Na novinárskom seminári v Ružomberku boli účastníci prvé dni morení tvrdými radami do vojny. Front sa otvára 2. decembra 2006. Prednášajúci, ktorí súkajú z rukávov atmosféru problémov korupcie, odboja a slabostí pôsobia ozaj vybavene. Ich taktika stojí na profesionalite a odvahe.

Presne ako žoldnieri. A možno by sa tí novinári do boja pustili s čierno-bielym odhodlaním, kde by na jednej strane stála odvaha a na druhej poznatky z police zákonov. Kto by ale čakal, že v ten večer druhého dňa príde gitara ako tretia batožina?

Ak ten chlapík hovoril pravdu, tak už teraz so Slotom vyhral. A to so svojou gitarou, s ktorou vyťahuje nad nervami zo žilinskej politiky pravé esá.

Podľa Petra Ničíka si zákon vyžaduje morálku, ale ten Janov stavia v Žiline namiesto parkov Auparky, a to na pozemku „za babku“. Uráža aj ľudí, poslancov má kúpených a „čisté“ mestské médiá sa s Petrom nehrali. Znechutený rozprávkar, básnik a kultúrny aktivista v úlohe mestského poslanca po tom všetkom zostáva pokojný. Mohol by sa súdiť, ale on si radšej zaspieva, tvrdí. Janovi praje trest, aby sa tam očistil.

A čo voliči? Peťo Ničík Slotových voličov pomenúva v niekoľkých skupinách.
Jedni sú na ňom finančne závislí, tým to len prináša. Potom pomýlení, „národne cítiaci“ a tiež ľudia, ktorí ho pokladajú za budovateľa. Sú dokonca i takí, ktorí sa chcú pobaviť.

Na radnici je potom naozaj psina, ale zbabelí a chamtiví poslanci si so svojím guru vedú obchody v pokoji.

Peter hovorí, že ich musí mať rád. A ako? Povedal, že človeka treba oddeliť od jeho vlastností. A ešte... Objavil, že na svete sú veci, ktoré prevyšujú špinavosti Slotovej garnitúry, a tak môže mať radosť v gitare jeho srdce aj jeho blízki.
Myslím, že z vojny sa vráti nezranený.

Pavol Rábara