Romanovovci (1613 – 1918)

Romanovovci (1613 – 1918)

Prinášame úryvok príbehu o najúspešnejšom panovníckom rode moderných čias. Táto kniha sa stala na Slovensku už po pár týždňoch bestsellerom.

ÚVOD

 

Ťažká je čiapka Monomacha.

Alexander Puškin, Boris Godunov

 

Najväčšia moc je moc nad sebou samým.

Seneca, Epištola 113

 

V Rusku nie je nič nebezpečnejšie ako prejaviť slabosť.

Peter Stolypin

 

Bolo ťažké byť cárom. V Rusku sa nevládne ľahko. Dvadsať cárov panovníckeho rodu Romanovovcov vládlo tristoštyri rokov, od roku 1613 po zvrhnutie cárskeho režimu po februárovej revolúcii v roku 1917. 

Ich vládnutie sa začalo nástupom Ivana Hrozného a skončilo v časoch Rasputina. Romantickí kronikári tragédie posledného cára s obľubou naznačujú, že rodina bola prekliata, no v skutočnosti Romanovovci boli najúspešnejší budovatelia ríše od čias Mongolov. 

Odhaduje sa, že od nástupu Romanovovcov k moci v roku 1613 sa Ruská ríša rozrastala o stoštyridsaťdva štvorcových kilometrov za deň alebo takmer o tristodvadsaťdvatisíc štvorcových kilometrov za rok. Do konca devätnásteho storočia ovládali šestinu povrchu zemegule – a svoje územie sústavne rozširovali. Zväčšovanie ríše mali Romanovovci v krvi.

Táto kniha je v istom zmysle štúdiou charakteru a deformujúceho vplyvu absolutistickej moci na osobnosť človeka. Čiastočne je rodinným príbehom lásky, manželstva, nevery a detí, ale nie je ako iné podobné príbehy – panovnícke rodiny sú vždy nezvyčajné, lebo moc osladzuje a zároveň infikuje tradičnú rodinnú chémiu: oddanosť a pokrvné putá veľmi často ustúpia návnadám a skorumpovanosti moci. 

Toto sú dejiny vladárov, ich rodín a dvoranov, ale aj portrét ruského absolutizmu – a nech si o Rusku myslíte čokoľvek, jeho kultúra, jeho duša a jeho podstata boli vždy mimoriadne, výnimočné. Táto rodina sa ich usilovala zosobniť. Romanovovci sa stali jedinečnou definíciou nielen svojho rodu a veľkoleposti, no aj despotizmu, boli stelesnením vrtochov a arogancie absolutistickej moci. 

Okrem cézarov nijaká iná dynastia nezaujala také miesto v predstavách a kultúre ľudu, a obe sú všeobecnou lekciou o fungovaní moci jednotlivca v minulosti aj v súčasnosti. Nie náhodou je titul cár odvodený od slova cézar, rovnako ako pre panovníka ruština doslova prebrala latinské slovo imperator.

Romanovovci obývajú svet rodinného súperenia, vladárskej ctižiadosti, výstrednosti, telesnej neprístojnosti a zvrátenosti; je to svet, kde záhadní neznámi znenazdajky vyhlásia, že sú znovuzrodení mŕtvi panovníci, kde nevesty zomierajú na otravu, otcovia umučia na smrť vlastných synov, synovia zabijú otcov, manželky zavraždia manželov, otrávený a zastrelený svätý muž vstane z mŕtvych, holiči a sedliaci zasadnú na trón; svet, kde mocní zhromažďujú obrov a netvorov, vyhadzujú do vzduchu trpaslíkov, bozkávajú sťaté hlavy, vytrhávajú jazyky, bičujú do krvi, napichujú na koly, vraždia deti; v tomto svete sa vyskytujú cisárovné nymfomanky posadnuté módou, lesbické ménages à trois, ako aj panovník, ktorý píše najerotickejšie listy, aké kedy napísala hlava štátu. 

Okrem cézarov nijaká iná dynastia nezaujala také miesto v predstavách a kultúre ľudu, a obe sú všeobecnou lekciou o fungovaní moci jednotlivca v minulosti aj v súčasnosti. Zdieľať

Je to však aj ríša, ktorú vybudovali nemilosrdní dobyvatelia a brilantní štátnici, čo ovládli Sibír a Ukrajinu, obsadili Berlín aj Paríž, dali svetu Puškina, Tolstého, Čajkovského a Dostojevského; civilizácia vznešenej kultúry a nezvyčajnej krásy.

Vytrhnuté z kontextu sa spomínané výstrednosti javia také ohurujúce a nezvyčajné, že asketickí akademickí dejepisci často ostýchavo okresávajú pravdu. Veď napokon, romanovovské legendy – šťava hollywoodskych filmov a televíznych dramatických seriálov – sú rovnako živé a populárne ako historické fakty. 

Preto sa rozprávač tohto príbehu musí vyhýbať melodráme, mytológii a teleológii – nebezpečenstvu písania dejín spätne – a mať sa na pozore pred mentorovaním. Podstata je v skepticizme; vedeckosť si vyžaduje sústavné overovanie a analýzy. Jedna z výhod rozprávania o dejinách však tkvie v tom, že každá vláda je opísaná v kontexte, čo poskytuje širší obraz o vývoji Ruska, jeho absolutizme aj duši. A v tých nadživotne veľkých postavách znetvorených absolutizmom sa zjavuje krivé zrkadlo, z ktorého na nás prenesene hľadia vlastnosti celého ľudstva.

Vládnutie v Rusku bolo odjakživa stiesňujúce, preto úlohu autokratického panovníka mohol v skutočnosti vykonávať len génius – a tých je vo všetkých rodinách poskromne. Za neúspech sa platilo smrťou. „V Rusku vládne absolutizmus okorenený zaškrtením,“ zavtipkovala francúzska spisovateľka madame de Staël. 

Bolo to nebezpečné povolanie. Šesť z posledných dvanástich cárov zavraždili – dvoch zaškrtili, jedného prebodli, jedného zabili dynamitom, dvoch zastrelili. V záverečnej katastrofe v roku 1918 zomrelo osemnásť Romanovovcov. Zriedka bol kalich taký bohatý a taký plný jedu. Pozorne skúmam každé nástupníctvo na trón, pretože je vždy najlepšou skúškou stability režimu. Je ironické, že teraz, dve storočia po tom, ako Romanovovci prijali zákon o následníctve, ruskí prezidenti ešte vždy úspešne nominujú svojich následníkov rovnako, ako to urobil Peter Veľký. Či už ide o hladké odovzdanie moci, alebo o zúfalý prechod, vždy sú to chvíle nezvyčajného napätia, keď si existenčná nevyhnutnosť vyžaduje nasadenie všetkých zdrojov vynachádzavosti.

Podstatou cárstva bolo predvádzanie vznešenosti a sily. Museli sa však spájať s tým, čo súper a spojenec Romanovovcov Otto von Bismarck pomenoval ako „umenie možného, dosiahnuteľného, umenie takmer najlepšieho“. Schopnosť prežitia Romanovovci vnímali ako rovnováhu rodov, záujmov a osobností na neveľkom dvore, ako aj v celej obrovskej ríši. Vladári si museli udržať podporu armády, aristokracie aj vládnych úradníkov. Keď prišli o všetky tri zložky, bolo veľmi pravdepodobné, že ich zosadia – čo v absolutizme zvyčajne znamenalo smrť. 

Okrem účasti na smrtonosnej politickej hre panovníci museli vyžarovať drsnú, takmer neskrotnú autoritu. Schopný cár mohol byť neľútostný, ale musel byť neľútostný dôsledne. Vládcov často zavraždili pre ich nedôslednosť, nie brutalitu. Cári museli vzbudzovať nielen dôveru a uznanie medzi dvoranmi, ale aj posvätnú úctu medzi nevoľníkmi; deväťdesiat percent poddaných ich vnímalo ako svojich „otcov“. Očakávalo sa, že budú krutí k priamym podriadeným, no láskaví k svojim „deťom“ z ľudu. „Cár je dobrý,“ hovorievali roľníci, „šľachta je podlá.“

Moc je vždy osobná. Všetky štúdie o súčasných západných demokratických vodcoch ukazujú, že dokonca aj v transparentných systémoch s krátkymi obdobiami v úrade osobnosti formujú výkonnú moc. Demokratickí vodcovia namiesto oficiálnych ministerstiev často vládnu prostredníctvom dôveryhodných prisluhovačov. 

Na každom dvore je moc rovnako premenlivá ako ľudská povaha. Plynulo prúdi k zdroju aj od neho, neprestajne sa však mení jej prietok; celá rieka sa môže presmerovať, dokonca aj odkloniť. V absolutistickom režime je moc stále v pohybe, mení sa podľa nálad, vzťahov a udalostí okolo jedného človeka – osobných aj politických – a jeho rozrastajúcich sa, prekvitajúcich dŕžav. Všetky panovnícke dvory fungujú na podobných princípoch. 

V dvadsiatom prvom storočí nové absolutistické vlády v Rusku a v Číne majú veľa spoločných čŕt s tými cárskymi. Spravujú ich malé uzatvorené záujmové skupiny, ktoré zhromažďujú vo svojich rukách nesmierne bohatstvo a sú prepojené hierarchickými zákaznícko-sponzorskými vzťahmi vydanými napospas vrtochom vládcu. 

V tejto knihe si kladiem za cieľ sledovať neviditeľnú, záhadnú alchýmiu moci, aby som našiel odpoveď na základnú otázku politiky, lakonicky vyjadrenú majstrom mocenskej hry Leninom: Kto kogo? – Kto z koho?

V absolutizme sa charakterové črty vládcu zveličujú, všetko osobné je politické a akákoľvek spriaznenosť s vladárom sa premieňa na moc spradenú do zlatej nite, čo sa tiahne od koruny ku každému, o koho brnkne. Bezpochyby existovali spôsoby, ako si získať dôverný vzťah s cárom. 

Prvým bola služba na dvore, v armáde či vo vládnych štruktúrach, no predovšetkým zabezpečenie vojenského víťazstva; druhým bola záruka bezpečnosti – každý panovník, nielen tí ruskí, bezpodmienečne musí mať po boku kata; tretí spôsob bol mystický – získať božský prístup k cárovej duši; štvrtý, najstarší spôsob, sa skrýval v ľúbostnom alebo sexuálnom vzťahu, najmä keď na tróne sedela žena.

V dvadsiatom prvom storočí nové absolutistické vlády v Rusku a v Číne majú veľa spoločných čŕt s tými cárskymi. Spravujú ich malé uzatvorené záujmové skupiny, ktoré zhromažďujú vo svojich rukách nesmierne bohatstvo a sú prepojené hierarchickými zákaznícko-sponzorskými vzťahmi vydanými napospas vrtochom vládcu.  Zdieľať

Za odmenu cári zahŕňali svojich služobníkov peniazmi, nevoľníkmi a titulmi. Cári, ktorí sa obrátili chrbtom k obchodným dohovorom na svojom dvore, alebo nečakane dramaticky zmenili zahraničnú politiku smerujúcu proti záujmom vlastných potentátov, predovšetkým generálov, si koledovali o zavraždenie – atentát bol jedným z mála spôsobov, akým v absolutizme elita vedela protestovať bez formálnej opozície. (Ľud protestoval v mestských vzburách a v roľníckych povstaniach, ale pre cára boli oveľa nebezpečnejší jeho blízki dvorania ako vzdialení roľníci – a len jediný z nich, Nikolaj II., bol zosadený v ľudovej vzbure.) 

Inteligentní cári chápali, že medzi ich verejným a súk­romným životom niet rozdielu. Súkromný život cára, ktorý sa tiež odohrával na dvore, bol, pochopiteľne, pokračovaním politiky: „Vaším osudom,“ napísal rímsky dejepisec Cassius Dio o Augustovi, „je žiť v divadle, kde je publikom celý svet.“ No dokonca aj na takom javisku bolo ozajstné rozhodovanie vždy schované v zákulisí, ostalo zahalené tajomstvom, formované vladárovým súkromným vrtochom (ako je aj v súčasnom Kremli). 

Nemožno pochopiť Petra Veľkého bez analýzy jeho nahých trpaslíkov a falošných pápežov oháňajúcich sa vtákmi, ako bez analýzy jeho vládnych reforiem a zahraničnej politiky. Nech bol systém akokoľvek výstredný, fungoval a nadanie sa prejavilo v plnej sile. Možno je prekvapujúce, že dvaja z najschopnejších ministrov, Suvorov a Potemkin, začínali ako imperátorskí milenci. Kutajsov, turecký holič imperátora Pavla, získal taký vplyv, akoby mal kniežací pôvod. Preto dejepisec, ktorý sa zaoberá Romanovovcami, musí skúmať nielen oficiálne dekréty a štatistiky o výrobe ocele, ale aj ľúbostné pletky Kataríny Veľkej a záhadné smilstvo Rasputina. 

Čím väčšiu moc si užívali vládni ministri, tým častejšie absolutistickí vládcovia uplatňovali tú svoju ich ignorovaním a využívaním osobných prisluhovačov. U nadaných vladárov ich skutky boli často zastreté rúškom tajomstva, pripadali ohurujúce a úžasné, ale tí neschopní vnášali svojimi rozhodnutiami beznádejný chaos do chodu vlády.


Slávnostné odhalenie pamätníka Kataríny Veľkej v Odese v roku 1900, zdroj Wikimedia Commons.

Úspech absolutistickej moci stojí predovšetkým na kvalite jednot­livcov. „Tajomstvo šľachty,“ napísal Karl Marx, „je založené na zoológii – šľachtení. V sedemnástom storočí Romanovovci usporadúvali predvádzanie neviest – akúsi súťaž krásy –, kde si volili ruské nevesty, ale na začiatku devätnásteho storočia si už vyberali manželky z „chovných stajní Európy“ – z nemeckých kniežactiev –, čím sa zapojili do širšej rodiny európskych panovníckych rodov. Vyšľachtenie politikov však nie je veda. 

Koľko rodín dá svetu výnimočných vodcov, nehovoriac o dvadsiatich generáciách monarchov volených zväčša v lotérii biológie a na základe podfukov palácových intríg, natoľko bystrých, aby sa z nich stali absolutistickí vládcovia? Len veľmi málo politikov, ktorí si zvolili politickú kariéru, naplní vlastné ašpirácie a prežije vypätie spojené s vysokým postavením. V prípade vladárov sa to naplnilo len zriedka. 

Každý cár musel byť zároveň diktátorom, najvyšším veliteľom, vysokým cirkevným predstaviteľom aj otcom národa, a aby dokázal splniť všetky tie úlohy, potreboval všetky vlastnosti, ktorých zoznam spísal sociológ Max Weber: „dar osobného čara, zdanie bezúhonnosti a autoritu večného včerajška“, inými slovami, príťažlivosť, legitímnosť a tradíciu. A na dôvažok musel byť schopný a múdry. Základom bola vážnosť naháňajúca strach. V politike je zosmiešnenie takmer rovnako nebezpečné ako porážka.

Romanovovci dali svetu dvoch politických géniov, dvoch „Veľ­kých“– Petra a Katarínu – a niekoľko nadaných a príťažlivých vladárov. Po brutálnom zavraždení cára Pavla v roku 1801 boli všetci panovníci svedomití a pracovití a väčšina z nich sa vyznačovala osobným čarom, inte­ligenciou a spôsobilosťou, no pre obyčajných smrteľníkov bolo ich postavenie také skľučujúce, že sa nik viac neusiloval o uchvátenie trónu. 

Bola to príťaž, ktorá nikomu neposkytovala potešenie. „Ako dokáže jediný človek vládnuť (Rusku) a naprávať krivdy?“ opýtal sa budúci Alexander I. „To je nemožné nielen pre človeka bežných schopností, aké mám ja, ale ani pre génia…“ Fantazíroval o úteku a o živote na farme pri Rýne. Všetci jeho nasledovníci sa desili koruny a ak sa dalo, vyhli sa jej; a keď si napokon sadli na trón, museli bojovať o prežitie.

Peter Veľký pochopil, že absolutistická vláda si vyžaduje sústavnú kontrolu a zastrašovanie. Nebezpečenstvá vládnutia v takom rozľah­lom štáte boli – a sú – veľké a osobný despotizmus sa často uplatňoval bez jasných pravidiel či hraníc, preto je neraz márne obviňovať ruských vladárov z paranoje. 

Mimoriadna ostražitosť umocňovaná nečakanými násilnosťami im bola a je prirodzená a daná. Ide o to, ako sa duchaplne posťažoval krátko pred svojím zavraždením cisár Dor­mitian, že „všetky tie kniežatá sú nanajvýš nešťastné, lebo keď niekoho verejne obvinili zo sprisahania, nik im neveril, až kým ich nezavraždili“. Ale sám strach nestačil; Stalin sa aj po zavraždení miliónov ľudí sťažoval, že ho nik neposlúcha. Absolutistická vláda „nie je taká ľahká, ako by ste si mysleli“, vyhlásila nadmieru inteligentná Katarína. „Neobmedzená moc“ je chiméra.

Peter Veľký pochopil, že absolutistická vláda si vyžaduje sústavnú kontrolu a zastrašovanie. Nebezpečenstvá vládnutia v takom rozľah­lom štáte boli – a sú – veľké a osobný despotizmus sa často uplatňoval bez jasných pravidiel či hraníc, preto je neraz márne obviňovať ruských vladárov z paranoje.  Zdieľať

Rozhodnutia jednotlivcov často zmenili chod Ruska, hoci zriedka zamýšľaným smerom. Parafrázujúc pruského poľného maršala Helmutha von Moltke, politické „plány zriedka prežijú prvé stretnutie s nepriateľom“. Skutočným dejiskom politiky sú nezhody, trenice, egoizmus a šťastie, všetko prepojené so zásobovaním zbraňami a mas­lom. 

Ako sa vyjadril najznámejší minister Romanovovcov Potemkin, politik každého štátu nielenže musí reagovať na nepredvídané situácie, ale musí „z udalostí vyťažiť“. Alebo, ako povedal Bismarck, „úlohou štátnika je počúvať Božie kroky pochodujúce dejinami a usilovať sa chytiť ho za kabát, keď prechádza popri vás“. Poslední Romanovovci veľmi často zostávali opustení vo svojom tvrdohlavom vzdore proti chodu dejín.

Ľudia, ktorí verili v ruskú absolutistickú moc, boli presvedčení, že iba všemocný, Bohom požehnaný jednotlivec môže vyžarovať jagavý majestát, potrebný na riadenie a zastrašenie takej mnohonárodnej ríše a zvládnutie spletitých záujmov takej obrovskej krajiny. Vladár zároveň musel zosobňovať posvätné poslanie pravoslávneho kresťanstva a naplniť významom osobitné miesto ruského národa vo svetových dejinách. 

Keďže nijaký muž ani žena také povinnosti nemohli splniť sami, umenie delegovať ich na iných patrilo k základným zručnostiam každého panovníka. Peter Veľký, najväčší tyran spomedzi Romanovovcov, bol majstrom v hľadaní a vymenúvaní talentovaných dvoranov z celej Európy bez ohľadu na postavenie či rasu.

Náhoda nie je ani to, že Katarína Veľká povýšila nielen Potemkina, ale aj Suvorova, jedného z najvýznamnejších veliteľov romanovovskej éry. Stalin, sám zručný pri výbere podriadených, sa vyjadril, že v tejto oblasti Katarína mimoriadne vynikala. Cári hľadali ministrov so schopnosťami vládnuť, aj keď sa očakávalo, že zvrchovaný vládca je vždy pripravený vládnuť podľa svojej vôle. Romanov nikdy nemohol vymenovať majstrovského Richelieua či Bismarcka. Vladári museli stáť nad politikou – a zároveň byť ľstivými politikmi. 

Ak vladári múdro rozdeľovali moc a zvažovali každú radu, dokonca aj tí mierne nadaní mohli dosiahnuť veľa, hoci moderná absolutistická vláda si vyžadovala rovnako jemné zaobchádzanie s komplexom záležitostí ako demokratické politické systémy dnešných čias.

Cárova dohoda s ľudom bola zvláštnosťou primitívneho Ruska, roľníkov a šľachty, ale vyznačovala sa podobnými znakmi, aké nachádzame v Kremli dvadsiateho prvého storočia – sláva za hranicami a bezpečie doma na oplátku za vládu jedného muža, jeho dvora a ich takmer bezhraničného obohacovania. Zmluva pozostávala zo štyroch zložiek – náboženskej, vládnej, národnej a vojenskej. 

Ešte aj v dva­dsiatom storočí posledný cár vnímal sám seba ako dedičného pána osobného majetku – požehnaného posvätným pomazaním. Vyvíjalo sa to takto: v priebehu sedemnásteho storočia patriarchovia (preláti pravoslávnej cirkvi) mohli spochybniť cársku zvrchovanosť. Keď Peter Veľký patriarchov rozpustil, dynastia sa prezentovala takmer ako teokratická. 

Absolutistická moc sa stala posvätnou v okamihu pomazania pri korunovácii, ktorá z cárov robila nadprirodzené spojenie medzi Bohom a človekom. Iba v Rusku sa štát, pozostávajúci z bezútešných nižších úradníkov, stal takmer posvätný vo svojej podstate. Časom však aj tu nastal vývoj. Hoci mnohé znaky sú pozostatkom z čias byzantských cisárov a mongolských chánov, v šestnástom storočí nebolo nič mimoriadne na postavení cárov, ktorí odvodzovali svoju charizmu od stredovekej kráľovskej kristológie – podobne ako iné európske monarchie. 

Ale na rozdiel od zvyšku Európy, v Rusku sa nezrodili nezávislé zhromaždenia a civilné inštitúcie, preto jeho stredoveké postavenie trvalo oveľa dlhšie – až do dvadsiateho storočia, keď už vyzeralo čudne a zastaralo dokonca aj v porovnaní s dvorom nemeckých cisárov. Mystické poslanie, ktoré posväcovalo vládu Romanovovcov až do roku 1917, vysvetľuje nekompromisné rozsudky posledného cára Nikolaja a jeho manželky Alexandry.

Absolutistická moc sa ospravedlňovala čoraz rozsiahlejšou mnohonáboženskou a mnohoetnickou ríšou. Neskorší vladári sa najskôr pokladali za vodcov ruského národa, no neskôr aj za hlavy celého slovanského sveta. Čím väčšmi sa prikláňali k ruskému vlastenectvu, tým častejšie vylučovali (a často prenasledovali) svoje neruské obyvateľstvo, napríklad Poliakov, Gruzíncov, Fínov a predovšetkým židov. Židovský mliekar Tovje z Fidlikanta na streche žartom charakterizoval tento vzťah: „Boh žehnaj cára a opatruj ho… ďaleko od nás.“ Taký protiklad medzi ríšou a národom bol zdrojom mnohých ťažkostí. 

Peter Veľký v rozhovore s cárovičom Alexejom Petrovičom v Paláci Petergof, na maľbe Nikolaja Nikolajeviča Gea z roku 1871, Wikimedia Commons.

Dvor Romanovovcov bol zmesou rodinného panstva, pravoslávneho križiackeho rádu a vojenského veliteľstva – charakteristika, ktorá veľmi odlišnými spôsobmi čiastočne vysvetľuje úsilie a výbojnosť romanovovského následníckeho režimu, Sovietskeho zväzu aj dnešnej Ruskej federácie.

Dokonca aj v období pred priemyselnou revolúciou bol cárov prog­ram taký prepchatý posvätnými náboženskými obradmi a vojenskými prehliadkami, nehovoriac o konfliktoch frakcií a rodinných zvadách, že mu ostávalo málo vzácneho času na hlbšie úvahy, ako riešiť zložité problémy. Aj pre rodeného politika bolo trestom vydržať v úrade päť rokov, nieto celý život – a mnohí cári vládli viac ako dva­dsaťpäť rokov. 

Vzhľadom na fakt, že väčšina volených vodcov v súčasných demokraciách je na pokraji zrútenia ešte pred uplynutím desiatich rokov vo vláde, nie je vonkoncom prekvapujúce, že cári, ktorí panovali niekoľko desaťročí, sa cítili vyčerpaní a podvedení. Cárove schopnosti robiť správne rozhodnutia sú navyše obmedzené informáciami, ktoré im poskytujú dvorania.

Všetci vladári zhodne konštatovali, že sú obklopení lžami, no čím dlhšie boli pri moci, tým viac boli náchylní veriť tomu, čo chceli počuť. „Dajte si pozor, aby vás nevyhlásili za cézara a nezahalili do purpuru,“ varoval Marcus Aurélius, ale to sa ľahšie povedalo, ako dodržalo. V priebehu storočí sa požiadavky na panovníkov zvyšovali. Stáť na čele ríše s vlakmi, telefónmi a teplým oblečením bolo oveľa ťažšie ako vládnuť starej ríši s koňmi, delami a mušketami. 

Vzhľadom na fakt, že väčšina volených vodcov v súčasných demokraciách je na pokraji zrútenia ešte pred uplynutím desiatich rokov vo vláde, nie je vonkoncom prekvapujúce, že cári, ktorí panovali niekoľko desaťročí, sa cítili vyčerpaní a podvedení. Zdieľať

Predkladám štúdiu osobnej moci, hoci priveľký dôraz na vlastnosti jednotlivcov zastiera rozmach historických síl, potenciál nápadov a význam ocele, dynamitu a pary. Technický pokrok zvýšil nároky na stredovekých absolutistických vladárov.

Keď dejepisec (a čitateľ tejto knihy) študuje chaotickú rozkolísanosť a rozmarnú dekadenciu slabých cárov z konca sedemnásteho storočia, ako aj pôžitkárstvo panovníčok z osemnásteho storočia, nemôže si nepoložiť otázku, ako mohlo Rusko dosiahnuť taký úspech s ta­kou úbohou, grotesknou vládou. No absolutizmus mohol fungovať, aj keď sedeli na tróne dieťa alebo hlupák. „Boh je na nebi a cár je ďaleko,“ hovorievali roľníci a vo svojich odľahlých dedinách nemali potuchy a vôbec sa nestarali, čo sa odohráva v Peterburgu – pokiaľ jadro držal pokope. A jadro držal pokope, lebo dynastia Romanovovcov bola vždy vrcholom a fasádou politického systému rodiny a osobných vzťahov, niekedy fungovala na princípe súperenia, no často spolupracovala, aby ako nižší partner trónu pomohla spravovať ríšu. 

Systém bol flexibilný. Zakaždým, keď sa cár oženil, nevestina rodina sa pridala k jadru moci a cár povyšoval talentovaných obľúbencov, víťazných generálov a schopných cudzincov, predovšetkým nižšie tatárske kniežatá, baltských Nemcov a škótskych jakobínov, ktorí obnovovali po­svätné vzťahy a zabezpečovali spoločenskú základňu umožňujúcu Ruskej ríši dosiahnuť v predmodernej ére taký úspech.

Jej srdcom bol zväzok medzi Romanovovcami a šľachtou, ktorá na ovládnutie svojich majetkov potrebovala cársku podporu. Základom partnerstva bolo nevoľníctvo. Ideálny absolutizmus v praxi závisel od dohody, vďaka ktorej si Romanovovci užívali neobmedzenú moc a šíri­li cársku slávu, zatiaľ čo šľachta neobmedzene vládla na pridelených panstvách. Koruna bola najväčším majiteľom pôdy, preto sa monarchia nikdy nestala hračkou šľachty, ako sa to stalo v Anglicku alebo vo Francúzsku. 

Vznešená sieť prepojených rodov však slúžila vo vláde, na dvore a najmä v klasickej dynasticko-aristokratickej armáde, ktorá sa zriedka postavila proti cárovi, naopak, stala sa účinným nástrojom imperialistickej rozpínavosti a štátnej súdržnosti, zjednocovala nižšiu šľachtu a roľníctvo účinnou ideológiou: Za cára, za Boha a za národ. Keďže Romanovovci sa dostali k moci v zúfalej občianskej vojne, v Období smuty (1603 – 1613), režim bol od počiatku postavený na vojenskom základe. 

Ustavičné vojny proti Poliakom, Švédom, Osmanom, Britom, Francúzom či Nemcom znamenali, že absolutizmus sa vyvinul ako veliteľské stredisko, ktoré mobilizovalo šľachtu a sústavne získavalo západnú techniku. Koruna a šľachta žmýkali zdroje z nevoľníkov, ktorí platili dane, zabezpečovali obilie a slúžili v armáde, čo vyšlo oveľa lacnejšie ako na iných bojiskách Európy. Úspech Romanovovcov pri zjednocovaní krajiny a hlboký strach z ďalšieho chaosu znamenali, že aj keď niektorí cári boli zlikvidovaní, samej monarchii zvyčajne nehrozilo nebezpečenstvo, lebo vždy ju podporovala šľachta – so zriedkavými výnimkami v rokoch 1730, 1825 a 1916 – 1917. 

Roma­novovci a ich dvorania väčšinu času spolupracovali v posvätnom, prestížnom a výnosnom zväzku, ktorý odrádzal zahraničných agresorov a pomáhal rozvíjať ríšu. Preto táto kniha nie je iba príbehom o Romanovovcoch, ale aj o iných ruských rodinách ako boli Golicynovci, Tolstojovci a Orlovovci.

Ustavičné vojny proti Poliakom, Švédom, Osmanom, Britom, Francúzom či Nemcom znamenali, že absolutizmus sa vyvinul ako veliteľské stredisko, ktoré mobilizovalo šľachtu a sústavne získavalo západnú techniku. Zdieľať


Zárukou zväzku bol dvor, priehrštie uznaní, klub lesku a majes­tátnosti, kde sa údajne krehké cárovné ako Anna či Jelizaveta prejavili ako mimoriadne obratné majsterky v nadväzovaní vzťahov s nafúkanými veľmožmi. Partnerstvo takého druhu prekvitalo až do Krymskej vojny v roku 1850, keď bolo treba starý režim preformovať na životaschopný moderný štát. 

Zahraničný zápas si vyžadoval, aby ríša Romanovovcov bola schopná súperiť v nemilosrdnom geopolitickom mocenskom zápolení s Britániou, Nemeckom, Japonskom a Amerikou, ktorých bohatstvo a technika vysoko prevýšili ruské zdroje. Ruský potenciál sa dal odomknúť iba reformou vlastníctva poľnohospodárskej pôdy, prostredníctvom rýchleho zavedenia priemyselnej výroby založenej na pôžičkách zo Západu, ale aj cestou rozšírenia politickej účasti, odstránenia korupcie a represívneho samoderžavia, čo poslední dvaja Romanovovci, Alexander III. a Nikolaj II., ideologicky nezvládli. Čelili ťažkej úlohe – udržať si rozľahlé hranice a súčasne dať najavo silu prislúchajúcu ich mocenskému postaveniu v zaostalej spoločnosti. 

Keby zlyhali na zahraničnom poli, stratili by dôveru aj doma. Čím väčšmi zlyhávali doma, tým ťažšie si mohli dovoliť hrať sa v zahraničí na veľkých mocnárov. Keby podvádzali a riskovali odhalenie, buď by sa museli s ponížením stiahnuť, alebo bojovať a riskovať revolučnú katastrofu.

Hrozbu revolúcie a svetovej vojny, ktorým čelil Nikolaj II. na začiatku dvadsiateho storočia, by zrejme nedokázali vyriešiť ani Peter či Katarína, ale je nešťastím, že Romanovovci, ktorí sa ocitli v najtemnejšej kríze, boli najmenej schopní a najúzkoprsejší, a navyše im najmenej prialo šťastie. Nikolaj nevedel odhadnúť ľudí a nebol ochotný delegovať právomoci. Hoci osobne nebol schopný plniť úlohu zvrchovaného vládcu, svoju moc využíval na to, aby túto úlohu na seba neprevzal niekto iný.

Keďže systém zo starých čias fungoval úspešne, a to až do polovice devätnásteho storočia, menil sa o to ťažšie. Presne tak, ako radikálnu a vražednú kultúru Sovietskeho zväzu môžeme pochopiť iba prostredníctvom marxisticko-leninsko-stalinskej ideológie, aj neraz zvláštnej, nezmyselnej a sebazničujúcej dráhe posledných Romanovovcov porozumieme len prostredníctvom ich ideológie – posvätného samoderžavia. 

To v konečnom dôsledku rozložilo monarchiu, zapríčinilo jej koniec, stalo sa prekážkou fungovania moderného štátu. Neriešiteľným problémom bolo pritiahnuť schopných politikov a rozšíriť účasť na vláde bez straty zastaraných pilierov, teda cirkvi a šľachty, čo Trockij nazval svetom „ikon a švábov“.

Veď napokon aj epochy veľkých diktátorov dvadsiatych a tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, ako aj nové ukrutnosti zo začiatku dva­­dsiateho prvého storočia dosvedčujú, že medzi moderným a absolutis­tickým svetom nie je všetko nezlučiteľné – dokonca ani v dnešnom svete internetu a dvadsaťštyrihodinového spravodajstva. Nefunkčnosť systému zapríčinil charakter cárskej monarchie a ruskej spoločnosti. Riešenia neboli také jednoduché, ako sa na nám vidí dnes, keď ich môžeme spätne posúdiť a nadsadiť prostredníctvom úzkoprsej západnej nadradenosti. 

Ako sa poučil reformátor Alexander II., „cárovým údelom“ vo svete Marca Aurélia bolo „konať dobro a byť prekliaty“. Západní historici karhajú posledných dvoch cárov, že zlyhali pri uplatnení priamej demokracie. To však môže byť klamlivá predstava – taký radikálny zásah jednoducho mohol zabiť pacienta oveľa skôr.

Osud rodiny Romanovovcov bol nepredstaviteľne krutý a často sa prezentuje ako nezvratný. Stojí však za uváženie, aké veľká bola sila monarchie, že Nikolaj II. vládol dvadsaťpäť rokov – z toho prvých desať pomerne úspešne –, prežil politickú porážku, revolučné vrenie a tri roky svetovej vojny. 

Februárová revolúcia v roku 1917 pochovala monarchiu, ale rodine nehrozil zánik až do októbra, keď padla do rúk boľševikom, teda až sedem mesiacov po abdikácii. Dokonca aj vtedy Lenin zvažoval rozličné scenáre, no napokon sa rozhodol pre ukrutný zločin – zavraždenie rodičov aj ich nevinných detí. Nič v dejinách nie je neodvratné.

Masaker znamenal koniec dynastie a nášho rozprávania, ale nie koniec príbehu. Dnešné Rusko sa chveje ozvenou vlastných dejín. Kosti Romanovovcov sa stali predmetom búrlivej politickej a náboženskej polemiky, zatiaľ čo mocenské záujmy – od Ukrajiny po Balt, od Kaukazu po Krym, od Sýrie a Jeruzalemu po Blízky východ – ďalej charakterizujú Rusko a svet, ako ho poznáme. Vzostup a pád Romanovovcov poškvrnený krvou, pozlátený, ozdobený briliantmi, okázalý, vtesnaný do vypasovaných živôtikov a prenasledovaný osudom ostane rovnako očarujúci aj pôsobivý, ľudský aj cieľavedomý. Bude kronikou otcov a synov, megalomanov, oblúd aj svätcov.

 

Text je úvodom knihy Romanovovci 1613-1918, ktorú napísal Simon Sebag Montefiore, vyšla vo vydavateľstve TATRAN, preklad Mária Kočanová.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo