Dokážeme sa dnes ešte tešiť z Vianoc?

Dokážeme sa dnes ešte tešiť z Vianoc?

Ilustračná foto, Flickr/chintermeyer

Pedagóg Albín Škoviera spomína na rodinné Vianoce vo vyhnanstve.

Pred dvoma týždňami na „rodičovskej“ terapeutickej skupine, kam chodia rodičia, ktorí majú problémy so správaním svojich detí, som sa spýtal rodičov, či doma pri vianočnom stromčeku na Štedrý deň spievajú koledy. Z desiatich rodičov a jednej starej mamy všetci odpovedali – nie. Viacerí sa pomodlia, všetci si pustia „cédečko“. Väčšina z rodičov má z Vianoc obavy, našli sa i takí, ktorí sviatky „pretrpia“. Som si istý, že je to tak aj „za hranicami“ rodičovskej terapeutickej skupiny.

Domov sú blízke vzťahy

Náš otec, gréckokatolícky kňaz, po zákaze gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 odmietol podpísať vnucovaný prestup na pravoslávie, a tak následne celú našu rodinu vyviezla štátna moc do „vyhnanstva“ na Českomoravskú vysočinu. Tretím miestom pobytu v Čechách, na ten si už veľmi dobre pamätám a rád sa na tomto miesto aj v súčasnosti občas vraciam, bola „samota“ – ulrichovský mlyn v Koječíne.

V skutočnosti to nebolo ani vyhnanstvo, a nebola to ani samota. Dnes viem to, čo som vtedy nevedel. Dom sa dá kúpiť, do bytu sa dá nasťahovať, ale domov je možné iba vytvoriť, domov sú blízke vzťahy. Dvanásť rokov to bol náš ozajstný domov.

Vianoce. Spomínam si na Vianoce svojho detstva, na to, ako sme sa na Vianoce tešili a pripravovali. Opakujem – tešili a pripravovali. Už niekedy od septembra, ba i skôr. Nie marketingovo ako v súčasnosti. Bolo v predstihu treba nazbierať (to bola najmä moja „expertná“ úloha) a nasušiť hríby, zavárať ovocie, nasušiť jablkové štiepky i slivky. Až potom mohla začať mama piecť vianočné pečivo – medovníky, medvedie labky a celý rad ďalších. My, vtedy traja a neskôr štyria synovia, sme vykonávali pomocné práce, napríklad vylizovali misky, zabezpečovali v peci kúrenie. Už ako šesť- či sedemročný som s bratmi pílil na „koze“ drevo a o dva roky som mohol suché konáre rúbať sekerou. Zima bola skoro presne taká romantická a treskúca ako na obrázkoch Josefa Ladu.

Stromček. Kupovať stromček, to bolo ako nosiť drevo do lesa. Neviem ani, či sa to vôbec vtedy dalo. Boli dve alternatívy. Buď nám poslal jedličku ujček Siman z Popradu, alebo sme sa vybrali do blízkeho lesa a deň pred Štedrým dňom vypílili smriečok.

To druhé to bol oveľa väčší zážitok. Ráno na Štedrý deň sa začalo zdobenie stromčeka. Veľa vecí sme pripravili už deň predtým. „Zlatili“ sme orechy a dávali do nich klinček tak, aby sa dali uviazať na strom, „vyrábali“ sme salónky i ozdoby. Stromček sme „zasnežili“ kúskami vaty. Zavesili sme naň aj niekoľko jabĺk a upevnili kovové úchytky s farebnými parafínovými sviečkami. Elektrické sviečky neboli. Na špici stromčeka mal miesto anjel.

Keďže Štedrý deň nebol dňom pracovného voľna, až príchod otca z práce znamenal, že sa štedrovečerná večera nezadržateľne priblížila. K stolu a rozsvietenému stromčeku sme išli až po šiestej večer. Po zazvonení zvončeka. Vyhladovaní od pôstu a samozrejmej zdržanlivosti od mäsa. Po otcovom čítaní evanjelia, po spoločnej modlitbe a vianočnej kolede sme si sadli k stolu. Med, cesnak, oplátky, hubová alebo kapustová polievka (bez klobásky!), bobaľky s makom a kapor (mal som „výnimku“, nemusel som ho jesť). Ovocie. Čerstvé aj kompót.

A potom darčeky. Nie veľa, zopár. Mamou upletené úžasné vlnené ponožky i rukavice. Sánky. Knihy. Košeľa. Ako osemročný som dostal prvú hokejku (korčule, povestné šlajfky, ktoré sa kľučkou pripevňovali na topánky, som zdedil). A žuvačky, ktoré poslala teta z Toronta a naši ich vytiahli v pravej chvíli. Pokochali sme sa novými vecami a bol zasa čas na to, aby sme, teraz už pri harmóniu, všetci spolu spievali. Keďže náš otec študoval u redemptoristov v Libějoviciach a Obořišti, ale i v Prahe na gymnáziu, mal veľmi blízko k západnému rímskokatolíckemu obradu a k českým koledám. Dodnes mám doma presne ten istý spevníček kolied, ktorý sme doma celý do Troch kráľov niekoľkokrát prespievali.

Dokedy trvali naše Vianoce

Po oddychu (bez televízie, ktorá ešte nevysielala) sme sa chystali na polnočnú omšu. Celá rodina sme sa peši vybrali do štyri aj pol kilometra vzdialeného rímskokatolíckeho kostola sv. Bartolomeja v Herálci. Zvyčajne rozprávkovo zasneženou krajinou, pod kupolou hviezdnatého neba. V dedine sa k nám pridalo zopár miestnych. Predpokladám, že nejako tak sa pastieri zbiehali k jasličkám.

Polnočná – to bola mimoriadna slávnosť. Na jej začiatku, celý kostol bol v úplnej tme, dvanásťkrát zatrúbil lesný roh, potom sa svetlá rozžiarili a poloplný kostol spustil: Narodil se Kristus Pán... S bratom Danielom sme miništrovali. Ja, mladší a unavenejší, som v polovici polnočnej zaspával. Krízu som vždy akosi prekonal a nakoniec som zvládol ešte prejsť peši celú cestu domov.

Vianoce sa nekončili, tak ako dnes, ani Štedrým dňom, ani Polnočnou, dokonca ani výpredajovými zľavami. Na prvý sviatok vianočný už „angažovali“ môjho brata, aby hrával pri omši v miestom orchestri na husliach. „Ejhle, naše chasa, běží ze salaša...“ Užívali sme si vianočný čas. Štefana, Nový rok i Troch kráľov. I sladkostí, ktorých cez rok bolo pomenej. Chodili sme na návštevy. Napríklad do Humpolca ku Komrsovcom, ktorí mali doma až do Hromníc, do 2. februára, postavený veľkolepý betlehem. Zaberal celú dvojmetrovú stenu a štvrtinu izby. Dokázali sme sa tešiť z toho, k čomu nás povzbudzovala koleda: „Veselé vánoční hody / Zpívejme, dítky, koledy / O tom, co se v skutku stalo / Že se lidem narodilo / děťátko“.

Po rodičovskej terapeutickej skupine som mal zmiešané pocity. Áno, sme zväčša bohatší, ako sme kedy vôbec boli. Premieta sa to do množstva a ceny darčekov. Ale dokážeme sa ešte tešiť? Z Vianoc, z blízkosti iných ľudí? Vieme na výzvu „Christos raždajetsja!“ ešte odpovedať „Slavite jeho!“ ?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo