Zostali len tí najchudobnejší

Zostali len tí najchudobnejší

Foto: ACN Slovensko

Rozhovor s irackou rehoľníčkou sestrou Larsou o Slovensku, darcovstve a živote po ISIS.

Sestra Larsa Anees Yousif Khazmee navštívila koncom minulého roka Slovensko ako hosť ACN Slovensko a kampane Z ruín k domovu, prešla niekoľko našich miest, rozprávala o irackých kresťanoch a pomoci, ktorú potrebujú. Otočili sme preto pozornosť a rozprávali sa s ňou o tom, ako ona videla nás.

Videli ste našu krajinu, prešli väčšie aj menšie mestá, rozprávali pred stovkami slovenských kresťanov, aké máte dojmy?

Veľmi sa mi tu páčilo, cestovala som veľa autom, videla hory, máte krásnu krajinu a videla som sneh! (Smiech.) My nemáme veľa snehu, tunajšia klíma a zima sú príjemné. Stretla som veľmi dobrých ľudí, hoci sa všeličím líšime, stále som cítila, ako sme si blízki.

V čom ste cítili tú blízkosť?

Ide o vieru, ale nielen, keď som si prezerala tváre ľudí, počúvala otázky, cítila trochu osobnosť, aj v tom som pociťovala blízkosť. Bola som už v cudzine, trikrát v Kanade, ale tam som takú blízkosť necítila, srdečnosť a pohostinnosť ľudí na Slovensku zbližuje viac. Cítim sa u vás ako medzi svojimi, cítim, že mi rozumiete.

Keď ste sa rozprávali s ľuďmi, čo ich zaujímalo?

Príbehy, ľudia chceli počúvať o realite. Keď som hovorila o tom, čo som sama zažila,  mala som pocit, že tomu dôverujú viac ako správam, ktoré vnímajú, že majú záujem o osobné svedectvo, cenia si ho. Keďže som lekárka aj rehoľníčka, hovorila som o našich nemocniciach, o zranených a bezradných ľuďoch, veľmi o to stáli.

Slovensko nie je až taká bohatá krajina, donedávna sme pomoc dostávali my sami, dodnes ešte dostávame. Už dlhšie ale aj pomáhame iným, vaša cesta mala takúto pomoc tiež podporiť. Sme pripravení pomáhať viac?

Áno, viem. Vždy keď som skončila svoj príhovor, najmä v kostoloch, tak sa konala zbierka. Cítila som trochu rozpaky, nie je to moja rola, predsa len som lekárka a rehoľníčka. Keď som prišla do prvého kostola, prepáčte mi, ale už si nepamätám názov mesta, a keď som predstúpila pred ľudí a videla, že sú to skromní jednoduchí – a povedala by som aj – chudobní ľudia, cítila som trochu nevoľnosť. Ako ich môžem o niečo žiadať? Povedala som si ale, že nemusím nič žiadať, radšej som nehovorila niektoré detaily o tom, čo všetko potrebujeme, necítila som sa na to. Sú bohatší ľudia, ktorí majú prebytky, z ktorých môžu pomáhať, na Slovensku je veľa chudobných ľudí. Preto som radšej hovorila informačne, čo sa deje a tak. Prepáčte mi to.

Nemáte sa za čo ospravedlňovať, ste pozorná.  A napokon, viete, že chudobní ľudia často pomôžu ochotnejšie ako tí bohatší...

Viem, ale aj tak. Aj u nás v Iraku je veľa chudobných, ktorí pomáhajú iným chudobným, možno to tak musí byť, neviem, len som cítila z toho neistotu. Na druhej strane, chvíľu nato moja úzkosť poľavila, cítila som veľké dojatie, prejavenú úctu, srdečnosť. A hoci som videla, že podľa oblečenia ide o jednoduchých a skromných ľudí, že v ich vnútri je veľké bohatstvo. Možno je chyba, že Slovensko porovnávam s Kanadou, kde som predtým bola, predsa len, život je tu o toľko iný...

Nemusíte cítiť rozpaky, hovoríme u nás, že chudoba cti netratí.

Viem to potvrdiť, chodili za mnou chudobní ľudia a dávali mi peniaze, priali mi a cítila som ohromnú podporu, priazeň.

Prejdime teraz k vám, sestra Larsa, budem netaktný, koľko máte rokov?

35 (smiech), narodila som sa v roku 1983.

To znamená, že ste od detstva zažili ťažké časy v Iraku, od hroznej vojny s Iránom cez vojnu s Kuvajtom, americkú inváziu, občiansku a sektársku vojnu až po vojnu s Islamským štátom.

Áno, narodila som sa v Bagdade, v našom hlavnom meste, kde som chodila do škôl aj na lekársku fakultu. Po štyroch rokoch, bolo to v roku 2006, to bolo najhoršie, najmä pre kresťanov. Moja rodina odišla do Kanady a naša rehoľa sa rozhodla premiestniť z Bagdadu na sever krajiny, kvôli bezpečnosti.

Kedy odišla vaša rodina?

V roku 2007, najskôr išli do tábora OSN do Libanonu, kde požiadali o azyl v Kanade, kam potom vycestovali.

Prečo ste nešli s nimi aj vy?

Pretože ja milujem svoje sestry, patrím do Iraku a cítim tam poslanie.

Odkedy cítite povolanie?

Veľmi dávno, ešte keď som mala 10 rokov.

To ste boli dieťa...

... áno, bol to aj sen malého dievčaťa, prvýkrát som ho pocítila, keď som sledovala film o Ježišovi Kristovi, zmenilo sa to pri pohľade na kríž. Dovtedy som bola normálne dievča, všetci mi vo všetkom vychádzali v ústrety, zrazu som pocítila niečo iné. Ale boli to len predstavy malého dievčaťa.

Vaši rodičia boli kresťania?

Áno, som z veriacej rodiny, ale môj otec bol proti môjmu povolaniu, vyhováral mi to. Keď som na strednej škole stretla rehoľníčku, ktorá u nás učila, zase sa to vrátilo a opäť som chcela vstúpiť do rehole. Otec bol opäť proti, napokon mi dal podmienku: ak chcem ísť do rehole, musím najskôr vyštudovať nejakú vysokú školu, tak som sa stala lekárkou. Takže to, že som doktorka, to nie je moje želanie, je to želanie môjho otca. (Smiech.)

Zažili ste niekoľko vojen, vojna s Iránom v 80. rokoch bola ťažká, používali sa chemické zbrane, potom prišiel Kuvajt, potom americká invázia, občiansko-sektárska vojna a ISIS. Ktorá vojna bola pre vás najhroznejšia?

Počas vojny s Iránom som bola dieťa, vnímala som ju iba čiastočne, najmä pokiaľ ide o nedostatok tovarov, ale každá rodina niekoho stratila, štyria moji bratranci boli vo vojne, dvaja zahynuli a dvaja boli zajatí, po vojne sa vrátili. Niečo podobné zažila každá iracká rodina. Vojnu s Amerikou v Kuvajte si pamätám, všade bol strach, hrozne sme sa báli, chýbali nám potraviny aj ceruzky v škole, všetko prudko zdraželo.

Keď potom prišla americká invázia a bol zosadený Saddám Husajn, viete, že americký prezident George W. Bush to robil z hlbokého presvedčenia, že vám chce pomôcť? Bush je zbožný kresťan, modlil sa, aby sa rozhodol správne a vyhľadával rady kňazov a duchovných.

On je kresťan? On v roku 2003 veril, že nám pomohol?

Áno, chcel vám pomôcť.

Husajn bol diktátor, mnohí preto trpeli, aj u nás sa našli ľudia, ktorí dúfali, že keď nebude vládnuť Husajn, že bude lepšie. Ale jednu vec títo ľudia podcenili, týka sa náboženstva. Saddámovi sa podarilo udržať náboženský zmier v krajine, ak ľudia akceptovali jeho rozhodnutia, boli slobodní. Išlo mu o jeho osobnú moc, svoju diktatúru nemiešal s náboženstvom, jedno náboženstvo nepoužíval proti druhému, bol zmier. Teraz je to horšie. Moslimom prekážajú kresťania alebo jezídi, mnohí sa nás chcú zbaviť. Dlhé obdobie sme žili vedľa seba a to bol Irak, teraz mnohí veria, že Irak môže byť, ak sa toto spolužitie skončí, ak nás vyženú preč. Je to omnoho ťažšie.

Čo pre vás znamenalo, keď sa Kurdistan pokúsil vyhlásiť nezávislosť?

Žijem na severe v Erbile, takže sa nás to priamo dotklo. Štát napríklad lekárom prestal vyplácať mzdy v pôvodnej výške, dostávame iba menšiu časť z výplaty, ktorú nám vypláca štát. Predtým som mala plat asi tisíc dolárov, teraz je to 300 dolárov. Som rehoľníčka, nie som na tieto peniaze odkázaná, nikoho nemusím živiť, ale iní lekári áno.

Máte nejaký problém v povolaní kvôli tomu, že ste žena?

Nie, pracujem v štátnej nemocnici, ale mám slobodu, dokonca mám pocit, že ľudia majú radi môj odev (smiech).

ISIS bol vojensky porazený, budú sa teraz kresťania vracať?

Oficiálne to vyhlásili, ale ISIS ešte nie je kompletne porazený. Ľudia, ktorí mu verili, tam zostali, muži, ženy aj ich deti, všetci majú v sebe hlbokú nenávisť. Sústredili ich do niektorých oblastí zhodou okolností napríklad aj do jednej bývalej kresťanskej obce, čo kresťania dobre vedia. A najmä, ISIS, to nie je len ozbrojená skupina, ISIS je idea a táto myšlienka sa veľmi v uplynulom čase rozšírila.

Kresťania, ktorí odišli a ktorých vy poznáte, sa vrátia?

Iracká cirkev teraz veľa hovorí o potrebe prebudovania našej krajiny nanovo. Snažíme sa o obnovu, problém je, že v Iraku zostali tí najchudobnejší, tí, ktorí nemali peniaze na to, aby odišli, preto potrebujeme pomoc. Naši biskupi sa snažia, aby peniaze zo zahraničia nepovzbudzovali odchod ďalších, ale aby nám pomohli obnoviť to, čo potrebujeme na život v Iraku. Pribudli aj niektoré nové reštrikcie, aby sa neodchádzalo tak ľahko, vrátane leteckého spojenia z Erbilu, teraz možno letieť len cez Bagdad.

Z vašej rodiny sa niekto vráti?

Nie. Boli sa pozrieť, ale vždy odišli späť do Kanady a pred odchodom mi povedali, že v Iraku boli naposledy.

Vy v Iraku stále chcete zostať?

Áno.

Prečo?

Pretože som rehoľníčka. Aj keď sú konflikty, vojny a problémy, aj keď nemáme všetkého dostatok, patrím do Iraku a som tam potrebná. Chcem tam byť.

Čo na to hovorí vaša rodina?

Som dospelá, musia rešpektovať moje rozhodnutia. Ale myslím si, že sú na mňa už aj hrdí. (Úsmev.)

Prežije kresťanstvo v Iraku?

Pokúsime sa o to. Zostali tí najchudobnejší a tí nás potrebujú.

Foto: ACN Slovensko

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo