NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Rudolf Jurik: Za rozdávanie vedomostí väzenie

Žiaci ho mali radi. Po účasti na Levočskej vzbure putoval do Leopoldova a Jáchymova. Po prepustení z väzenia písal, tvoril. Jeho historický román zo života slovenskej dediny však nedovolili vydať. Komunisti mu robili zle až do Novembra 89. Profesor Rudolf Jurik.

Domov sa vrátil s ťažko zarobenými peniazmi, ktoré rozumne zainvestoval. Postavil si dom, veľkú stolársku dielňu a kúpil potrebné stroje. Začal od nuly podnikať. Zamestnával učňov, ale i tovarišov. K tejto práci sa priučili aj jeho deti, najmä obaja synovia. 

Raný život a rodina

Podnikateľský vývoj Jána Jurika, tak ako ostatných remeselníkov, ukončil “Víťazný február” v roku 1948. V prostredí, v ktorom Rudolf Jurik vyrastal, bolo samozrejmosťou, že popri hlbokej kresťanskej výchove v kruhu svojej rodiny sa rovnako ako i jeho vrstovníci nachádzal pod silným morálnym vplyvom svojho okolia.

Po skončení ľudovej školy v Novákoch študoval s vyznamenaním na štátnom reálnom gymnáziu v Prievidzi, a potom na Slovenskej univerzite v Bratislave históriu a nemecký jazyk. Bol známy svojou inteligenciou a výnimočným talentom na jazyky. Ovládal šesť cudzích jazykov. Počas štúdia bol literárne činný, pravidelne prispieval do časopisov Plameň, Nová mládež a Naše misie.

"Nebazíroval na presnom zapamätávaní si dátumov historických udalostí, dával do popredia hľadanie súvislostí a ich príčin."

Zdieľať

Svoradovčan

Počas štúdia na vysokej škole jeho život ovplyvnil profesor Tomislav Kolakovič, pôvodom z Chorvátska, po ktorom pomenoval aj jedného zo synov. Profesor Kolakovič bol zakladateľ spoločenstva Rodina. Tá fungovala podľa vzoru prvých kresťanov.

Rudolf Jurik sa stretával spolu s ostatnými „svoradovčanmi“ – študentmi bývajúcimi na internáte slovenských katolíckych vysokoškolákov v Bratislave. Tam vzniklo dôležité stredisko katolíckej inteligencie, ktoré ovplyvnilo aj Rudolfa Jurika. A to najmä jeho názory, presvedčenie a utvrdilo ho v jeho celoživotnom poslaní študovať a šíriť evanjelium laickým apoštolátom.

V Levoči

Po skončení štúdia získal v roku 1947 miesto profesora na štátnom gymnáziu v Levoči. U študentov sa zapísal ako pedagóg, ktorý vedel zaujať. Nebazíroval na presnom zapamätávaní si dátumov historických udalostí, dával do popredia hľadanie súvislostí a ich príčin. Študenti si z toho mali vyvodiť ponaučenie pre osobný život i pre celú spoločnosť. V tomto bol prísny a dôsledný. Zdôrazňoval, že historické udalosti treba chápať a hodnotiť v kontexte súčasných podmienok.

Pavol Kalinay vo svojom svedectve Spomienky na môjho profesora spomína naňho s úctou a obdivom. Vraj v slovách prof. Jurika bolo čosi príťažlivé, čo priťahovalo ich myseľ, fascinovalo srdce a vyvolávalo otázku, či história vždy bola dobrou učiteľkou života.

V tom čase sa už hromadili útoky na Katolícku cirkev ako na predstaviteľku zla v „temnom stredoveku“ a úhlavného nepriateľa „modernej spoločnosti“. Tam, v Levoči, ho zastihli aj udalosti tzv. Levočskej vzbury, keď 25. a 26. júna 1949 miestni obyvatelia chceli zabrániť zatknutiu katolíckeho kňaza Vojtasa štátnou bezpečnosťou.

Na začiatku roka 1948 sa začali nad pokojnými časmi študentského života sťahovať čierne mraky. Začalo sa triedenie študentov na tých, ktorí zastávali kresťanské názory a ktorí sa združovali v Mariánskej kongregácii a v literárnom krúžku Janka Francisciho, a na tých, ktorí sa pod vplyvom propagandy začali prikláňať k marxistickej ideológii komunistickej strany a združovali sa vo Zväze mládeže. Avšak situácia sa začala vyhrocovať už v roku 1946, keď levočskí študenti štrajkovali proti odstráneniu krížov z učební. V tom čase sa im podarilo dosiahnuť úspech, ale len na krátko.

V profesorskom zbore prebiehal podobný proces. Časť profesorov na čele s riaditeľom sa plne oddala do služieb novej politickej moci a začala presadzovať socialistický model výchovy, zatiaľ čo druhá časť profesorov riskovala svoje postavenie a naďalej sa angažovala v nacvičovaní divadiel, v recitačných pretekoch, v prednáškovej činnosti v rámci tzv. Katolíckeho kruhu, v pomoci pri organizovaní známej levočskej púte (1947, 1948) a v skautingu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že profesor Rudolf Jurik bol vedúcim miestnej skautskej organizácie, kde sa naplno prejavovali jeho skvelé organizačné schopnosti. Jeho vitálnej povahe vyhovoval vzruch, napätie a smelosť, čo malo za následok určité konflikty s riaditeľom gymnázia, kde pôsobil. Čoskoro sa ocitol na čiernej listine u predstaviteľov politickej moci, ktorí s veľkou nevôľou sledovali jeho činnosť.

"Oficiálnym dôvodom mala byť účasť na vzbure a podnecovanie k protištátnej demonštrácii. Avšak skutočný dôvod rozsudku bola snaha zbaviť sa ho, nakoľko mal veľkú autoritu u žiakov."

Zdieľať

Na konci školského roka 1948/49 sa politická situácia vyhrotila. S cieľom podriadiť si cirkev bola štátnou mocou vytvorená tzv. „Katolícka akcia“, ktorej hlavným cieľom bolo odtrhnúť veriacich od Vatikánu. Tento úmysel bol občanmi odhalený a zamietnutý. Začalo sa zatýkanie kňazov vo farnostiach. Keď sa to veriaci dozvedeli začali brániť svojich farárov. Aj v Levoči sa rozchýrilo, že mienia zatknúť miestneho farára Vojtasa, známeho organizátora levočských pútí. V meste zavládlo vzrušenie, všade sa viedli diskusie a niektorí odvážnejší sa vybrali na námestie. Pred farským úradom sa zhromaždil dav ľudí, medzi ktorými boli aj niekoľkí študenti a všetci vykrikovali na prichádzajúcich straníckych funkcionárov. Po nejakom čase zasiahla polícia, zatkla niekoľko osôb a odviedla ich na sedriu (bývalý názov krajského súdu). Medzi zatknutými bol i profesor Jurik a dvaja levočskí gymnazisti. Správa o ich zatknutí sa rýchlo rozšírila, ale podrobnosti nikto nevedel. Študentov po niekoľkých hodinách prepustili, ale profesor Jurik bol 30. júna 1949 odsúdený na dva roky väzenia a bola mu zakázaná pedagogická činnosť. Nespravodlivý trest si odpykával najprv v Leopoldove, potom v uránových baniach v Jáchymove, v mimoriadne ťažkých neľudských podmienkach. Oficiálnym dôvodom mala byť účasť na vzbure a podnecovanie k protištátnej demonštrácii. Avšak skutočný dôvod rozsudku bola snaha zbaviť sa ho, nakoľko mal veľkú autoritu u žiakov.

Po prepustení z väzenia

Po prepustení z väzenia mal veľký problém s uplatnením a po celý život až do roku 1989 bol prenasledovaný vládnucim režimom. Ako robotník pracoval na trati Družby pri výstavbe Bujanovského tunela a neskôr i v nováckych baniach. Bol však neustále literárne činný. Publikoval v novinách, časopisoch kratšie novinárske práce, väčšie vraj odkladal do zásuvky. Venoval sa témam, ktoré mohli byť publikované - mapoval rozvoj baníctva na hornej Nitre. Okrem toho, venoval sa i regionálnym dejinám.

Zdieľať

Počas obdobia normalizácie pracoval ako pomocný robotník, montér, či kontrolór hasiacich prístrojov. Tvoril historické romány. Na jeden z nich dostal i tvorivú dovolenku - štipendium Slovenského literárneho fondu.

V tomto období došlo i k prešetreniu jeho prípadu, v ktorom sa dokázala jeho nevina. Nesporne k tomu prispel zákon č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii. V období Pražskej jari sa rehabilitácie stali v masovokomunikačných prostriedkoch často opakovanou témou. Spoločnosť sa dožadovala náprav chýb, ktoré sa uskutočnili v období politických procesov v rokoch 1949 – 1954, prípadne až 1956. Dňa 25. júla 1968 došlo k prijatiu už spomínaného zákona o súdnej rehabilitácii, o ktorom sa neskôr povedalo, že riešil postup, právne a finančné dôsledky odchylným spôsobom ako platný Trestný poriadok. Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy a začatí obdobia normalizácie bol po dvoch rokoch spomínaný zákon novelizovaný zákonom č. 70/1970. Preto úplná rehabilitácia Rudolfa Jurika a aj mnohých iných nespravodlivo odsúdených prebehla až v roku 1991, v období novej politickej atmosféry.

Literárne činný

V rokoch normalizácie patril prof. Jurík k prvým postihnutým. Jeho úspešné dielo – historický román zo života slovenskej dediny nebolo publikované i napriek tomu, že mal podpísanú zmluvu so Slovenským spisovateľom. Pre zásah „zhora“ bolo vyradené.

"Jeho úspešné dielo – historický román zo života slovenskej dediny - bolo pre zásah 'zhora' vyradené."

Zdieľať

Vlastnú tvorbu uverejňoval sporadicky, nakoľko noviny a vydavateľstvá mu neboli naklonené, takže diela putovali opäť do zásuvky alebo sa nepodpísané objavovali v rôznych samizdatových vydaniach. Popri vlastnej tvorbe formou samizdatov vydával i rôzne práce, napr. kratšie dielo Jána Chryzostoma Korca, básne kresťanskej poetky Jany Dutkovej a rôzne iné.

Kruté obdobie normalizácie zasiahlo i jeho blízkych. Manželka Alžbeta bez pripomienok celý ten čas trpela komunistickým režimom a delila sa s ním o prácu na Trati družby. Bolestivý bol preňho fakt, keď deti napriek štúdiu s vyznamenaním na strednej škole mali doslova zákaz pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Ale vďaka úsiliu jeho švagra profesora Jozefa Tomku, doktora vied, ktorý v tom čase prednášal na Chemickotechnologickej a Farmaceutickej fakulte, podarilo sa mu umiestniť dve zo svojich štyroch detí na tieto fakulty.

Politický boj režimu s prof. Rudolfom Jurikom trval až do roku 1989. Keď požiadal Jurikov syn Tomislav o externé štúdium na Karlovej univerzite, prišla mu správa z Prahy, v ktorej bolo uvedené: „Otec menovaného v roku 1968 nepochopil akt internacionálnej pomoci vojsk Varšavskej zmluvy, za čo bol preradený do funkcie robotníka, a preto sa menovanému neodporúča ďalšie štúdium formou externej ašpirantúry“.

Až po roku 1989 sa mohol prof. Rudolf Jurik zapojiť do politického a kultúrneho života spoločnosti. Stal sa zakladajúcim členom KDH, oživil činnosť Junáka – skautingu v Novákoch, bol zakladajúcim členom Konfederácie politických väzňov Slovenska, organizoval Katolícky kruh v Novákoch. Túto činnosť však prerušila náhla smrť 23. novembra 2001.

Prof. Rudolf Jurik si prežil ťažký život. Trpel za lásku, ktorú rozdával iným. Bol pre vtedajšiu dobu obrovským prínosom, no tá, zo strachu pred jeho inteligenciou, ho radšej poslala do pracovných táborov. Túto prácu sme napísali hlavne preto, aby sa na ľudí, ako bol Rudolf Jurik nezabúdalo, pretože oni sa svojimi činmi zaslúžili o to, čomu dnes hovoríme sloboda. 

Patrik Blatt, Simona Matejčeková
Autori študujú na Gymnáziu Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 4. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 16. novembra 2012 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív rodiny Juríkovej a autorov. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo