Prvé slovenské storočie sa končí vcelku šťastne. Akú pečať vtlačíme tomu druhému

Prvé slovenské storočie sa končí vcelku šťastne. Akú pečať vtlačíme tomu druhému

Ilustračné foto: TASR – Vladimír Benko

Sme úspešný národ v úspešnom štáte, no máme na viac.

V roku 2018 sa skrze symboliku niekoľkých výročí uzatvára zopár väčších i menších dejinných oblúkov. My Slováci sme po nich prešli dlhú cestu akoby kráčajúc po kopcoch svojej vlasti – raz hore úbočím, s námahou, inokedy dolu svahom, akoby nás krpce niesli samy.

1848, 1918, 1938, 1948, 1968, 1988, 1998... kvôli osmičke na konci bude tých okrúhlych výročí tento rok toľko, že história sa stane všadeprítomnou. Možno z toľkého pripomínania budú takto o rok už všetci otrávení. A začíname už dnes, štvrťstoročím od vzniku samostatnej SR! No skôr, než sa k nemu dostaneme, pripomeňme najokrúhlejšie výročie, ktoré je pred nami tento rok.   

Slovenské storočie

Ak sa bavíme o dejinných oblúkoch, ten asi najdôležitejší je storočný. Pripomenieme si ho v októbri: Rok 1918 a vznik Československej republiky na troskách Rakúsko-Uhorska.

Napriek všetkým nešťastiam vrátane dvoch totalitných režimov sa dá odvtedy hovoriť o „slovenskom storočí“. Ak Boh dá aj ďalšie, tak o „prvom slovenskom storočí“.

Zdá sa vám to prehnane pompézne? Len povážte ten kontrast pomerov starého Slovenska, ktoré bolo súčasťou Uhorska, a toho súčasného:

„Pred vojnou narátali sami Slováci 300 národných inteligentov, to aj so zahraničnými, a analfabetov bolo okolo 40 percent národa,“ napísal v roku 1922 o predprevratových pomeroch u nás český slovakofil Karel Kálal vo svojom texte Pohľad do slovenskej duše. Výsledok desaťročí národnostného útlaku bol zdrvujúci: „Dr. Bazovský nedávno vravel, že nieto na Slovensku 400 ľudí, ktorí by vedeli pravopisne napísať list.“

V našich dejinách boli väčšie i menšie oblúky. No rok 1918 sa z nich pozitívne vymyká. V istom zmysle ide o jednotku národného letopočtu: Kontext, v ktorom Slováci žili, bol totiž diametrálne odlišný pred vznikom ČSR a po ňom.  

V Uhorsku sme boli helóti, predurčení najmä v posledných desaťročiach jeho existencie len ako materiál na nedobrovoľnú asimiláciu. Tak nás videl napríklad ideológ politiky maďarizácie Béla Grünwald, ktorý v roku 1878 napísal: „Bola by potrebná nezmerateľná obmedzenosť na to, aby niekto vážne chcel byť Slovákom.“

Naproti tomu, v Československu sme sa stali štátotvornými. Aj keď sprvu len ako vetva „československého národa“. Slovensko po prvýkrát v dejinách získalo južnú hranicu. Treba povedať, že veľkorysejšiu, než si dokázala predstaviť väčšina dobových slovenských politikov, a že jej vyjednanie na mierovej konferencii v Paríži bolo najmä veľkou zásluhou Edvarda Beneša.  

Medzivojnové „poslovenčenie“ Slovenska sa darilo aj vďaka pomoci českých učiteľov, úradníkov a inžinierov. Napriek tomu, že o úplnej samostatnosti sprvu sníval málokto a aj rozdelenie ČSFR v roku 1992 bolo verejnosťou prijímané skôr s rozpakmi, Slovensko sa v rámci spoločného štátu sústavne pokúšalo o posilňovanie vlastného postavenia.

V roku 1928 bolo v ČSR zavedené krajinské zriadenie, v rámci ktorého vznikla Slovenská krajina. V roku 1938 získala autonómne postavenie. V roku 1968 bol spoločný štát prebudovaný na česko-slovenskú federáciu. Aj keď tá bola len formalitou kvôli centralistickej povahe socializmu...

Slovensko bolo treba „vykrojiť“ a „upiecť“

V každom prípade, prvé slovenské storočie bolo z troch štvrtín „česko-slovenským storočím“. Nejde len o kultúrnu a vzdelanostnú emancipáciu či administratívno-právne vymedzovanie. Počas obdobia existencie spoločného štátu prešlo Slovensko síce nedokonalou a v mnohom polovičatou, ale predsa len industrializáciou a modernizáciou. Z necelých troch miliónov obyvateľov jeho populácia narástla na vyše päť miliónov.   

Spoločný štát s Čechmi bol ako kokón, v ktorom sa slovenský národ dotvoril a uspôsobil, aby uniesol zodpovednosť vlastnej štátnej samostatnosti. Možno toto je spôsob, ako konštruktívne integrovať obdobia Uhorska i Československa do slovenského príbehu:

Včlenením do Uhorska pred tisícročím Maďari našich predkov akoby odkrojili od iných Slovanov. Slováci sa tak začali vyvíjať ako samostatný slovanský národ. Naša identita sa teda rodila s nezamýšľaným prispením Maďarov, ale tiež v častých konfliktoch s nimi. Česi nás zase odkrojili od Maďarov a v spojení s nimi sme sa dotvorili na moderný národ. Opäť s učením od nich, ale aj s istým vymedzovaním sa voči nim.

Namiesto hlbokej historickej priepasti medzi zánikom Veľkej Moravy a 1. januárom 1993 by sme teda Uhorsko i Československo mali vnímať ako štáty, ktoré nezamýšľane prispeli k tomu, že my Slováci dnes sme, kým sme.

Keď v roku 2001 sociológ Vladimír Krivý, rekapitulujúc 20. storočie, skonštatoval, že „Slovensko dokázalo profitovať z každého režimu“, myslel to dvojznačne. Nielen ako znak slovenskej životaschopnosti, ale aj ako príznak určitého oportunizmu malého národa. „Z každého obdobia si dokázalo niečo zobrať – raz vzdelanie, kultúru a spolkový život, inokedy hospodárske posilnenie a inštitucionálnu infraštruktúru.“

Slovenské storočie v tieni amerického storočia

Výsledkom je naše dnešné postavenie. Na začiatku 20. storočia sme nemali nič, iba seba. Dnes sme pánmi vo vlastnom dome. Slovenská republika je pokojnou, stabilnou a uznávanou súčasťou rodiny európskych štátov. Ak sme v minulosti žili „pod“, či „s“ Rakúšanmi, Maďarmi a Čechmi, dnes je naša vlasť plne rovnoprávna s ich krajinami.

Iste, malé národy nikdy nemajú svoje osudy výlučne vo vlastných rukách. Snažia sa prežiť a nejako zariadiť vo svete utváranom veľmocami.

Niekomu môže koncept posledných sto rokov ako „prvého slovenského storočia“ pripomínať slovné spojenie „americké storočie“, ktoré v roku 1941 spopularizoval americký vydavateľ Henry Luce.

Na začiatku 20. storočia sa Spojené štáty stali najväčšou priemyselnou krajinou sveta, vystriedajúc v tomto postavení Britské impérium. V roku 1917 Američania vstúpili do prvej svetovej vojny na strane Dohody, aby sa vzápätí po jej skončení stiahli naspäť do svojej izolácie, z ktorej ich vytrhli Japonci v roku 1941.

Počas studenej vojny bránili USA slobodnú časť sveta pred komunizmom, aby na začiatku 90. rokov, po kolapse Sovietskeho zväzu, zostali jedinou globálnou superveľmocou. Dnes už je zrejmé, že je tejto neohrozenosti koniec. Američania sami reflektujú, že ich hegemónia je v mnohých častiach sveta vyzvaná lokálnymi mocnosťami na vzostupe. A kladú si otázku, či po „prvom americkom storočí“ bude vôbec nejaké druhé. Či to nebude skôr „prvé čínske storočie“...

V každom prípade, slovenský nacionalista vždy na americkú hegemóniu hľadel akosi cez prsty, podobne podozrievavo vnímal aj globalizáciu, ktorá s ňou išla ruka v ruke. To mu znemožnilo doceniť, ako veľmi príbeh slovenskej emancipácie počas uplynulých sto rokov súvisel v kľúčových okamihoch s rolou Ameriky vo svete.    

Na začiatku slovenského i amerického storočia bol vstup USA do prvej svetovej vojny: Prezident Woodrow Wilson a jeho podpora práva národov na samourčenie; Úloha našich krajanských organizácií v Spojených štátoch pre česko-slovenský zahraničný odboj; Bratislave sa vtedy hovorilo „Wilsonovo mesto“ atď.

No Američania sa zase aj rýchlo stiahli. V medzivojnovom období bolo hegemónom v strednej Európe Francúzsko, počas druhej svetovej vojny nacistické Nemecko (ktoré bolo krstným otcom vojnového slovenského štátu), neskôr Sovietsky zväz. Spojené štáty boli po väčšinu 20. storočia ďaleko.

No skutočnosť, že na začiatku 90. rokov vôbec Slováci mohli uskutočniť svoj experiment so samostatnou štátnosťou, súvisí s relatívne otvoreným a voľným medzinárodným poriadkom, ktorý garantoval americký hegemón. Ešte aj Európska únia je v istom zmysle jeho vedľajším produktom.

Veľkosť štátov totiž súvisí s obchodným režimom. V uzavretom svete vysokých colných sadzieb sú životaschopné hlavne veľké štátne celky, ktoré majú na vlastnom území jednak dostatočne široké spektrum prírodných zdrojov, aby väčšinu vecí vyrobili u seba, a jednak dostatočne veľký spotrebiteľský trh, ktorý by slúžil ako odbytište pre domáce výrobky.

Takýto svet vysokých obchodných bariér posilňuje expanzívnosť veľkých krajín na úkor slabších susedov. Je nebezpečné byť malým štátom v takomto prostredí.

Naproti tomu, vo svete relatívne nízkych obchodných bariér a voľného pohybu tovarov klesá dôležitosť veľkého národného spotrebiteľského trhu, lebo odbytiskom pre výrobky národného hospodárstva sa stáva fakticky celý svet. Podobne nezáleží až tak, na čom území sú prírodné zdroje, pokiaľ obchodný prístup k nim má každý a rozhoduje len schopnosť zaplatiť správnu cenu.

Inak povedané, rozpad sovietskej, juhoslovanskej či česko-slovenskej federácie v globalizujúcom sa prostredí 90. rokov a vznik životaschopných malých národných štátov na ich troskách bol v prvom rade umožnený relatívne slobodným medzinárodným poriadkom.

Globalizácia a separatizmus boli spojenými nádobami. Človek, ktorý má záujem, aby sa maličké Slovensko udržalo naďalej ako samostatný štát, by mal paradoxne stáť na strane voľného obchodu a otvoreného medzinárodného poriadku.

Tri oblúky posledného štvrťstoročia

A tak sme dorazili do poslednej štvrtiny prvého slovenského storočia. Tých 25 rokov existencie Slovenskej republiky sa dá rozdeliť na tri menšie oblúky.

Prvý oblúk bol päťročný – od vzniku štátu v roku 1993 do volieb v roku 1998. V tom čase sa kládli nielen základy samostatnej diplomacie či vlastnej meny, ale zvádzal sa tiež zápas o vnútorný charakter štátu a jeho zahraničnopolitické ukotvenie. Slovenská spoločnosť musela zmobilizovať svoje vnútorné zdroje, ale napokon z tohto zápasu vyšla vnútorne posilnená.

Druhý oblúk bol desaťročný – od roku 1998 do príchodu krízy v roku 2008. V tomto období sa dokončila ponovembrová ekonomická a politická transformácia. Vstúpili sme do NATO a EÚ. Slovensko až do príchodu krízy zaznamenávalo taký vysoký hospodársky rast, že si vyslúžilo prezývku „tatranský tiger“.

Tretí oblúk trvá od roku 2008 až doteraz. Bol to čas spamätávania sa z krízy, ale aj roztáčanie nového kola rastu. Tentoraz viac v dôsledku menovej politiky vo Frankfurte než vďaka domácim reformám.

Po väčšinu tohto obdobia vládne krajine strana Smer. Jej predseda správne vycítil, že Slováci sú unavení všetkými tými zmenami a želajú si hlavne na chvíľu vydýchnuť. Hlavne žiadne veľké výkyvy!

Posledné desaťročie by sa teda dalo nazvať aj oddychovým časom. Niekto by to však mohol nazvať skôr obdobím stagnácie. Napríklad v tabuľke Eurostatu sa od roku 2013 držíme na 77 percentách priemeru HDP krajín EÚ. Inak povedané, prestali sme dobiehať.

Rok 2018 možno sám osebe nebude prelomový, ale skôr naznačí trendy do prezidentských volieb v roku 2019 a parlamentných v roku 2020. Tak ako Sviečková manifestácia v marci 1988 neznamenala ešte pád totality, ale predznamenala, čo potom prišlo v novembri 1989.

Možno očakávať, že v krajine dozrie pocit potreby niekam ju opäť posunúť.

Druhé slovenské storočie?

V skutočnosti nemáme inú možnosť. V Indexe ľudského rozvoja sa Slovensko nachádza na 40. mieste zo 188 hodnotených krajín. Pre porovnanie, Maďarsko je na 43., Poľsko na 36., Estónsko na 30. a Česko na 28. mieste. Zo starých členských štátov EÚ sme medzičasom predbehli akurát Portugalsko, ktoré sa umiestnilo na 41. mieste. Inými slovami, je kam rásť.

Môžeme hrať defenzívne a snažiť sa neprísť o dosiahnuté. Bolo by napríklad veľkou iróniou slovenských dejín, keby sme po vydobytí toľkých osobných slobôd a štátnej samostatnosti padli v 21. storočí za obeť „demografickej zime“. Keby dedičstvo nemal kto po nás prevziať, aj keď skeptik by mohol namietnuť, že nasledujúcim generáciám zanecháme hlavne dlhy.   

„Len sa preboha nesnažiť, aby budúce generácie spievali o nás!“ Napísal so sebe vlastným sarkazmom literárny kritik Alexander Matuška v jednom svojom texte, ktorý vyšiel v knihe O duchovnom kolaborantstve. „Len sa nevystavovať nebezpečenstvu, že by naši potomkovia mali trochu úcty aj k nám a nielen k Svätoplukovi.“

Inou možnosťou je teda hrať ofenzívne, pokúsiť sa zaradiť medzi najvyspelejšie krajiny sveta a potiahnuť za sebou aj tých, ktorí z uplynulých 25 rokov veľa nemali. Slovensko je príliš malou krajinou, než aby si mohlo dovoliť nechať nevyužitý potenciál čo i len malej časti svojich občanov.  

Sloboda na úrovni jednotlivcov i celých národov je vždy len možnosťou. My jej musíme dať obsah a zmysel. Od nás bude závisieť, či sa výsledky uplynulého storočia napokon ukážu byť slovenským civilizačným vrcholom alebo sú naše najlepšie časy ešte len pred nami.

Dôležité pritom bude zostať nohami na zemi a uchovať si zdravú pokoru. Slováci si počas stáročí života v politickom a sociálnom útlaku vytvorili osobné i kolektívne stratégie, ako prežiť v prostredí nedostatku. Bolo by trpkou bodkou za naším príbehom, ak by sa nám napokon stal osudným nadbytok a nezvládnutý úspech.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo