Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
27. december 2017

Dieťa na úrovni rodiča

Nič nemení spoločnosť tak ako zmena rodiny. Práve prežívame najväčší posun vo výchove detí za posledné tri generácie.
Dieťa na úrovni rodiča

Dnešní otcovia a matky dostali výchovu podobnú tej ako naši rodičia a starí rodičia. No povedali si, že oni budú k svojim deťom pristupovať inak.

Za posledné desaťročia nezažila rodina vo výchove detí takú prudkú zmenu smeru, ako sa to deje práve dnes. Mnohí dnešní rodičia sa celkom odstrihli od výchovy predošlej generácie, hoci aj sami tvrdia, že mali dobrú výchovu a odniesli si z nej hodnotovú výbavu svojich rodičov. Ich argumentom je, že dnes to musíme robiť inak, lebo doba si to vyžaduje.

Veľký odklon

Pre predošlé generácie bolo normálne použiť autoritu rodiča a vyžadovať od dieťaťa poslušnosť bez dlhého vysvetľovania. Dnešné výchovné trendy, ktoré inšpirujú čoraz viac rodičov, preferujú, naopak, partnerský vzťah s dieťaťom a vzájomné dohody.

Demokratizácia vzťahov medzi rodičmi a deťmi prebiehala v minulom storočí len veľmi opatrne. Spomeňme odklon od vykania rodičom alebo postupné zmierňovanie telesných trestov. Naša generácia ešte vyrastala v podobnej atmosfére ako naši rodičia. Ako deti sme poväčšine boli podriadení rozhodnutiam rodičovskej autority, poslušnosť sa vnímala ako cnosť a presne sme poznali pravidlá hry. Výchovnou metódou boli tresty a pochvaly.

Dnes sme postavili dieťa na úroveň rodiča, jeho názory sa pri rodinných rozhodnutiach berú rovnako do úvahy ako tie rodičovské. Tresty akéhokoľvek druhu sú vnímané ako násilie na dieťati a obmedzovanie kreativity jeho ducha. Pochvala je podľa výchovných guru zlou motiváciou pre konanie dieťaťa.

Čo je dôvodom tohto odklonu od výchovných postupov predošlých generácií? Súvisí to s kultúrnou i pedagogickou revolúciou, ktorá prebieha posledných štyridsať rokov. Tieto zmeny predstihli všetky skoky v doterajšej histórii. Vo svojej najnovšej knihe Rásť je nádherným dobrodružstvom to tvrdí Ezio Aceti, odborník na výchovu.

Píše, že kedysi boli roly jasne dané. Učitelia boli uznaní vo svojom poslaní, rodičia mali úlohu vychovávať deti a ich poslanie nikto nespochybňoval. Existoval akýsi výchovný súlad medzi štátom, rodinou a Cirkvou, tieto tri inštitúcie odovzdávali podobné hodnoty, na akých sa spoločnosť zhodovala.

To bolo možné len vďaka jednoduchosti vzťahov, ktoré sa viazali na jedno teritórium. Úlohou výchovy bolo, aby sa dieťa čo najlepšie včlenilo do sveta dospelých, a prostriedkom bola sila autority.

V 70. rokoch prišla v západnom svete veľká transformácia spoločnosti a začal sa veľký boj o ľudské práva. V tejto revolúcii sa zmietlo zo stola všetko zo starých spôsobov výchovy. Často bez rozmyslu aj to, čo bolo dobré. Nastúpila postmoderná doba, ktorej charakteristikou sú rýchlosť a zraniteľnosť. 

U nás sa tento proces spomalil kvôli ére totality, naplno sa však prejavil posledných dvadsať rokov. Inštitúcie už nie sú pevnými bodmi, na ktoré sa človek môže odvolať a ktoré zaručujú súlad a hierarchiu hodnôt. Deti už nežijú na námestiach, vďaka novým médiám sú ľuďmi sveta.

Pravdou je, že dnes máme pred sebou iné výzvy, ako mali kedysi naši rodičia. Na otázku, či sa má výchova prispôsobovať dobe, odpovedal v rozhovore pre Postoj pedagóg Albín Škoviera:

„V istom zmysle sa naše túžby, základné potreby i hodnoty nezmenili. Chceme byť zdraví i milovaní, chceme mať domov a priateľov, byť na niečo hrdí a celý život si znova a znova aktualizujeme odpoveď na otázky „kto som?“, „kam patrím?“. Súčasný svet nás, naopak, zvádza k tomu, aby sme sa zriekali svojej identity a svojich koreňov. To je jeho volanie. Odmietanie minulosti, tradícií je toho súčasťou. Človek bez koreňov je oveľa ľahšie „ovládateľný“ ako ten, kto vie, kam patrí. A pritom postmoderný svet a relativizácia predtým spoločne zdieľaných hodnôt vytvára vo výchove množstvo komplikovaných situácií. Lenže dieťa nepotrebuje relativizáciu, ono potrebuje, naopak, istotu.“

Škovierovi prekáža, že podľa moderných prístupov je snaha formovať alebo ovplyvňovať dieťa našimi usmerneniami to najväčšie nebezpečenstvo pre jeho rozvoj.

„Táto antipedagogika, ktorá sa dnes rozmáha, však najviac vyhovuje dvom skupinám ľudí. Po prvé, liberálnym postmoderným teóriám, lebo umožňuje dieťaťu presadzovať jeho nároky napriek tomu, že to nie sú jeho potreby. Na druhej strane vyhovuje rodičom, lebo tí nechávajú dieťa voľne rásť a nevkladajú doň svoje predstavy. Teda nás aj akoby zbavuje zodpovednosti vychovať z neho raz dobrého človeka. Posunuli sme zodpovednosť mimo seba.“

Výchova dnes: maximálny potenciál dieťaťa

Výchovné príručky našich mám stavali na úplne odlišnom prístupe než tie dnešné. Enormný posun vo výchove detí v našej generácii vníma aj psychologička Daniela Kováčiková. „Súvisí to najmä so spoločenskými zmenami. Kedysi sa žilo viacgeneračne, starí rodičia boli užšie napojení na mladú rodinu. Zároveň princípy i ciele výchovy boli jednoznačnejšie. Cieľom bolo, aby sa dieťa prispôsobilo spoločnosti a aby si osvojilo jej normy. Základným výchovným princípom bola poslušnosť voči autorite. So zmenou spoločenského systému však prišla individualistickejšia ideológia a zdá sa, že preniká aj do výchovy. Sú tu nové výchovné štýly, s ktorými sa oboznamujeme aj vďaka internetu. Dôraz sa presúva z poslušnosti na rozvíjanie svojho osobnostného potenciálu. Ciele výchovy sú preto dnes menej jednoznačné. Táto generácia si už nevyžaduje poslušnosť, ale skôr schopnosť prejaviť svoj názor a svoju osobnosť.“

Podľa Kováčikovej prináša tento vývoj pozitívne stránky, ale zároveň aj niektoré riziká. „Keď kladieme dôraz na rozvíjanie individuálnych schopností, hrozí nebezpečenstvo prílišného dôrazu na výkon. Teda podpory toho, aby dieťa čo najviac vyniklo v skupine, aby bolo priebojné, najlepšie. Výchovným trendom je rozvíjať maximálny potenciál dieťaťa, niekedy je to však na úkor iných vecí.“

Zmena výchovy prináša aj vedľajšie efekty, ako sú napríklad medzigeneračné konflikty. Tým, že je prístup k dieťaťu taký odlišný od prístupu predošlej generácie, dcéry sa dostávajú do latentného konfliktu so svojimi mamami, nevesty so svojimi svokrami. Dnešné matky si už nenechajú len tak hovoriť do výchovy. O výchove sa preto v rodinách medzi generáciami radšej prestalo diskutovať.

„Kedysi bolo normálne, že aj cudzí ľudia hovorili rodičom do výchovy, lebo filozofie výchovy boli veľmi podobné alebo rovnaké,“ myslí si Kováčiková. „Dnes sú štýly výchovy také odlišné, že sa už neodvažujeme upozorniť cudzie dieťa, lebo tá matka možno vychováva iným štýlom. A toto platí aj medzi matkami a starými mamami. Naša generácia je vedená k tomu, aby si povedala svoj názor, urobila si podľa svojho.“

Podľa talianskeho pedagóga Ezia Acetiho žijeme v dobe výchovnej noci, v ktorej rodiny robia dve základné chyby. Jednou je nostalgia za minulými časmi, ktoré hoci mali mnohé obete, aspoň mali dobré výsledky. A druhou je prehnaný modernizmus, ktorý pochováva všetko minulé.

Aceti sa však na budúcnosť pozerá optimisticky. Výsledkom nového typu výchovy má byť niečo, čo absorbuje z minulosti návrat k pravde o človeku a k hodnotám, ale vidí dieťa novými očami a dá mu hodnotu, ktorú predtým nemalo. Nová výchova by podľa neho mala hlásať návrat k hlbokým pravdám, ktoré sa ani časom nemenia, k výchove k posvätnému životu a k autentickému spoločenstvu s deťmi.

 

Inzercia

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Rodina a civilizácia

Rodina a civilizácia

Kniha Rodina a civilizácia, životné dielo váženého harvardského sociológa Carle Clarka Zimmermana, v čase svojho vydania pred sedemdesiatimi rokmi (1947) nevzbudila väčšiu pozornosť. Konzervatívne kruhy v USA ju začali objavovať až po niekoľkých desaťročiach.