádo“ a „pravý muž“, a na konci leta bulvár referoval, ako sa Kollár triasol o svoju dcéru počas hurikánu v Amerike. Alebo sme sa dozvedali, že Kollár si v prípade svojich žien nepotrpí na farbu vlasov, ale na to, aby mali prifúknuté pery a výrazný mejkap.

Už z dát vieme, že na časť voličiek tento obraz muža, ktorý je rovnako starostlivý ako potentný, funguje priam magicky, a tak každá publicita tohto druhu je pre Kollára aj menšou volebnou kampaňou.

Napokon, imidž starostlivého multisamca si Kollár pestuje aj na svojom facebooku, kde rád postuje fotky s deťmi z dovoleniek či spred vianočného stromčeka alebo publikum zabaví takýmto obrázkom:
 

Kollár si však buduje aj čoraz silnejšiu politickú líniu. Najmä vďaka Milanovi Krajniakovi, ktorý je schopný to, čo líder inštinktívne cíti ako obhajobu dobrého človeka, pretaviť do podkutejšej ideologickej agendy.

Starostlivý otec, starostlivý štát

V máji minulého roka vznikol pod jeho gesciou ideový dokument Starostlivý štát pre dolných päť miliónov.

Samotný leitmotív o tom, ako štandardní politici celých 25 rokov humpľujú štát, by nebol originálny, niečo podobné tvrdia aj iní opoziční politici či kotlebovci. Tento dokument je však sofistikovanejšiou verziou ľudového naratívu, je plný čísiel a grafov o tom, ako klesá hodnota majetku slovenských rodín, ako stúpa ich zadlženosť, ako rastie nerovnosť, aké nízke platy máme vzhľadom na ekonomickú produktivitu, ako nespravodlivo sa u nás prerozdeľuje HDP v neprospech ľudí a v prospech kapitálu, ako krajine škodí ficovská oligarchia, ale aj miklošovsko-sulíkovská liberálna ekonomika. A v tomto marazme je tu Sme rodina, ktorá ponúka svoju tretiu cestu.

Hnutie v podstate od mája postupuje podľa tohto manuálu. Toptémou Kollárovcov sa stali nízke platy vrátane zamestnávania Srbov či Ukrajincov, ktorí vyháňajú našich ľudí z nízkopríjmového odvetvia a tlačia platy ešte viac smerom nadol. Téma má nemalú rezonanciu, Krajniakov blog na Denníku N o fabrike v Seredi čítalo 74-tisíc ľudí, video Kollára z podobného súdka videlo 85-tisíc ľudí.

Krajine škodila mečiarovsko-ficovská oligarchia, ale aj miklošovsko-sulíkovská liberálna ekonomika. Teraz sme tu my. Zdieľať

Boris Kollár na sociálnych sieťach nazýva dnešný systém „novodobým otrokárstvom“, v ktorom nadnárodné korporácie vďaka „antisociálnej vláde“ ponúkajú ľuďom mizerné platy, a keď za ne Slováci nechcú robiť, volajú sem cez pracovné agentúry Srbov s Ukrajincami. Kollárovci však neostávajú iba pri rétorike, dnes na tlačovke predstavili návrh zákona o 20-percentnom limite pre zamestnávanie cudzincov cez pracovné agentúry.

Keby bol dnes Robert Fico o 15 rokov mladším opozičným lídrom, ľahko si predstaviť, že by agresívne útočil na vládu s podobnou agendou, len s väčším talentom aj dosahom, než má Kollár. Fico je však už desať rokov premiérom, takže musí strpieť, že akýsi Kollár (inak bývalý volič SDKÚ) ho kritizuje za všetky príkoria, ktoré sa dnes dejú ľuďom.

Tak ako sa Sme rodine podarilo uchopiť exekučnú amnestiu a vnútiť ju zvyšku scény, niečo podobné sa teraz deje aj s platmi.

Robert Fico si uvedomuje brizanciu témy a nechce ju nechať ležať na zemi, preto včera zavesil na svoj facebook priam kollárovský status: „Nechcem, aby Slovensko dopadlo ako Brusel – plné imigrantov z cudzích krajín. Chcem, aby prácu dostali v prvom rade Slováci, ktorí si tak zvýšia aj životnú úroveň. Pracujeme na riešeniach zabezpečenia dostatku kvalifikovanej pracovnej sily.“

Ekonomika podľa Kollára 

Kollár s Krajniakom sa triafajú do slovenskej spoločenskej klímy, ktorá je aj napriek klesajúcej nezamestnanosti a celkom slušnému rastu naplnená skepsou a nedôverou, voči štátu aj kapitalizmu. Samozrejme, ich celkový príbeh o tom, ako štandardní politici práve na Slovensku spôsobili, že pracujúci majú oveľa nižšie platy, než by v skutočnosti mali mať, je najmä účinnou politickou propagandou.

Ich kľúčovým argumentom je, že kým v Nemecku, Slovinsku alebo Chorvátsku majú zamestnanecké platy podiel na HDP okolo 50 percent, u nás je to len 39 percent, teda sme „okradnutí“ zhruba o 10 percent (z podielu na HDP). Lenže realita, prečo vychádzame v tomto ukazovateli na pohľad tak zle, je omnoho zložitejšia a podmienená viacerými faktormi. Tieto štatistiky v slovenskom prípade skresľuje napríklad vysoký podiel strojárenstva, ktoré si vyžaduje vysoké investície do výroby, takisto ich deformuje aj nemalé percento takzvaných falošných živnostníkov.

V porovnávacích tabuľkách Sme rodina k pracujúcej chudobe sa už nedočítame, že rovnaký podiel platov na HDP je v Taliansku a v Írsku je dokonca (kvôli špecifickým dôvodom) o desať percent nižší. Znamená to, že štandardní írski politici okrádajú svojich ľudí oveľa viac než trebárs štandardní bulharskí politici?

Samozrejme, od „kollaronomics“ nemôžeme čakať odpovede na takéto otázky, v prvom aj druhom rade ide o emóciu, prikrytú istou racionálnou výstužou.

Naozaj je to tak, že štandardní írski politici okrádajú svojich ľudí oveľa viac než trebárs štandardní bulharskí politici? Zdieľať

Pre Sme rodina je však téma platov a pracovno-migračnej hrozby z cudziny efektívnou agendou, ktorú môžu ďalej rozvíjať – a ktorá nie je iba virtuálnou realitou, ale týka sa životov mnohých ľudí, dlhodobo podvyživených sektorov či regiónov, v ktorých niektorí zamestnávatelia využívajú svoje predátorské postavenie aj slovenskú mentalitu.  

Kollár a Krajniak si tak v priebehu minulého roka vybudovali na ekonomicko-sociálnom poli istý priestor, ktorý Smer ako stelesnenie establišmentu už sotva získa späť, Sulík oň nestojí, Matovič je zas príliš nesystematický, aby išiel aj v inej než protikorupčnej línii, a Kotleba na to celkom nemá kompetentných ľudí.

Aj preto sa dá povedať, že národno-sociálna Sme rodina kopíruje v slovenských podmienkach niečo z trumpizmu aj lepenizmu a robí to viac premyslene, než by sme pred dvomi rokmi čakali.

Prečo ho Fico nemôže vystáť

Kollárovci sa usilujú o tretiu cestu aj v politike. Neustále dávajú najavo, že sú síce jasne proti Ficovi, no nechcú byť ani súčasťou opozičného bloku. V župných voľbách išli samostatne, neustále deklarujú, že v parlamente podporia akýkoľvek „dobrý zákon“, nech je z dielne ĽSNS, SaS či Smeru.

Za tým všetkým je vcelku prirodzený kalkul, v hnutí vedia, že o voličov sa preťahujú sčasti s Kotlebom, sčasti s opozíciou a z ďalšej časti oslovujú nevoličov, ktorých kedysi sklamal Smer či SNS. Preto nemôžu byť súčasťou tábora, ale chcú z každého tábora niečo pre seba.

Mimochodom, celkom zaujímavá situácia nastala minulé leto. Smer sa usiloval v parlamente presadiť uvoľnenie dlhovej brzdy kvôli stavbe diaľnic, na čo potreboval ústavnú väčšinu 90 hlasov, a teda aj niekoľko hlasov z opozície. Opozícia o tom nechcela počuť, Boris Kollár sa však tváril konštruktívne. Vysielal signály, že ak koalícia podporí vznik výboru pre strategické investície, Sme rodina je ochotná podporiť aj sen Smeru o uvoľnení dlhovej brzdy.

Lenže Robert Fico sa potom opäť na Kollárovu adresu odviazal, vraj je to „kamarát všetkých mafiánov na svete, pravdepodobne obchodník s drogami a už nechcem povedať čo s mladými dievčatami“. Bolo vcelku pochopiteľné, že po týchto slovách sa už Kollárovcom do rokovaní so Smerom o podobe ústavného kompromisu ísť nežiadalo.

Aj politici Smeru v zákulisí s prekvapením hovoria, že keď príde na najužšom fóre strany na pretras meno Borisa Kollára, inak chladnokrvný pragmatik Fico sa rozhnevá, akoby líder Sme rodina v jeho očiach symbolizoval to najhoršie v dnešnej politike. 

Robert Fico ním nesporne opovrhuje, je to preňho celebritný dobrodruh, ktorý na svojej politickej kariére nijako systematicky nepracoval, len sa raz rozhodol, dal do kampane vlastné peniaze a po pár týždňoch bol z neho líder parlamentnej strany. A teraz mu z dát vyplýva, že tento dobrodruh útočí aj na jeho voličov a v inovovanej verzii naňho skúša chlebové témy, na ktorých on sám kedysi v Dzurindovej ére vystúpil k hviezdam.

Postava kollárovského populistu musí byť pre celoživotného profesionála ako Fico prízrakom novej doby, ktorej už celkom nerozumie a má z nej čoraz väčší strach.     

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo