Svet kresťanstva K veci 13. január 2018

Tento rok sa treba pripraviť na obranu Humanae vitae

Michael Pakaluk
Michael Pakaluk
Úsilie zaradiť antikoncepciu do učenia Cirkvi bude silnieť čoraz viac.
Úsilie zaradiť antikoncepciu do učenia Cirkvi bude silnieť čoraz viac.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Michael Pakaluk

Tento rok sa treba pripraviť na obranu Humanae vitae
Pápež Pavol VI. udeľuje červený kardinálsky klobúk Karolovi Wojtylovi, neskoršiemu pápežovi Jánovi Pavlovi II. Foto: thecatholicthing.org

V roku 2018 sa (podľa informácií od Janet Smithovej) uskutoční po celom svete vyše dvadsať konferencií na oslavu 50. výročia encykliky Humanae vitae (HV). Pravdepodobne však uvidíme i sústredené útoky na jej učenie, ktoré zrejme neodradia ani rozličné kroky Vatikánu.

Nie je ťažké uhádnuť, akým spôsobom budú tieto útoky prebiehať. Nebudú mať formu priameho protirečenia, skôr podrývania – zmien, ktoré zbavia HV jej obsahu cez údajné „prehĺbenie“ jej významu.

Dá sa predpokladať, že na ich čele budú určití biskupi, najmä z bohatých krajín, a teológovia z akademických inštitúcií. Bude sa tvrdiť, že keď 80 percent katolíkov v určitých krajinách (bez ohľadu na to, ako dobre poznajú či praktizujú vieru) HV odmieta, potom toto učenie nikdy nebolo „prijaté“, a teda nikdy nebolo platné – aspoň v týchto krajinách, a preto sa bude nabádať k pluralizmu.

Bude sa tvrdiť, že keď 80 percent katolíkov v určitých krajinách (bez ohľadu na to, ako dobre poznajú či praktizujú vieru) Humanae vitae odmieta, potom toto učenie nikdy nebolo „prijaté“, a teda nikdy nebolo platné.Zdieľať

Konsenzus v prospech antikoncepcie medzi osvietenými ľuďmi dobrej vôle sa bude uvádzať ako „znamenie čias“ a dôkaz pôsobenia Ducha Svätého. Bude sa nám hovoriť, že v rámci dialógu musí Cirkev týchto ľudí „počúvať“. Paulovia Erhlichovia tohto sveta už dokonca povedali Vatikánu, že vo svetle Laudato si’ by páry nemali mať viac než dve deti. Ako však môže byť toto opatrenie „uskutočniteľné“ bez umelej antikoncepcie?

Keď bola HV promulgovaná, Elizabeth Anscombová a Peter Geach (britskí filozofi, ktorí boli spolu zosobášení) si vraj spoločne pripili na Pavla VI. Boli presvedčení, že ide o učenie Cirkvi, no zjavne „to mohlo dopadnúť tak i tak“. Stačí si len prečítať dejiny sporov na ktoromkoľvek všeobecnom koncile – napríklad nicejskom či efezskom – a uvidíme, že pravoverná strana nikdy nemala vopred vyhraté. Cirkev víťazí vďaka hrdinstvu Kristových nasledovníkov.

Preto katolíci, ktorí praktizujú tradičnú čistotu a milujú HV, lebo ju obhajuje, potrebujú útok rozpoznať a podniknúť kroky, aby mu čelili. Tieto kroky majú byť najmä duchovné – častejšie a intenzívnejšie sa modliť, postiť, zúčastňovať sa na svätej omši a utiekať sa k Jozefovi a Márii, týmto dvom strážcom čistoty vo Svätej rodine. Azda sa vyžaduje i väčšmi prehĺbiť prežívanie svätej čistoty. „Akákoľvek nečistota... nech sa ani len nespomenie medzi vami, ako sa patrí na svätých.“ (porov. Ef 5, 3) Čitatelia tohto stĺpčeka však budú mať za úlohu takisto aj viesť a presviedčať.

Obrysy tohto útoku sa dajú vybadať zo spisov prominentných „odporcov“ HV z čias, keď sa slávilo jej predchádzajúce významné výročie pred 25 rokmi. Jedným z nich je napríklad veľavravný článok v časopise America od P. Richarda A. McCormicka SJ.

Aby sme tento útok pochopili, musíme sa vcítiť do cudzieho a odpudivého svetonázoru. Myslím tu najmä na tých prostých katolíckych rodičov „generácie Jána Pavla II.“, ktorí si normálne rodili deti, vychovávali ich a prinášali s týmto účelom obete. Tí si veľmi vážia „teológiu tela“, ktorú právom vnímajú ako plné, uspokojivé a personalistické rozvinutie učenia HV. Možno si dokonca spravili púť do Ríma na pohreb, blahorečenie či kanonizáciu tohto zjavne „Veľkého“ pápeža. Títo ľudia budú pravdepodobne šokovaní, keď sa dozvedia, že si títo odporcovia HV myslia niečo úplne iné.

Pre týchto odporcov bola HV zjavne chybou. Bola vyhlásená (údajne) len na ochranu pápežskej autority, a to len z toho (podľa odporcov) chabého dôvodu, že keď pápež zvráti učenie predchádzajúceho pápeža, podkope tým svoju vlastnú autoritu. Podľa tohto pohľadu ju podobne malicherne presadzovali aj Ján Pavol II. a kardinál Ratzinger, iba arbitrárnymi výkonmi tejto autority, „manipulovaním“ synod a cirkevnými nomináciami. Takto sa to napokon v Cirkvi robí. Preto je potrebné, aby sme sa podobným šikovným a politickým spôsobom vrátili z tohto „mŕtveho bodu“, do ktorého sa Cirkev vďaka týmto pomýleným snahám dostala.

Ťažkým problémom je pre odporcov encyklika sv. Jána Pavla II. Veritatis splendor. Úkony umelej antikoncepcie totiž jasne uvádza ako vždy a v každom prípade vnútorne zlé.Zdieľať

Vo všeobecnosti môže podľa nich Humane vitae zostať. Samozrejme, je pravda, že vo všeobecnosti jestvuje súvis medzi plodivým a spojivým významom manželstva a manželského úkonu. A môžeme aj pripustiť, že sa nedajú od seba oddeliť, v zmysle, že by bolo zlé byť v manželstve, a vo všeobecnosti nechcieť byť plodným, a že by bolo zlé chápať deti ako čosi iné než plody manželskej lásky. Toto je základné učenie HV. Aj učenie o „zodpovednom rodičovstve“ v HV sa dá oveľa väčšmi rozvinúť vo svetle „integrálnej ekológie“.

Podľa odporcov by však nemalo zostať tvrdenie, že narušiť inak plodný úkon je „vnútorne zlé“. Toto je sporný bod, toto treba potichučky odložiť bokom. „Jediným bodom, ktorý vyvolal búrlivé reakcie,“ píše McCormick, „bolo učenie, že každý úkon s použitím antikoncepcie je vnútorne nemravný (intrinsece inhonestum, ods. 14)... Bez tohto učenia by sa o Humanae vitae hlásalo, že je prekrásnym súčasným vyjadrením manželskej lásky a zodpovedného rodičovstva“.

Niektorí z týchto odporcov preto úplne odmietajú koncept vnútorne zlých úkonov. Alebo, čo je vlastne to isté, hovoria, že to, čo sa chápe ako vnútorne zlé, sa môže meniť v čase. Ako príklady čohosi „vnútorne zlého“, čo sa stalo dovoleným, vyťahujú dezinterpretácie učenia Cirkvi o úžere a náboženskej slobode. Otroctvo bolo, naopak, dovolené, no dnes je „vnútorne zlé“. Do karát im výborne hrá i trest smrti, keď prostredníctvom Ducha ukážu, že je „sám osebe proti evanjeliu“, no predtým bol povolený.

Zdá sa však, že ťažkým problémom je pre nich encyklika sv. Jána Pavla II. Veritatis splendor. Tá napokon učí, že vnútorne zlé úkony sú takými semper et pro semper (vždy a v každom prípade, ods. 82). Túto náuku pripisuje nepretržitej cirkevnej tradícii a Svätému písmu. A čo je zo všetkého najhoršie, ako jasný príklad takýchto skutkov uvádza úkony umelej antikoncepcie (ods. 80). Ako by sa len dalo odložiť ju bokom?

Tento rok nepochybne uvidíme šikovné pokusy presne o toto.

Michael Pakaluk
Autor je odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi.

Pôvodný text: Contraception: Intrinsically Evil.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0