Ako Orbán porazil Merkelovú

Ako Orbán porazil Merkelovú

Foto TASR/AP

V Európe nastal na poli utečeneckej politiky nový obrat: niekdajšie disidentské pozície V4 sa stávajú novým európskym mainstreamom.

Ešte pred dvomi rokmi mali krajiny V4 v rámci Európskej únie imidž vydedencov, ktorí sa v rámci utečeneckej politiky neľudsky aj nerozumne izolovali od Nemecka a hlavného prúdu.

Neľudsky preto, že Viktor Orbán, Robert Fico či Jarosław Kaczyński vo svojom odpore proti utečencom na hraniciach brnkali na nízke pudy voličov – čo bola proti nim neraz celkom oprávnená námietka.

Nerozumne preto, že odmietaním kvót na utečencov zavrhli európsku solidaritu, čím riskovali, že svoje krajiny pripravia o budúce eurofondy a, navyše, zdalo sa, že idú čelom proti múru.

Na Slovensku sme okrem toho viedli provinčnú mikrodebatu, či nás Robert Fico svojím postojom nevedie od Bruselu k Moskve.

Pred štyrmi mesiacmi sme spolu s Maďarmi prehrali právny zápas, keď Súdny dvor Európskej únie v Luxemburgu zamietol naše žaloby proti dočasnému mechanizmu EÚ na prerozdeľovanie utečencov.

Lenže tento právny verdikt bol už vlastne v deň zverejnenia irelevantný. A po posledných týždňoch je zrejmé, že politicky sa v EÚ presadzuje pôvodná stredoeurópska línia, ktorú najchladnokrvnejšie stelesňoval Viktor Orbán.

Donald Tusk, už aj ty si Antieurópan?

Dobrou ilustráciou postupného obratu, ktorý zasiahol priamo srdce EÚ, bola predvianočná diskusia na poslednom európskom summite.

Donald Tusk ako prezident Rady EÚ navrhol lídrom európskych štátov, aby vyhlásili sporný systém na prerozdeľovanie utečencov za „vysoko kontroverzný“ a „neefektívny“.

Tusk takisto ponúkol lídrom, aby schválili uvedenú vetu: „Jedine členské štáty sú schopné postupovať pri migračnej kríze efektívne. Úlohou EÚ je poskytnúť im plnú podporu všetkými možnými spôsobmi.“

Tieto Tuskom napísané slová vyvolali šok. Prezident EÚ vlastne žiadal od Angely Merkelovej, aby označila jeden z pilierov svojej utečeneckej politiky – mäkké či tvrdé kvóty ako celoeurópske riešenie – za úplné fiasko a pokľakla si na summite pred lídrami V4.

Maďari, samozrejme, žiarili šťastím, Orbánov minister zahraničných vecí Peter Szijjarto preniesol, že je „vysoko potešiteľné, že vedúca európska osobnosť, ešte k tomu prezident Rady EÚ, vyslovuje pravdu, ktorú každý pozná“.

Naopak, európsky komisár pre migráciu, Dimitris Avramopoulos, sa rozhorčoval, že Tuskov návrh je „protieurópsky“ a ignoruje všetko, čo komisia a EÚ vykonali v posledných rokoch, pretože spochybnil pilier solidarity, bez ktorého EÚ nemôže existovať.

Od Tuska sa dištancovala aj Angela Merkelová, jeho tézy napadol aj dosluhujúci ľavicový rakúsky kancelár Christian Kern, podľa ktorého by prerozdeľovanie utečencov naprieč Európou odbremenilo Rakúsko a bolo by „veľkou chybou“, keby sa tejto perspektívy Rakúšania zriekli.

Samozrejme, Donald Tusk musel napokon svoj dokument po bruselsky prepracovať tak, aby sa pod neho dokázali podpísať všetci. Ale každý chápal, že najdôležitejší na debate nebol výsledok. Ale nová podoba európskej diskusie, v ktorej sa niekdajšie disidentské pozície V4 stávajú novým európskym mainstreamom.

Nová rakúska vláda: Pôjdeme na to inak

Len čo sa Christian Kern vrátil do Rakúska a odovzdal žezlo svojmu nástupcovi, 31-ročnému Sebastianovi Kurzovi, ten dal jasne najavo, že plne súhlasí s Donaldom Tuskom. Aj napriek tomu, že samotnému Rakúsku by prerozdelenie utečencov vyhovovalo, Kurz vyhlásil, že je to nezmyselná cesta, ktorá by EÚ len ďalej rozdeľovala. „Členské štáty by mali samy rozhodovať, či a koľko ľudí prijmú.“

Niežeby išlo v rakúskom prípade o radikálny obrat: ten nastal už po prvých mesiacoch utečeneckej krízy, na ktorej politicky vyrástol Sebastian Kurz v role ministra zahraničných vecí ako protipól Angely Merkelovej. Lenže kým doterajšia kancelárska strana, Kernova SPÖ, menila smer pod tlakom okolností, verejnej mienky a proti vlastnej vôli, nové vládne strany, ľudovci (ÖVP) a slobodní (FPÖ), už konajú z presvedčenia a so silným mandátom od voličov.

Kurz preto hovorí slová, ktoré sme od predošlých kancelárov nepočuli, o tom, že treba zásadne korigovať chybný vývoj vo svojej utečeneckej a migračnej politike: „Hranice medzi azylom a ekonomickou migráciou sa toho času dokonale zmyli.“

Podľa Kurza treba celkom zaistiť vonkajšiu hranicu EÚ a k migrantom z Afriky a Blízkeho východu postupovať s nasledujúcou filozofiou: týmto ľuďom by sa malo pomáhať v krajinách pôvodu, ak by to nebolo možné, tak v susedných štátoch, ak by ani to nebolo možné, tak by sa im malo pomáhať na kontinente v bezpečných zónach pod dohľadom EÚ, a len v prípade, že by ani to nebolo možné, prichádzala by do úvahy cesta do Európy.

Kurzova vláda zvýraznila aj v reči symbolov, že bude v tejto téme aktívnym spojencom V4: Kurz a Heinz-Christian Strache (líder FPÖ) predstavili totiž svoj vládny tím na kopci Kahlenberg nad Viedňou, teda presne na mieste, kde v roku 1683 Habsburgovci s pomocou poľského kráľa Jána Sobieskeho zachránili Viedeň pred náporom Turkov.

Nová vláda sa chystá prijať aj domáce opatrenia, aby Rakúsko odrádzalo migrantov žiadajúcich o azyl: po novom by mali azylanti dostávať namiesto finančných dávok najskôr len naturálie potrebné na živobytie, pričom aj neskoršie dávky sa majú podstatne skresať. Zrýchliť sa majú tiež odsuny odmietnutých žiadateľov.

Orbán v Bavorsku: Som vaším kapitánom pohraničnej stráže

Celkom v rakúskom duchu sa vymedzuje aj bavorská CSU, ktorá predkladá v sondážnych rokovaniach s CDU a SPD o novej nemeckej vláde podobný návrh opatrení. A nebola by to CSU, keby hneď začiatkom roka nezačala s provokáciou Merkelovej CDU a Schulzovej SPD. Poslanci CSU si totiž na svoje každoročné januárové zasadanie pozvali opäť Viktora Orbána, ktorého bavorský premiér Horst Seehofer mocne objal s oslovením „Milý Viktor“.

Orbán mu to opätoval vyznaním, že sa považuje za „kapitána bavorskej pohraničnej stráže“ a prognózoval, že rok 2018 bude rokom „obnovenia vôle ľudu“, ktorý si vynúti správnu migračnú politiku.

Samozrejme, CSU nechala hovoriť Orbána to, čo si sama myslí, len nemôže takto hovoriť, aby SPD nedala zámienku na vystúpenie z rokovaní o koaličnej vláde. Ale i tak je zjavné, že práve na azylovej a utečeneckej politike sa bude lámať, či do Veľkej noci vznikne v poradí štvrtá vláda Angely Merkelovej.

Čo včera hovoril Orbán, robí dnes Macron

Zmena atmosféry, v akej sa hovorí o migračnej kríze, sa však zďaleka netýka len celej strednej Európy, ale aj krajiny, kde by to po posledných prezidentských voľbách čakal len málokto.

Nový francúzsky prezident Emmanuel Macron svojou rétorikou budil dojem, že bude hlavným Merkelovej spojencom a akýmsi európskym Antiorbánom nielen pri obhajobe liberálnej demokracie, ale aj v utečeneckej politike. Ešte v predvolebnej prezidentskej kampani vyhlasoval, že Merkelová svojím prístupom „zachránila dôstojnosť Európy“.

Lenže v jeho prípade sa imidž míňa s realitou. Prvé signály prišli už v lete, keď nečakaná tvrdosť v prístupe nového francúzskeho prezidenta vydesila najmä talianske mimovládky.

Talianska vláda v tom čase Macronovi navrhla, aby plavidlá mimovládnych organizácií, ktoré v Stredozemnom mori zachytili alebo zachránili utečencov z člnov prevádzačov, mohli pristávať aj vo francúzskych prístavoch. Prístavy na Sicílii či v Kalábrii boli totiž dlhodobo preťažené, no Macron o niečom takom nechcel ani počuť a nápad Talianov stroho zamietol.

Naopak, 400 utečencov, ktorým sa napriek kontrolám podarilo koncom júna roku 2017 dostať cez hraničný priechod v talianskom Ventimiglia, francúzska polícia okamžite vrátila späť.

Macron vyhlásil, že Francúzsko odmieta prijímať ekonomických migrantov a vehementne podporoval taliansku vládu, ktorá výrazne obmedzila pôsobenie mimovládnych organizácií v Stredozemnom mori a pritvrdila v boji proti prevádzačom. V priebehu leta tak prudko klesol počet migrantov cez Stredozemné more – odvrátenou stranou problému sú však dnes všetci migranti, ktorí ostali zakliesnení v líbyjských táboroch, kde sú podľa znepokojujúcich reportáží týždenníka L´Espresso vystavení neľudským podmienkam.

Emmanuel Macron sa tiež zameral na budovanie utečeneckých centier v africkom Čade a Nigeri, kde budú francúzski úradníci posudzovať, kto je či nie je ekonomický utečenec a kto má tak šancu na azyl. Orbánovu ideu spred dvoch rokov, ktorú mnohí v Európe vnímali ako bláznivý exces (u nás sa za tento projekt vysmievali Sulíkovi), si tak Macron adoptoval ako jeden z pilierov novej migračnej politiky.

Na konci minulého roka predstavila Macronova vláda ďalší balík opatrení, ktorým chce urýchliť deportácie migrantov a zlikvidovať ilegálne skrýše, aby boli všetci migranti pod kontrolou v núdzových ubytovniach.

Postup prezidenta opäť vystrašil domácu ľavicu a Patrick Weil, jeden z hlavných francúzskych expertov na migráciu, poznamenal, že ešte žiaden povojnový francúzsky prezident nepostupoval proti migrantom takto extrémne. Macron síce podľa Weila predáva svoju politiku „s úsmevom, s bonbónmi, ale v praxi používa dýku“.

Naopak, spokojne sa tvári Marine Le Pen, ktorá Macronov protiutečenecký kurz len nedávno označila za svoje politické víťazstvo.

Berlusconi, Salvini: Noi vinceremo!

Tento veľký európsky obrat môže vyvrcholiť o dva mesiace v talianskych parlamentných voľbách. V marcových parlamentných voľbách má podľa aktuálnych prieskumov najväčšiu šancu na víťazstvo stredo-pravý blok, ktorého nekorunovanými lídrami sú nesmrteľný Silvio Berlusconi (ktorý má však do roku 2019 zákaz zastávať verejný úrad) a Matteo Salvini, talianska verzia Marie Le Penovej.

Výsledok talianskych volieb bude síce dôležitejší kvôli samotnej eurozóne, keďže Taliani sú momentálne jej najslabším ohnivkom v reťazi. Ale ak aj tam zvíťazia protimigračné sily, Angela Merkelová sa bude cítiť akosi nesvoja, nech sa bude pozerať z Berlína na východ, na západ či na juh.   

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo