Slovenský Sizyfos Radoslav Procházka dokotúľal svoj balvan v KDH. Na nedávnom zasadnutí Rady hnutia bola jeho Alfa označená za „jedno z možných východísk“ a venovať sa jej zrejme bude ad hoc seminár.
Radoslav Procházka nepovažuje tento postup za uspokojivý a svoj reformný program bude presadzovať zrejme inak. Isté je, že v KDH to už nebude, keďže, ako vyhlásil, viac už za tento politický subjekt kandidovať nebude. Použijúc slová kolegu Lukáša Obšitníka na opis aktuálnej situácie, môžeme s trochou zveličenia konštatovať, že KDH dokázalo, že je vnútorne úplne neznášanlivé a premárňuje svoj potenciál. Krok, ktorý vedenie hnutia urobilo však nemohol prekvapiť nikoho, tobôž „duchovného otca“ Alfy. Napokon, Ján Figeľ dlhší čas od zverejnenia Procházkovho projektu viackrát verejne vyhlasoval, že „si ho ešte nečítal“.
"Ak chceme mať pekný, súmerný trávnik, v ktorom je každé steblo totožné a rovnako vysoké, musíme ho pokosiť. Nadpriemer nie je v móde, vytŕčať sa neoplatí."
Nemusíme byť otvorenými obdivovateľmi docenta Procházku, aby sme si všimli, že ide o osobnosť s vysokým integračným potenciálom. S úctou sa o jeho odborných a ľudských kvalitách vyjadrujú aj ľudia, ktorí s kresťanskými hodnotami nemajú a nechcú mať nič spoločné. Pre niektorých je ideálnym prezidentským kandidátom, podľa názoru iných je ho na túto funkciu dokonca škoda. A to je na názorovo extrémne pluralitnom Slovensku, kde sa ešte aj spoločná národná identita stáva dôvodom na rozdelenie, veľmi dôležité. V každom prípade, svojou zjavnou zapálenosťou „pre vec“ (nazvime tú vec „dobro Slovenska a jeho občanov“) prekračuje Radoslav Procházka už niekoľko rokov, teda nielen od publikovania svojej Alfy, slovenský politický priemer. A práve v tom je ten problém.
Ak chceme mať pekný, súmerný trávnik, v ktorom je každé steblo totožné a rovnako vysoké, musíme ho pokosiť. Nadpriemer nie je v móde, vytŕčať sa neoplatí. Muž, ktorého alfou a omegou sa nateraz stáva Alfa, stojí pred osobnou výzvou: čo robiť po prebehnuvšej politickej kosbe. Jeho súkromná dilema by vlastne nikoho nemusela trápiť. Každý človek má dosť vlastných starostí. Ak nás ale predsa trápi, čo bude s naším (!) Slovenskom, potom zistíme, že pred podobným rozhodovaním stoja mnohí z nás. Hlavou sa múr rozraziť dá. Ide len o to, ako tú hlavu použijeme.
Marián Sekerák