Vianočná dohoda načrtla postavenie Slovenska na nasledujúcich 46 rokov

Vianočná dohoda načrtla postavenie Slovenska na nasledujúcich 46 rokov

Ilustračné foto: Archív TASR/G.Bodnár

Dokument získal zásadnú váhu až po spustení povstania v roku 1944, keď si komunisti a občianski odbojári prvý raz podelili moc.

Na Vianoce v roku 1943 sa stretli v bratislavskom byte právnika Mateja Joska predstavitelia dôležitých odbojových prúdov vo vtedajšej Slovenskej republike, komunistického a bývalého agrárnického, aby uzavreli partnerstvo. Podľa času podpisu nesie tento dokument názov Vianočná dohoda.

V názve dohody je veľa symboliky, hoci si to možno jej protagonisti spočiatku ani neželali. Vianoce sú jedným z hlavných symbolov kresťanstva. Pre kresťanov sa Vianocami pred viac ako dvoma tisícročiami začali dejiny spásy. Vtedy sa narodil Ježiš Kristus, vtelenie Boha na zemi, ktorý svoje pôsobenie skončil krvavou obetou na záchranu ľudí pred zmiznutím v pozemskej ničote.

Niečo nové, prevratné sa malo začať v slovenskej spoločnosti na Vianoce 1943, pričom inšpirácia Sviatkami nebol vylúčená. Dohodu podpisovali ľudia, ktorí mali ku kresťanskému náboženstvu blízko, či už v prítomnosti, alebo vzdialenejšej minulosti. Očakávanie Vianoc azda umožnilo pozrieť sa na vtedajší búrlivý vývoj udalostí s určitým pokojom a nadhľadom. Vo svojom úzkom okruhu sa rozhodli vyslať posolstvo, ktoré malo ambíciu zásadne zmeniť život na Slovensku.

Dom na Gajovej ulici v Bratislave, v ktorom bola v decembri 1943 podpísaná Vianočná dohoda. Foto: TASR/Miroslav Košírer.

Bezprostredným predchádzajúcim impulzom na prijatie závažného posolstva bol podpis zmluvy medzi londýnskou exilovou československou vládou reprezentovanou hlavne navrátivším sa prezidentom Edvardom Benešom a sovietskou vládou, za ktorou stal komunistický vodca Josif Stalin. V polovici decembra uzrela v Moskve svetlo sveta zmluva, ktorá zabetónovala východné smerovanie obnoveného Československa na takmer polstoročie dopredu.

Najdôležitejšie na moskovskej zmluve bolo potvrdenie povojnového obnovenia Československa a orientovanie jeho uznaných reprezentantov v zahraničnej politike na Sovietsky zväz. Toto sa naplno potvrdilo vo Vianočnej dohode, kde sa začala rysovať akási budúca slovenská autonómna vláda.

Jej signatári spájali ďalšie osudy slovenského národa v obnovenom Československu. Zo súčasného pohľadu sa to možno zdá ako nevyhnutný krok, no nálady na Slovensku boli pred 74 rokmi úplne iné. Zachovanie samostatného štátu malo viac priaznivcov ako odporcov a koketovali s ním aj komunisti, dokonca ešte pred spustením ozbrojeného povstania v lete 1944.

Vianočná dohoda, nasledujúc moskovskú zmluvu, rovnako deklarovala výsostné postavenie Sovietskeho zväzu v povojnovom období. Moskvu považovala za budúcu oporu pri budovaní vnútornej a zahraničnej politiky obnoveného štátu. Signatári videli v Sovietskom zväze „záštitu slobodného života a všestranného rozmachu“.

Posolstvo vyslané Vianočnou dohodou, hoci zatiaľ len tajne, bolo jednoznačné. Pre Slovákov mala nastať nová etapa histórie. Pod vedením samoustanovenej Slovenskej národnej rady mali Slováci preplávať do obnovenej Československej republiky, kde sa im v demokratickom prostredí malo dostať postavenia rovného s rovným. A k tomu im mal pomôcť totalitný Sovietsky zväz. O demokratických štátoch protihitlerovskej koalície v dokumente niet zmienky.

Časovanie na Vianoce nebolo náhodné

Ako asi prežívali sviatky vtedajší signatári Vianočnej dohody? Za nekomunistov – odbojárov vystupovali pri podpise Ján Ursíny, Matej Josko a Jozef Lettrich. Všetci traja boli evanjelici, navyše prvých dvoch spájal príbuzenský pomer – sestra J. Ursínyho bola manželkou M. Joska.

Z nich hlavne J. Ursíny bol hlboko veriaci človek, náboženstvo bolo pevnou súčasťou jeho života. Keď ho po roku 1948 uväznili, domáhal sa, aby mu umožnili vziať si so sebou svoje modlitebné knižky a Bibliu. Náboženské povedomie mu pomohlo prežiť útrapy nespravodlivého stíhania a väznenia.

Evanjelici sa v ilegálnej Slovenskej národnej rade posilnili hneď na začiatku roka 1944, keď ju doplnili dvaja ďalší členovia – Ivan Horváth a Peter Zaťko. I. Horvát bol sociálny demokrat pochádzajúci z evanjelickej rodiny. Ekonóm P. Zaťko mal vo vtedajšom štáte viacero funkcií, bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského priemyslu. Pôsobil aj ako evanjelický činiteľ a najotvorenejšie vystupoval za obranu evanjelikov v prvej Slovenskej republike.

Ján Ursíny v závere života spomínal, že spoluprácu s komunistami v roku 1943 vyprovokoval práve on a schádzať sa začali v byte jeho švagra Mateja Joska, čo vyvrcholilo v decembri podpísaním Vianočnej dohody. Foto: Wikipedia

Za Komunistickú stranu Slovenska podpísali Vianočnú dohodu Gustáv Husák, Karol Šmidke a Ladislav Novomeský.

G. Husák vyrastal v katolíckej rodine. Matka ho viedla k plneniu náboženských povinností. V dospelosti sa od náboženstva odklonil a vystupoval proti nemu. Keď ho komunisti na začiatku 50. rokov zatkli a odsúdili, po prepustení z väzenia sa priznal, že v najťažších chvíľach siahal po modlitbe.

Možno aj dávne náboženské presvedčenie dodalo G. Husákovi sily, že ako jediný z obvinených takzvaných buržoáznych nacionalistov nepodpísal v 50. rokoch nadiktované krivé priznania. Tým sa na druhej strane nemohol pochváliť L. Novomeský, toho vyšetrovatelia zlomili.

L. Novomeský pochádzal z evanjelickej rodiny. Vystupoval proti náboženstvu, no len ako proti forme nástroja, ktorý podľa neho kapitalisti využívali na ovládnutie pracujúcich. Úplne ho neodsudzoval, lebo komunizmus podľa neho vyrástol z pôvodných kresťanských myšlienok.

Najzáhadnejšou postavou bol K. Šmidke. Bol jediným zo šestice signatárov, ktorý prišiel na samostatné Slovensko zo zahraničia. Vyslali ho priamo z Moskvy a podľa viacerých historikov bol agentom sovietskej tajnej polície. Manželku nechal v Moskve a určite si bol vedomý, že sa ľahko mohla dostať zo strany J. Stalina do pozície rukojemníčky.

K. Šmidke bol z komunistických odbojárov najpracovitejší a zjavne aj najprofesionálnejší. Práve on prišiel v roku 1943 ako posol z Moskvy s nariadením, že odbojárov na Slovensku treba spájať, lebo dovtedy komunisti uvažovali iba o vlastnej línii.

Na rozdiel od G. Husáka, ktorý si po porazení Slovenského národného povstania zvolil úkryt na južnom Slovensku čakajúc na príchod frontu, K. Šmidke sa v prestrojení pohyboval po západnom Slovensku. K tomu mu výrazne pomohla aktivita chorvátskeho jezuitu Tomislava Kolakoviča. Ten sa zapojil do Povstania a po jeho porážke zabezpečil K. Šmidkemu dokumenty, ktoré mu umožňovali voľne sa pohybovať po okupovanom území.

K. Šmidke za vlády komunistov tiež skončil vo väzbe, okolnosti jeho smrti sú však dodnes nevyjasnené. Podľa jedných skolaboval v roku 1952 na následky mučenia, podľa ďalších zahynul pri autonehode a podľa niektorých dokonca umrel prirodzenou smrťou.

Ako vidíme, väčšej časti signatárov Vianočnej dohody nebolo náboženstvo cudzie, komunistov nevynímajúc. Ak hľadíme na odbojové aktivity z tohto uhla pohľadu, potom rýchlo pochopíme, že pripravované ozbrojené vystúpenie proti Hitlerovmu Nemecku nedokázalo preklenúť existujúce konfesijné rozpory, ktoré boli ešte väčšie ako politické.

Komunisti boli hlavným ilegálnym prúdom

V závere roka 1943 boli signatári Vianočnej dohody plní očakávaní. Vojnová pozícia Nemecka, hlavného spojenca Slovenska, sa zhoršovala, režim sa rozkývaval, začalo sa zasekávať zásobovanie. Napriek tomu obyvatelia žili v relatívnom dostatku a vojna sa ich priamo dotýkala iba účasťou slovenských vojakov na frontoch.

Na Slovensku vládla Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá mala legálnu opozíciu len v Hlinkovej garde. Tú sa však prezidentovi Jozefovi Tisovi a jeho zástancom postupne podarilo vytlačiť na okraj moci.

Ďalšie hlavné politické strany z niekdajšieho Československa sa uberali rozličnými smermi. Bývalí agrárnici stratili svojho šéfa Milan Hodžu odchodom do exilu, časť z nich sa pripojila k vládnej strane a zostatok bol v skrytej opozícii. Šéf sociálnych demokratov Ivan Dérer ostal žiť v Prahe, iní tiež zamierili do exilu a na Slovensku ostala iba časť menej významných funkcionárov.

Komunistická strana bola úradne zakázaná a rovnako časť jej vedúcich predstaviteľov odišla do exilu. No v tomto prípade bola exilom predovšetkým Moskva, ústredie komunistov pre celý svet. Budúci vývoj na Slovensku ovplyvnil hlavne úspešný návrat K. Šmidkeho v roku 1943, lebo hlavne on zaktivizoval komunistov na organizovanie ozbrojeného odporu.

Naopak, podobný krok sa nepodaril ďalšiemu komunistovi s moskovskými inštrukciami – Viliamovi Širokému. Ten prišiel na Slovensko už o dva roky skôr ako K. Šmidke, bol však neopatrný a polícia ho zatkla. Až do roku 1945 strávili život v miernom väzení.

Ladislav Novomeský bol prvým predstaviteľom komunistov, ktorý na výzvu bývalých agrárnikov nadviazal kontakty s cieľom organizovať spoločný odboj. Foto: Archív TASR/Alojz Prakeš. 

Režim prvej Slovenskej republiky stíhal všetkých svojich odporcov, najviac však komunistov. Nebolo to len pre všeobecnú nezmieriteľnosť s ich ideológiou, veď niektorí komunisti, napríklad L. Novomeský, sa voľne stretávali s ministrom vnútra Alexandrom Machom. Komunisti sa stali terčom represálií, pretože ako jediná nelegálna opozičná politická strana dokázali vyvíjať koordinovanú činnosť.

Vláda rozbila štyri ilegálne vedenia komunistickej strany a preplávať do povstania sa podarilo až piatemu, kde boli práve G. Husák, L. Novomeský a K. Šmidke. V spoločnosti sa stále traduje výmysel poplatných historikov z bývalého Československa, že práve komunisti pod týmto vedením boli nosným prúdom pri príprave Povstania. Nebolo to tak, lebo až do septembra 1944 G. Husák a L. Novomeský zotrvávali vo svojich lukratívnych pracovných pozíciách a o vyhlásení Povstania sa dozvedeli len z rozhlasu. Hoci vyvíjali aktivitu, nosný prúd v prípravách bol hlavne v slovenskej armáde.

Vedúci predstavitelia komunistov však predsa boli obratní, predovšetkým G. Husák, a keď sa v Banskej Bystrici po vyhlásení Povstania ustanovila nová vláda, získali v nej paritné zastúpenie. To sa ešte viac posilnilo tým, že priamo pri bojoch s nemeckou armádou dokázali komunisti na zlučovacom zjazde pohltiť torzo slovenských sociálnych demokratov, teda stranu, ktorá v posledných predvojnových československých voľbách bola porovnateľne silná ako oni sami.

Komunisti vyťažili z Povstania maximum

Ešte donedávna sa Vianočnej dohode prikladal význam kľúčového aktu, kde sa stretli dve hlavné odbojové sily, aby zvrhli vtedajší režim, čo sa im na dva mesiace počas Povstania na strednom Slovensku podarilo. Toto účelové tvrdenie posilňovali pofebruárové poučky komunistov, že práve oni boli iniciátorom zjednotenia odboja a potom dokonca v Povstaní jeho vedúcou silou.

Aktivita komunistov na zjednocovanie podzemných opozičných bola až do roku 1943 nulová. Veci sa zmenili príchodom K. Šmidkeho, no iniciatíva komunikovať v odboji vzišla od predstaviteľov nekomunistickej opozície. V tomto svetle je Vianočná dohoda ozaj míľnikom.

Je dokumentom, ktorý predurčil budovanie najprv ilegálnej a potom legálnej Slovenskej národnej rady. Až do roku 1946 bola jej štruktúra striktne paritná – polovicu miest zastávali komunisti a druhú všetci ostatní, ktorí sa tam vmestili. Takýmto spôsobom vznikla Demokratická strana. Podobné to bolo vo výkonnom orgáne – v Zbore povereníkov.

Rovnakými princípmi – teda menovaním ľudí do pozícií z úzkeho okruhu jediných prijateľných strán sa budovala československá vláda a spoločný parlament. Pomery sa zmenili až po voľbách v roku 1946 na základe hlasovania občanov, no komunisti nedbajúc na nové pomery neváhali doviesť svoju snahu až k úplnému uchopeniu moci v roku 1948.

Jozef Lettrich po úteku do exilu napísal, že podpísaním Vianočnej dohody získali občianski odbojári kontrolu nad činnosťou ilegálnej komunistickej strany, ktorá neváhala pripojiť Slovensko k Sovietskemu zväzu podobne, ako to neskôr bolo v prípade Podkarpatskej Rusi. Foto: Archív TASR/Jozef Teslík.

Na konci roka 1943 hlavne pod vplyvom meniacej sa medzinárodnej situácie a nepriaznivých výsledkov Nemecka na frontoch vyrastali opozičné skupiny priamo v slovenskej vláde a v sneme. O tom, že nešlo o bezvýznamné politikárčenie, svedčia aktivity predsedu snemu Martina Sokola, ktorý bol za obnovenie Československa, či ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša, ktorý zvažoval vypovedanie poslušnosti Nemecku a pridanie sa armády na stranu spojencov.

Napokon o význame predstaviteľov tvoriacich vtedajší režim a zvažujúcich alternatívy k nemu hovorí pristúpenie P. Zaťka k ilegálnej Slovenskej národnej rade v januári 1944.

Tieto prúdy v oficiálnej slovenskej spoločnosti boli natoľko silné, že niektoré dokonca uvažovali o získaní priamo prezidenta J. Tisa. Sedenie na dvoch stoličkách mnohých odsúdilo do pozície neprijateľných odbojárov proti režimu, iným sa podarilo k odbojárom pridať. Okrem spomínaného P. Zaťka treba uviesť najmä guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša.

Nemalú zásluhu na sformovaní ilegálnej opozície mali ľudia sympatizujúci s čechoslovakistickou politikou E. Beneša. Nemožno obísť nestarnúceho Vavra Šrobára. Ten bol tvorcom politickej deklarácie pri vyhlásení Povstania v Banskej Bystrici, ktorú si G. Husák vypočul v Bratislave iba z rozhlasu.

Práve spôsob, ako dokázala na začiatku septembra 1944 spacifikovať G. Husák svojho soka V. Šrobára, už naznačoval, čo sa bude diať po obnovení Československa. Keď ho nedokázal odstaviť, pojal ho do rozširujúcej sa Slovenskej národnej rady a úspešne mu ponúkol post jej predsedu. Ale musel vstúpiť do občianskeho bloku, aby podiel komunistov ostal v zmysle Vianočnej dohody polovičný.

Pre jedných pozície, pre druhých exil

Ak hodnotíme aktivity komunistov v závere roka 1943 a potom v nasledujúcom roku 1944, musíme uznať, že napriek politickej neskúsenosti jej hlavných mladých predstaviteľov dokázali využiť príležitosť na maximum. Treba v tom vidieť najmä nesporné schopnosti mocibažného G. Husáka a moskovskou školou predpripraveného K. Šmidkeho.

Všetko by sa asi vyvíjalo inak, keby v roku 1941 uspel nesporne zdatný V. Široký. Ak by bol býval viac opatrný a nenechal sa zatknúť, možno by komunistov v predpovstaleckom období priviedol k ešte silnejšiemu postaveniu, možno na spôsob Josipa Broza Tita v Juhoslávii. Predpoklady na to boli, lebo partizánske hnutie – armáda komunistickej strany, ako to sami komunisti prezentovali – sa pomerne úspešne rozvíjalo a bolo významne iniciované a podporované Sovietskym zväzom.

Gustáv Husák 20 rokov po uzavretí Vianočnej dohody napísal, že ustanovenia o Sovietskom zväze ako záštite budúceho slobodného života na Slovensku dostali do textu komunisti, lebo len v spolupráci s Moskvou videli záruku úspešného povstania. Foto: Archív TASR/Anton Tarkoš.

V. Široký mal ešte jednu šancu. V komunistických plánoch sa počítalo, že sa ujme vedenia Povstania. V lete 1944 ho väznili v Nitre. Počítalo sa s tým, že miestna vojenská posádka slovenskej armády sa pridá na stranu povstalcov a oslobodí ho. Veliteľ posádky Ján Šmigovský sa však na stranu povstalcov nepridal a V. Široký ostal vo väzení až do príchodu východného frontu v roku 1945.

Nevraživosť V. Širokého ku generačne i názorovo rozdielnym vedúcim predstaviteľom slovenských komunistov bola po obnovení Československa zjavná. On sa z minulosti cítil prirodzeným vodcom, navyše myšlienka povojnovej federácie alebo silného autonómneho postavenia Slovenska mu bola cudzia. Lepšie sa cítil v Prahe ako v Bratislave, čo sa potvrdilo na jeho povojnovom postavení.

V 50. rokoch, keď sa rozbehli procesy s takzvanými slovenskými buržoáznymi nacionalistami, sa V. Široký ocitol na strane postihovateľov. Komunistickí signatári Vianočnej dohody G. Husák a L. Novomeský skončili vo väzení, K. Šmidkeho od tohto osudu s veľkou pravdepodobnosťou uchránila len nevyjasnená smrť.  

O nič lepšie nedopadol J. Ursíny. Ten putoval do väzenia už krátko po komunistickom prevrate v roku 1948. Obvinili ho, že paktoval s bývalými ľudákmi či ako podpredseda pražskej vlády vyzradil štátne tajomstvo, že v uránových baniach v Jáchymove riadia ťažbu sovietski pridelenci. Odsedel si sedem rokov a svoj život skončil tento bývalý významný farmár z Rakše v biednych pomeroch, so štátom sa musel hádať o dôchodok.

J. Lettrich stihol včas ujsť do exilu bez toho, aby ho stihli zatknúť. Mohol tak spraviť aj J. Ursíny, ale ako sám neskôr spomínal, nechcel utekať z rodnej zeme. Podobne ako J. Lettrich dopadol M. Josko. Obaja skončili svoju životnú púť v roku 1969 v Spojených štátoch amerických.

V tom istom roku sa rehabilitovaný G. Husák stal šéfom československých komunistov a štát viedol až do pádu režimu v roku 1989. Medzi najvýznamnejších slovenských komunistov sa po obsadení Československa štátmi Varšavskej zmluvy v roku 1968 dostal aj L. Novomeský. Zverili mu vedenie Matice slovenskej. Zakrátko ho nemoc donútila utiahnuť sa do súkromia.

Napokon komunisti podpísaní pod Vianočnou dohodou nedopadli až tak zle. Posolstvo, ktoré vyslali pred 74 rokmi, bolo prezieravé a po prechodnom páde ich vrátilo do vysokých pozícií. A to vďaka tomu, že zo svojich bývalých spojencov vytvorili nepriateľov a donútili ich opustiť verejný život na Slovensku.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo