NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Ivan Polanský, Poláčkovci a tajné šírenie samizdatov

Jedným z tých, ktorí sa postavili totalitnému svetu a chceli ľuďom poskytnúť viac informácií o Cirkvi, bol i Ivan Polanský. Vytvoril spoločenstvo, ktoré bolo základom náboženského oživenia a teda aj tajnej cirkvi, a zároveň pomáhalo k hlbšiemu prežívaniu a poznaniu viery.

Ivan Polanský sa narodil 22.3.1936 v Žiline. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu chemickú v Banskej Štiavnici, ktorú v roku 1955 ukončil. Od r. 1961-1987 pracoval v Závodoch ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom.

Ľudia poznajú Polanského ako významného vydavateľa samizdatov. No okrem toho urobil veľa pre naše mesto, Novú Dubnicu. Aj vďaka nemu máme kostol, pretože Nová Dubnica bola socialistické mesto a kostol ani cintorín nemala. Naši rodičia a starí rodičia chodievali na stretká organizované ním a jeho manželkou. A svoje známe samizdaty rozširoval práve v Novej Dubnici.

Posledný stroj, ktorý sa mu stal osudným, mu priniesol v roku 1985 pán farár Oprala. Holanďania kúpili asi 27 cyklostylových strojov a rozobrané na najmenšie možné súčiastky ich v dvojitých stenách áut priviezli na Slovensko, kde ich opäť zložili.

Ivan Polanský samizdaty dlho rozmnožoval u rodiny Poláčkovcov, v ich rodinnom dome. Bolo to dobré miesto. Keď im dorástli deti, musel odísť, aby sa to neprevalilo. Deti rady rozprávajú a oni ich mali päť.

Roku 1987 bol uväznený a odsúdený za tlačenie a rozširovanie kresťanských časopisov a samizdatov (kvalifikované ako trestný čin podvracania republiky). Vo väzení bol do konca októbra 1988, kedy mu prezident udelil amnestiu a odpustil dva roky trestu. Momentálne žije aj so svojou manželkou v blízkom meste Dubnica nad Váhom.

Rodina Poláčkových

Zdieľať

Manželstvo Kamily a Antona Poláčkovcov trvá už 45 rokov. Narodilo sa im 6 detí, ale žije len 5. Peter, Mária, Marek - pochádza z dvojičiek, ale jeho sestra Andrejka, zomrela 1,5 dňa po narodení, bola tajne pokrstená v nemocnici, a nakoniec dvojičky Pavol a Martin.

V Novej Dubnici bývajú od roku 1967. Za svoju vieru sa nikdy nehanbili a k tomu viedli aj svoje deti. Všetky boli v škole oficiálne prihlásené na vyučovanie náboženstva. Vtedy tam bolo približne 1000-1200 žiakov, z ktorých náboženstvo navštevovalo oficiálne asi iba 20. Bolo pre nich samozrejmosťou, že každý rok chodili zo školy pánovi Poláčkovi do práce hlásenia, a potom ho volali na komisiu. V škole sa ich snažili presviedčať, že deti sa dobre učia a nedostanú sa do škôl. Reagovali na to tak, že chcú v prvom rade, aby z ich detí vyrástli dobrí ľudia a ďalšie školy sú ešte ďaleko.

Aj ich deti si museli niesť následky za svoju vieru. Niektorí učitelia dovolili, aby sa im deti posmievali, no dôležité bolo, aby ich rodičia podržali a povzbudili. Ak toho bolo veľa, išli sa aj do školy porozprávať s učiteľmi. V tejto súvislosti mali však aj dobrú spomienku. Učitelia si zvykli na to, že manželia Poláčkovci chodievali vždy v prvý deň zapísať deti na náboženstvo. Raz im to nevyšlo a prišli až v posledný deň zápisu. Boli prekvapení, keď im v škole povedali, že už pozerali cez okno, kedy prídu.

Syna Marka neprihlásili do pionierskej organizácie. Bol prvý priekopník na škole v tejto oblasti. Dva roky ich učitelia presviedčali, aby ho prihlásili, ale nakoniec sa s tým zmierili. Marek chodieval z ľudovej školy umenia na súťaže v hre na klavíri a vtedy sa chodilo v pionierskom úbore. Odporúčali im, aby mu ho požičali, na čo pani Kamila Poláčková reagovala, že to nepripadá do úvahy. Vždy ho pekne obliekla. V pionierskej organizácii neboli ani Pavol a Martin.

"Syna Marka neprihlásili do pionierskej organizácie. Bol prvý priekopník na škole v tejto oblasti."

Zdieľať

Pani Poláčková tu spomína svedectvo, že Boh sa nedá zahanbiť vo veľkodušnosti. Všetkých päť detí má ukončenú univerzitu. Traja najmladší, vzhľadom na zmenu režimu, mali možnosť študovať aj v zahraničí, kde dostali štipendiá tej krajiny, v ktorej študovali. Inak by si to nemohli z finančných dôvodov dovoliť, lebo pani Poláčková bola 11 rokov doma pri deťoch ako domáca bez príspevkov a museli žiť skromne. No Boh sa o nich postaral aj po tejto stránke. Najstarší syn Peter a dcéra Mária stáli pred rozhodnutím, na aké stredné školy by išli. Výber nebol veľký vzhľadom k tomu, že v prihláške mali červeným napísané, že od druhého po siedmy ročník navštevovali hodiny náboženskej výchovy. Peter išiel na stavebnú priemyslovku a Mária na strojársku. V týchto odboroch potom pokračovali aj na vysokej škole, hoci Mária chcela byť učiteľkou, ale to vzhľadom na hodnotenie zo školy nepripadalo do úvahy.

V živote novodubnického spoločenstva

V roku 1979 boli Poláčkovci oslovení rodinou Polanských, či by nechceli chodiť do spoločenstva rodín. Pani Kamile sa to páčilo, lebo bola doma a potrebovala nejakú spoločnosť. Tak sa aj s manželom dostali do spoločenstva.

Spoločenstvá vznikli z malých krúžkov. Ony boli základom podzemnej cirkvi. Krúžky a spoločenstvá prechádzali nábožensko-vzdelávacou formáciou k poznaniu a hlbšiemu prežívaniu viery, ale aj k intelektuálnemu formovaniu osobnosti tých, ktorí sa už nedali manipulovať režimom podľa priorít „strany a vlády“. Spoločenstvá sa delili podľa veku: deti, mládež, študenti a dospelí. Základom krúžkov dospelých a študentov bolo čítanie zo Svätého písma, modlitby, informácie o dianí v cirkvi hlavne z vysielania Vatikánskeho rozhlasu, Hlasu Ameriky. Tieto relácie natáčal hlavne Ivan Polanský, potom sa prepisovali a rozmnožovali, aby sa šírili ďalej.

"Najstarší syn Peter a dcéra Mária stáli pred rozhodnutím, na aké stredné školy by išli. Výber nebol veľký vzhľadom k tomu, že v prihláške mali červeným napísané, že od druhého po siedmy ročník navštevovali hodiny náboženskej výchovy."

Zdieľať

Polanskí boli aj hlavnými animátormi nášho spoločenstva. Na spoločenstvách ich informovali, ako sa správať, keby boli sledovaní ľuďmi z ŠtB, alebo keby niekoho z nich zatkli. Tiež viedli spoločenstvo detí z rodín spoločenstva a spoločenstva mládežníkov, hlavne z Trenčianskej Teplej. Na týchto spoločenstvách preberali katechézu podľa diapozitívov, ktoré tajne posielali saleziáni z Turína v Taliansku aj s preloženými textami. Išlo o diapozitívy pre všetky ročníky základnej školy. Zo spoločenstva sa organizovali aj spoločné výlety, dovolenky na chatách, duchovné obnovy i duchovné cvičenia po domoch a chatách. Tí ktorí mali malé deti, mládežníci zo spoločenstva im chodili deti varovať a takto si vzájomne pomáhali. Iva Polanský chodieval na stretnutia podzemnej cirkvi, ktoré sa konali po rôznych domoch a chatách po Slovensku. V tomto období sa rodina Polanských zoznámila s pátrom Štefanom Podolínským, ktorý bol veľký ctiteľ Eucharistie - eucharistián. V tom čase nemal štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby, ale pracoval ako poštár v Brezne. Navrhol rodine Polanských umiestniť v ich byte Sviatosť Oltárnu, pretože Nová Dubnica ako „socialistické mesto“ nemala kostol. Polanskí s tým súhlasili. Sviatosť Oltárnu umiestnili v špeciálnom kvetináči.

Rodina Poláčková chodievala na nočné jednohodinové poklony každý štvrtok od jedenástej do polnoci, lebo v tomto čase sa Ježiš krvou potil. Na druhý deň ráno išli riadne do práce na šiestu hodinu. Neskôr boli tieto poklony zmenené na deviatu hodinu, vzhľadom k tomu, že bývali v paneláku na treťom poschodí a od desiatej hodiny bol nočný kľud. Bolo rozdaných aj 25 kľúčov od bytu Polanských a chodilo sa na poklony („To je úžasné, aká dôvera vtedy panovala medzi ľuďmi - to aj mňa oslovilo, keď som prichádzal do cirkvi“ - toto je citát zaťa Poláčkových, Miloša Turanca), kto mal kedy čas aj v priebehu dňa, aby Pán Ježiš nebol sám.

Keď Mária a Peter boli starší, poriadali sa u Poláčkovcov doma rôzne akcie mládežníkov. V pivnici mali tiež pingpongový stôl, ktorý im kúpil pán kaplán Tonko Kováčik, aby sa mali kde deti hrať. Považovali za samozrejmé, že ho využívali aj deti z mesta. Po založení skautingu ho dali skautom.

Samizdat v podkroví

Za totality nebol prístup k náboženskej literatúre. Táto sa tajne dovážala zo zahraničia, za čo hrozilo väzenie v prípade odhalenia. Boli ľudia, ktorí ju potom prepisovali na písacom stroji a takto sa rozširovala.

Neskôr sa zo zahraničia dovážali rozmnožovacie stroje a to nasledovne: v zahraničí boli mladí aktivisti, ktorí sa naučili tieto stroje rozoberať, rozobraté sa dovážali dodávkovými autami s dvojitými stenami a na Slovensku sa znova skladali. Takýto stroj dostal aj Ivan Polanský od vdp. Jozefa Opralu, ktorý bol vtedy správcom farnosti vo Veľkých Bieliciach, pri Partizánskom. Od roku 1982 rozmnožoval na tomto stroji rôzne materiály aj v rodinnom dome Poláčkovcov v podkrovnej miestnosti, kde mala pani Poláčková vlastnú pracovňu na šitie a žehlenie.

"Keď Ivana Polanského zobrali do vyšetrovacej väzby, pán Poláček musel urobené materiály rozvážať po známych a rozmnožovací stroj rozbil a zakopal do záhrady, aby naň neprišli, keby im urobili domovú prehliadku."

Zdieľať

Práca na tomto stroji bola náročná v tom, že to bola monotónna práca. Po rozmnožení materiálov zasa bol tím ľudí, ktorý to skladal. Rozmnožovali sa rôzne časopisy, ako napr. Výber, Rodinné spoločenstvo, Serafínsky svet, rôzne materiály na katechézu a iné. Deti Poláčkovcov boli zvedavé, čo ten ujo Polanský tak často k nim chodieva. Aby niečo nevyzradili, vysvetľovali deťom, že ujo chodí pani Kamile pomáhať žehliť prádlo, keď ich je v rodine tak veľa. Deti to zobrali, pretože aj pani Poláčková v tej miestnosti žehlievala. Nemôžu povedať, že nemali strach, lebo to už bolo vo veľkom a keby boli na to prišli, hrozilo väzenie 4 roky. Na autách k nim vozili papier a zasa autami odvážali urobené veci. Takto to bolo až do 4. novembra 1987, kedy Ivana Polanského zobrali do vyšetrovacej väzby. Vtedy mal pán Anton Poláček plné ruky práce. Pani Poláčková bola vtedy v nemocnici a on musel urobené materiály rozvážať po známych a rozmnožovací stroj rozbil a zakopal do záhrady, aby naň neprišli, keby im urobili domovú prehliadku. No vďaka Bohu na nich neprišli.

Neprišli ani na Sviatosť Oltárnu, ktorá bola v byte u Polanských, tá bola potom prevezená niekde na bezpečné miesto. Okresný súd v Banskej Bystrici v dňoch 14. až 17. júna 1988 odsúdil Ivana Polanského na štyri roky nepodmienečne za podvracanie republiky. Na súd v Banskej Bystrici prišli viacerí veriaci, medzi nimi i pani Poláčková, aby ho psychicky podporili. Na chodbe sa modlili ruženec. Pani Kamila si spomína, ako to na ňu zle pôsobilo, keď ho viedli do súdnej siene v okovách ako nejakého zločinca a on im nimi kýval na pozdrav. Odsedel si vo väzení 13 mesiacov a desať dní. Bol prepustený na amnestiu pri príležitosti 70. výročia vzniku ČSR 28.10.1988. Rodina Polanských mala vtedy štyri nezaopatrené deti. Počas výkonov trestu sa rodine Polanských robili finančné zbierky, aby im pomohli. Tie sa robili aj pre iných, ktorí boli zatvorení a vedelo sa o nich.

Na ďalšom súde bola pani Poláčková, keď bola súdená tzv. bratislavská päťka - bol tam JUDr. Ján Čarnogurský, PhDr. Miroslav Kusý, spisovateľka Hana Ponická, Anton Selecký a MUDr. Vladimír Maňák. JUDr. Jána Čarnogurského oddelili od bratislavskej päťky a súdili ho zvlášť, ako obzvlášť nebezpečného. Na tieto procesy sa pani Poláčkovej podarilo dostať aj do súdnej siene.

Deti vo víre diania

Dňa 25. marca 1988 sa konala v Bratislave Sviečková manifestácia, z Novej Dubnice sa jej zúčastnili manželia Zuboví, deti Poláčkovcov Peter a Mária, a jej kamarátka Beátka Smaková, ktorí v tom čase už študovali na vysokej škole v Bratislave. Peter pomáhal aj pri organizácii tejto manifestácie. Niekto ho však udal dekanovi fakulty, bol predvolaný na koberec a mal zakázané zúčastniť sa jej. No on považoval za svoju povinnosť na ňu ísť. Už deň predtým odišiel z domu, lebo sa očakávalo, že príde ŠtB a že ho zbalia. Rodičia mu dali požehnanie, svätenú vodu a išiel v mene Božom, ani nevedeli kam, len mu prízvukovali, nech si dáva pozor, aby ho nezbalili. Potom už zostávalo jedine ako na ihlách počúvať rádio Slobodná Európa a Hlas Ameriky, čo hlásia. Našťastie ho nezatkli. Keď sa však Mária s kamarátkou vrátili domov, rozprávali, aké to bolo hrozné a ako úzkostlivo sa držali Petra.

"Peter pomáhal pri organizácii Sviečkovej manifestácie. Niekto ho však udal dekanovi fakulty a dostal zákaz zúčastniť sa jej. No on považoval za svoju povinnosť na ňu ísť. Už deň predtým odišiel z domu, lebo sa očakávalo, že príde ŠtB a že ho zbalia."

Zdieľať

No v škole už mali Petra označeného a potrebovali sa ho zbaviť. Keď sa išiel zapísať do ďalšieho ročníka, odmietli ho bez udania dôvodu. Peter sa preto išiel poradiť s Antonom Seleckým, ktorého Poláčkovci poznali. Vtedy Duch Svätý osvietil rozum Antonovi Seleckému, ktorý šiel s Petrom na univerzitu, aby spísali zápis, že ho odmietajú zapísať do ročníka, a ešte k tomu bezdôvodne. Selecký podpísal zápis ako svedok. Ten potom podali na podateľni fakulty s tým, že na kópiu zápisu si dali podpísať prevzatie. To urobilo ľuďom na fakulte škrt cez rozpočet. Mali totiž naplánovanú komisiu, na ktorú bol predvolaný a tu mu chceli sucho oznámiť, že ho škrtajú z ročníka, lebo sa nedostavil na zápis. Keď mali spísanú zápisnicu, nemohli si to dovoliť, lebo Peter mal dôkaz, že to univerzita urobila úmyselne, aby ho vyhodila zo školy. Na to, ako sa má správať na komisii, ho pripravil JUDr. Čarnogurský.

Peter predtým ako dobrý študent dostal nejakú prácu na univerzite, ktorú mu po tom všetkom zobrali, a vzali mu aj internát. Našli sa však dobrí ľudia, u ktorých mohol bývať. Bolo to tajné, aby nemala problémy rodina, ktorá ho ubytovala. Ak sa ľudia z ŠtB pýtali, kde býva, povedal, že dochádza. Sledovali ho ešte aj v kostole. No s Božou pomocou, už po zmene režimu, školu dokončil. Vtedy sa mu jeden z profesorov, ktorý mu dal raz na skúške trojku bez toho, že by si to mohol potom opraviť, ospravedlnil, a vysvetlil mu, že mal nariadené ho na skúške znemožniť. Trojku mu potom opravil, a keďže to bola jediná Petrova trojka za celé štúdium, dokončil školu s červeným diplomom.

Tento syn Poláčkovcov spolu so sestrou Máriou boli tiež aktívni na rôznych púťach. Pripravovali programy. Raz na púti v Šaštíne mali heslo Antona Hlinku: „Za Boha život a za národ slobodu.“ Vtedy ŠtB zúrila, ale nezistili, kto to bol. V čase totality veľmi podporoval pútnikov otec kardinál František Tomášek z Prahy. Na každú známu púť poslal podporný list. Aktívnych veriacich veľmi podporoval aj otec biskup Korec - tajne vysvätený, ktorý riadil podzemnú cirkev na Slovensku. Raz aj Poláčkovci dostali od neho po jednom kňazovi odkaz, že je s nimi a že sa nich modlí. Veľmi ich to povzbudilo.

Ich dcéra Mária spolu aj s manželom Milošom Turancom viedli počas štúdia na univerzite krúžok dospievajúcej mládeže. Pripravovali im rôzne aktivity, tábory na rôzne témy, plesy a podobne.

Tretí rád svetských františkánov

Pani Ida Polanská chcela vstúpiť do Tretieho rádu svetských františkánov, pretože aj jej mama bola členkou. Podarilo sa jej kontaktovať českých františkánov, ktorým bol predstavený páter Stanislav. On ju prijal do rádu 9.7.1983. To bola prvá františkánka v Novej Dubnici. Dňa 19.2.1984 vstúpili ďalší členovia zo spoločenstva rodín, medzi ktorými boli aj manželia Poláčkovci a sú tam až dodnes.

Manželia Poláčkovci neovplyvňovali len postoj svojich detí, ale vplývali aj na iných ľudí. Príkladom je ich zať Miloš Turanec, ktorého svedectvo rodiny Poláčkovcov a púte, na ktoré ho Mária pozývala, mu poskytli presvedčivý dôkaz o pravosti katolíckej viery, o čistote cirkvi a o tom, že jedine s Bohom sa dá pekne žiť, a nakoniec sa z neho stal katolík. Sám si spomínal na obdobie totality: „Ja si z totality, v súvislosti s Vami, pamätám, že sme raz skladali samizdat u vás v jedálni a potom, že som bol raz z Máriou navštíviť Petra na intráku pred sviečkovou manifestáciou. Raz mi Mária o vás povedala, že ste Františkáni - vtedy ma to ohúrilo, že Františkáni môžu mať aj rodiny a deti a normálne žiť, i keď skryto.“

Záver

"Boh vedel, ako to má zariadiť, vďaka týmto odvážnym ľuďom cirkev nikdy nezanikla, prežili si mnoho nástrah, ale predsa bojovali až do konca. To, čo my berieme so samozrejmosťou, pre nich bol dar."

Zdieľať

Rodina Poláčkových vydávala v časoch neslobody nádherné svedectvo viery – viery, ktorá sa nedá zdeformovať vládnou mocou. Je krásnym príkladom rodiny, ktorá nezostáva uzatvorená vo svojom osobnom svete, ale aktívne pôsobí v kresťanskom spoločenstve, hoci z toho môžu pre jej členov vyplývať rôzne nepríjemnosti. Úžasné nie je len svedectvo rodičov, ale aj ich detí, ktoré boli výchovou z rodiny natoľko ovplyvnené, že rozvinuli ďalšie aktivity a boli schopní prijať riziko, ktoré mohlo vážne poznačiť ich budúcnosť.

Vďaka tejto práci sme pochopili, čo všetko dnes máme. Činnosti ako chodenie do kostola, stretká, oratko či hodiny náboženstva sú pre nás samozrejmosťou. Od rodičov vieme, že chodili tajne do kostolov, ale nikdy sme si neuvedomili, ako sa naozaj v týchto dobách žilo. Nevieme si ani predstaviť, že by sme sa stretávali v tajných spoločenstvách, modlili sa s pocitom, že „nesmieme“ a žili s obrovským strachom o nás a našim blízkych.

Oratko a práca s deťmi je súčasťou nášho života, už niekoľko rokov sa angažujeme v našom oratku a pracujeme s deťmi.

Boh ale vedel, ako to má zariadiť, vďaka týmto odvážnym ľuďom cirkev nikdy nezanikla, prežili si mnoho nástrah, ale predsa bojovali až do konca. To, čo my berieme so samozrejmosťou, pre nich bol dar. Budeme sa snažiť vážiť si, čo máme, prebrať ich úlohu, i keď nie tak náročnú, ako mali oni.

Veronika Jamborová, Terézia Sedláková
Autorky sú študentkami na Spojenej škole sv. Jána Bosca v Novej Dubnici.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 4. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 16. novembra 2012 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív rodiny Poláčkových. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo