NÁZOR FRANTIŠKA NEUPAUERA: „Som rasista, no a čo?!“

Bol 14. marec 2010, nedeľa. V Bratislave rečnili zástancovia ideológie zachvacujúcej svet i Slovensko v rokoch 1939 – 1945. S priateľkou sme na zástavke Zochová nastúpili do predlženého autobusu (tzv. harmonika) smerom do Petržalky. 

Sadli sme si na sedadlá tesne pred „päťkou“ a zhovárali sa. Náš dialóg prerušila krátka veta, ktorú som nasmeroval k mužovi v čiernych kanadách s vyholenou hlavou: „Prosííím!“ Povedal som nahnevane po tom, ako osočil mladú Rómku. O chvíľu ma obkolesili aj jeho piati kamaráti. Preplnený autobus zmĺkol a ja som si vypočul priehrštie nadávok. „Ako som si len mohol dovoliť zastať sa Rómky?!“ To bolo posolstvo celej tej monotónnej reči, ktorá skončila na najbližšej zastávke, keď po jednom vystupovali... vedomí si tej prázdnej sily slov a gést (a podvedome možno aj strachu, že predsa len niekto mohol zalarmovať políciu). „Som rasista, no a čo?!“ samoľúbo zaklincoval jeden z nich. 

Ja som sa chvel.. asi podobne ako pani Tomínova pri výsluchoch ŠtB. So zaťatými zubami som sedel ako priklincovaný a priateľka (dnes už manželka) mi tuho zvierala dlaň... Autobus mlčal. Išlo sa ďalej. Svedkovia bez svedectva. No predsa len.. o pár minút jedna ruka „z päťky“ padla na moje plece so slovami: „Môj rešpekt!“

Príbeh, ktorý možno zakúsil nejeden z vás. Zastali ste sa niekoho a okolie vám to dalo pocítiť slovami, gestami, mlčaním. „Zas jeden z nasladlých blogov, ktorý sa chce zastať Rómov? Skutočnosť je celkom iná, vôbec nepoznáš situáciu. S nimi sa nedá žiť.“ Človek by sa spýtal: „A s kým sa dá žiť?“ Kto mi odpovie? Nevieme žiť ani len s tými, ktorých v jednom okamihu zaplavíme citmi lásky. Veď o pár rokov ich znenávidíme viac, ako kohokoľvek, kto nám bol ukradnutý. Štatistiky rozvodovosti sú na to postačujúcim dôkazom. Branislav Šprocha v príspevku Rozvody a rozvodovosť na Slovensku v rokoch 1990 – 2010 píše: „Hlavným znakom vo vývoji príčin rozvratu manželstva je výrazný nárast zastúpenia kategórie rozdielnosť pováh, názorov a záujmov, ktorej váha sa medzi rokmi 1990 a 2010 zvýšila z 31 % na 60 %. (...)V súčasnosti (s výnimkou roku 2010) sa úhrnná rozvodovosť pohybovala už nad hranicou 40 %.“ Ak „láska“ prerastie v nenávisť, o čo viac prerastie nenávisť v ešte väčšiu nenávisť.

Dnes sme opäť na prahu prerastania tohto typu nenávisti, či zlej vôle, z ktorých sa rodia tragédie. Naviac, sme oveľa zraniteľnejší, ako naši predkovia, ktorých zmiatla postava vodcu, ideály, spravodlivejšia spoločnosť. My sme ešte viac užasnutý sebou a vedomím, že máme patent na rozum (ktorým zastierame pravdu a dávame argumenty nenávisti): „Bez nich by sa nám žilo lepšie! Doplácame na nich! Žijú z našich peňazí! Chceme čistý štát!“ Je zaujímavé, že s každou z týchto viet sa dokáže stotožniť každý Slovák vo vzťahu k Čechom, Židom, Maďarom. Ale aj každý Róm vo vzťahu k „bielym“. Každý Maďar vo vzťahu k Slovákom, Rumunom atď. Jedným slovom „každý“ s doplnením výrazu „nazlostený“ na tých druhých. Ktorý už dávno predtým bol a je nazlostený na seba. Kolektívne zlo hľadá kolektívnu vinu. Tak ako v čase komunizmu roľníkom brali pôdu a nasledovala kolektivizácia, v podobnom duchu sa skolektivizovala problematika rómskeho etnika. Tohto mraku kolektívneho problému sa zmocňujú „zlodeji moci“ - nositelia radikálnych silových riešení odmietajúci trpezlivý ľudský prístup, často založené na báze dobrovoľníckej služby, ako to vyjadrila pani z Moldavy (jedna z ocenených dobrovoľníčok roka 2012): "Nie rozhodnutia z Bratislavy, ale obrovská pokora a úcta voči rómskej komunite sú dôležité... ďakujem im, že vďaka tomu, že sú a môžem im pomáhať som dnes dostala toto ocenenie."

Vo svete politiky sa „zlodeji moci“ skláňajú pred diktátormi. Bývalý taliansky premiér prechováva obdiv k otcovi fašizmu, do predia sa dostávajú výroky politikov ako napr. Putina, ktorý prezentuje Stalina ako pozitívnu osobnosť a v úzadí sú historické fakty o Stalinovi, ktoré prezentuje historik Čubajs slovami: „Stalin nechal ešte pred vojnou popraviť 1800 vysokých dôstojníkov. Je to viac, než zahynulo generálov počas vojny. Je len jeden spôsob, ako referovať o Stalinovi - ako o človeku, ktorý priniesol krv a smrť ruským ľuďom.“

Slovenský parlament v týchto dňoch bude otvárať diskusiu k citlivým sociálno-etnickým témam hľadajúc podporu masovosti, ráznosti. Média odkryjú pár príkladov nevhodného správania a zrazu mnohým narastú svaly, skypia „spravodlivým“ hnevom. Ak sa tak stane, chcem veriť, že v parlamente, na ulici, v médiách, v kostoloch i v krčmách bude niekto, kto skríkne: „Prosíím?!“ Viem, že stále pribúda tých, ktorí namiesto výčitky vykročili ako Matka Tereza z bezpečia mlčanlivosti, domovov i kláštorov v dôvere voči tým, ktorí si to (podľa niektorých) nezaslúžia. Radikalizmus, do ktorého sa prebúdzeme, si vyžaduje radikálnu odpoveď. Na slová extrémizmu: „Som rasista, no a čo?!“ je len jediná správna odpoveď, ktorá sa nesie v znamení spolupatričnosti s tými, ktorých izolujeme múrom nepochopenia a rozdelenia. Tá odpoveď je v znamení slov J. F. Kennedyho z roku 1963, keď mesto Berlín rozdelil múr: „Som Berlínčanom!“ „Me som Romano!“ (Rómsky: Som Rómom.)

František Neupauer
Autor je historik a publicista, predseda FKI a OZ Nenápadní hrdinovia, ktoré 25. Marca otvorí Múzeum zločinov a obetí komunizmu.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo