Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
21. december 2017

Malé je krásne

Bilancia roka v kultúre je trochu násilná vec, ale skúsme.
Malé je krásne

Milan Bočkay: Dotyk (1999). Dotyk štátu a kultúry funguje stále lepšie.

Kultúra je vo svojej podstate vzburou proti plynúcemu času. Musí sa nájsť tvorca, ktorý sa mu dokáže postaviť a tlaku času odolať, ustáť ho. Je to naskrz duchovná činnosť a tiež intelektuálny výkon, zároveň to jediné, čo pri pohľade naspäť ostane viditeľné.

Zažívame nárast možností a funkčných inštitúcií, čo podčiarkuje, aký dôležitý je štát pre kultúru. Slovenské preklady dôležitých zahraničných diel predbehnú nielen tie české a maďarské, ale občas aj poľské. Ukazuje to na rozhľad vydavateľov. Ruský spisovateľ Michail Zygar, britský historik Keith Lowe alebo americkí autori J. D. Vance, Rod Dreher či Timothy Snyder, ich knihy vyšli po slovensky skôr ako v okolitých krajinách. Je to zlom, nič podobné nikdy nebolo.

Za týmto úspechom treba vidieť talent malých vydavateľov, doslova jednotlivcov, a funkčnú podporu štátu. Bude dobré, ak trend bude naďalej pokračovať, predpoklady na to máme.

Tento úspech sa zaujímavo spája s neúspechom domácej tvorby. Je početná, o to nejde, ale ťažko nájsť niečo vážne, prenikavé, čo sa vymyká priemeru. Dobre to ilustruje vtipná kniha Daniela Majlinga Ruzká klazika, nielen preto, že trčí nad priemerom, ale aj preto s akou ľahkosťou tento dramaturg SND zahanbil celú skupinu profesionálnych spisovateľov, ktorí síce píšu a vydávajú toho veľa, ale žiadne kruhy na jazere sa netvoria.

Tento problém pomenoval v rozhovore pre Pravdu maliar Rudolf Krivoš, hovoril o ňom už predtým Milan Hamada, ale aj Jozef Jankovič, zaujímavo ho reprezentoval tento rok zosnulý Marián Varga: keď porovnáme 20-25 rokov pred rokom 1989 s rokmi po revolúcii, človek má pocit, že naša kultúra stále žije z talentu tvorcov druhej polovice 20. storočia. Nebolo ich pritom tak veľa, ale boli. Dnes chýbajú medzi výtvarníkmi, hudobníkmi, spisovateľmi. Optimistický variant znie, že tých pár jednotlivcov, čo vyniká, potrebuje čas, aby podobne ako ich predchodcovia ukázali na rozdiel medzi priemerom a nadpriemerom, výrobou a tvorbou. Jeden z malých vydavateľov, ktorý sa sústreďuje na reportáže, mi pred pár mesiacmi hovoril, ako radi by vydali pôvodnú slovenskú reportáž, papier aj obálka nie sú problém, ten je inde. Naša kultúra sa podobá na Košice po skončení polroka, keď boli hlavným mestom európskej kultúry: manažéri a priestory by boli..

Ak niekomu patrí primát za ostatný rok, je to film.

17. rok naozaj patril filmu, už nie dokumentu, ale filmu. Udalosťou roka bola podľa Postoja film Čiara, ktorý ponúkol hlbšiu interpretáciu čiary medzi Ukrajinou a Slovenskom. Zaujali aj ďalšie filmy, medzi nimi najmä Nina, dielo o rozpade rodiny, sebectve rodičov a úniku malej Niny do plaveckej dráhy, kde ide sama za seba. Filmy o Mečiarovi, najmä Únos, zase zaznamenali solídnu spoločenskú rezonanciu.

Inzercia

Hudobnou udalosťou roka bola Vivaldiho opera Arsilda, oceniť treba toho veľa, od veľkosti diela po príkladnú spoluprácu súkromnej iniciatívy Borisa Ažaltoviča so štátnym SND a tiež RTVS, úspešná bola aj bodka, udelené Dosky. Vážna hudba je považovaná za okrajovú, ale jej úroveň v Bratislave (menej už na Slovensku) znesie porovnanie s väčšími európskymi mestami, osobitú zásluhu na tom majú viacerí významní operní speváci svetovej úrovne pochádzajúci zo Slovenska, ktorí k nám svetovú kvalitu raz za čas donesú, skrátka naša súčasná hudobná a operná scéna predstihne iné oblasti umenia. A opäť sa opakuje, že úroveň zvyšujú malé inštitúcie a individuálny talent, pričom rola štátu je nezastupiteľná.

Reprezentatívnych bolo aj niekoľko výstav, Ženy v slovenskej architektúre, dobiehajúca Sen a skutočnosť, pocta Rudolfovi Krivošovi, pekné výstavy mali Milan Bočkay, Rudolf Sloboda, zosnulý Milan Adamčiak, zosnulý Jozef Jankovič a niekoľko ďalších, malé galérie boli občas rovnocenné tým veľkým.

Slovenská kultúra mala aj smutný rok, odišlo viacero významných postáv, ktoré budú strašne chýbať, ukázalo sa tiež, ako málo si ich naše médiá a verejná sféra dokážu všimnúť, občas dokonca si ich aspoň v podobe nekrológu uctiť. Svedectvo nekultúrnosti.

Smutné tiež je, ako veľmi chýba krajine veľký básnik alebo sochár, nedarí sa ani sakrálnemu umeniu, talentov je primálo, škoda ak každý jeden zakopať.

Nech osmička praje odvážnym.

Odporúčame