K VECI: Rozumieť slobode Cirkvi

Nedávne zlaté výročie druhého vatikánskeho koncilu vyvolalo početné reflexie o „význame“ koncilu. Koncil mal podľa slávneho výroku „otvoriť dvere“ Cirkvi modernému svetu a išlo o najdôležitejší cirkevný koncil od Tridentu v 16. storočí.

Na pozadí spomienkových osláv sa vedú dlhé debaty medzi tými, čo presadzujú „ducha druhého vatikánskeho koncilu“ proti ľuďom, o ktorých sú presvedčení, že vedú Cirkev autoritatívnym či reakcionárskym smerom, a tými, podľa ktorých je snaha o nahradenie ortodoxie duchom doby dezinterpretáciou koncilu.

Mnohých katolíkov zároveň naštartovali pokusy zmeniť tradičný vzťah medzi náboženskou vierou a štátnou mocou, ako je vyjadrený v Ústave, napríklad nedávna tzv. „HHS“ vyhláška Ministerstva zdravotníctva USA (o poskytovaní lekárskej starostlivosti, podľa ktorej majú prostriedky regulácie pôrodnosti poskytovať všetky zdravotnícke zariadenia, vrátane katolíckych, pozn. prekl.). Obamova administratíva vyhlásila právo vlády zasahovať do vnútorných mechanizmov náboženských inštitúcií a definovať, čo sa môže chápať ako náboženský úkon, a čo nie.

Dôsledky Francúzskej revolúcie

Vyhláška ministerstva zdravotníctva a s ňou súvisiace aktivity sú výsledkom demokratickej ideológie, ktorá sa začala Francúzskou revolúciou. Ako vysvetľuje Emile Perreau-Saussine, vynikajúci mladý francúzsky akademik, ktorý nečakane zomrel v roku 2010, vo svojej provokatívnej knihe Katolicizmus a demokracia: Esej v rámci dejín politického myslenia, ktorá bola nedávno preložená (s úvodom od Alasdaira MacIntyra) a vydal ju Princeton, Cirkev sa ekleziologicky aj politicky potýka s touto ideologickou revolúciou od roku 1789.

"Keďže sa katolíci nedokázali identifikovať so štátom, ktorý sa zriekol svojho podstatne konfesionálneho charakteru, radšej sa viac než kedykoľvek predtým identifikovali s pápežom."
Emile Perreau-Saussine

Zdieľať

Perreau-Saussinova téza sa týka vzťahu medzi druhým vatikánskym koncilom a jeho predchodcom, ktorý sa zišiel v rokoch 1869-70. Prvý vatikánsky koncil je najznámejší náukou o pápežovej neomylnosti a z tohto dôvodu ho niektorí považujú za „reakcionárskejší“ z oboch koncilov. Perreau-Saussine nesúhlasí a oba koncily vidí ako rozličné póly reakcie Cirkvi na vznik liberálnej demokracie, ktoré zjednocuje spoločný základ. Perreau-Saussine ďalej tvrdí, že koncily boli takisto reakciami na politické výzvy, pred ktorými stála Cirkev v desaťročiach po Francúzskej revolúcii.

Perreau-Saussine sa zaoberá takmer výlučne Francúzskom; pre neho je „galikanizmus významnou tradíciou výrazne politického myslenia” v rámci Cirkvi (galikanizmus bolo hnutie vo francúzskej Katolíckej cirkvi rozvíjané od 14. storočia, ktoré presadzovalo jej ďalekosiahlu nezávislosť od Ríma, pozn. prekl.). Ide o komplexné vzájomné vzťahy medzi biskupmi, kráľmi a parlamentmi pri rokovaniach o politických nárokoch národa a autonómie Cirkvi. A bolo to vo Francúzsku, kde revolučné turbulencie priniesli demokratický vek, ktorý preukázateľne otriasol vzťahom Cirkvi k politickému spoločenstvu spôsobom nevídaným od obrátenia Rímskej ríše. No hlboké diskusie o vzťahu medzi katolicizmom a demokraciou, ktoré sa v knihe podávajú s jemnými odtieňmi, možno širšie aplikovať aj na Spojené štáty a iné západné štáty.

Ultramontanizmus Josepha de Maistre

Tisícročie Francúzska ako „najstaršej dcéry Cirkvi“ malo za následok hlboké prepletenie štátu a Cirkvi, nábožensko-politický model, ktorý Cirkev nanešťastie až prílišne akceptovala za cenu ochrany zo strany štátu. Revolúcia pretrhla posvätné puto, ktoré existovalo medzi francúzskym národom a francúzskou Cirkvou.

Ultramontanizmus v tomto zmysle nebol ani tak reakcionárskym odmietnutím liberalizmu ako skôr uznaním kľúčového liberálneho predpokladu: moderný štát bude sekulárny. Tí francúzski katolíci, ktorí sa pozerali „poza vrchy” (ultra montes) do Ríma, hľadali náhradu za francúzsku monarchiu, ktorá bola náhle navždy stratená. No ultramontanisti ako Joseph de Maistre si zachovali kľúčové presvedčenie katolíckej tradície, „že jediné realistické obmedzenia moci sú v konečnom dôsledku náboženské.“ 

Perreau-Saussine naozaj so sympatiou vykresľuje de Maistreho ako tak trochu radikálneho inovátora, ktorý vyjadril slobodu Cirkvi nie ako galikánsku vzájomnú závislosť, ale ako závislosť na pápežovi. Predsa sa však z „ultra“ projektu stala jednoducho ďalšia forma politického utopizmu, ktorý Cirkev nemohla akceptovať vo svetle radikálne odlišného politického sveta – sveta úplne oddelených demokratických štátov.

Dva koncily vo veku demokracie

Čo to má spoločné s koncilmi? Prvý vatikánsky koncil odmietol de Maistreho apokalyptické chápanie Revolúcie, začal sa proces encykliky Leva XIII. Aeterni Patris, ktorá podľa Perreau-Saussinea „uznala autonómiu politickej sféry.“ Prvý vatikánsky koncil bol najviditeľnejšou snahou Cirkvi vymaniť sa z Francúzska a jeho (niekedy len symbolických) zväzkov s politickou autoritou: 

Cirkev nebola schopná ponoriť sa do demokratického systému bez straty vlastnej identity, a miesto toho cítila potrebu preformulovať jeho charakter ako odlišnej entity. Preto vo veľkej miere opustila galikanizmus, ktorý ju votkal do štruktúr Ancien Regime. Keďže sa katolíci nedokázali identifikovať so štátom, ktorý sa zriekol svojho podstatne konfesionálneho charakteru, radšej sa viac než kedykoľvek predtým identifikovali s pápežom.

"Prvý koncil stanovil Cirkev ako spoločenstvo nezávislé od politického sveta. Druhý koncil sa znovu spojil so staršou katolíckou politickou tradíciou, ktorá prehlásila dôležitosť úlohy laikov a autonómie politickej sféry."

Zdieľať

Toto umožnilo Cirkvi zhromaždiť zdroje na konfrontáciu s prinajlepšom neutrálnym, prinajhoršom nepriateľským štátom lepšie než reakcionárske uzatváranie sa, ako starostlivo a detailne vykresľuje Perreau-Saussine s ohľadom na Francúzsko v devätnástom a dvadsiatom storočí.

Aby som jeho argument zhrnul, druhý vatikánsky koncil nebol odklonom od prvého Vatikánu, ale jeho doplnkom. Prvý koncil stanovil Cirkev ako spoločenstvo nezávislé od politického sveta. Druhý koncil „sa znovu spojil so staršou katolíckou politickou tradíciou, ktorá... prehlásila dôležitosť úlohy laikov a autonómie politickej sféry.“ Ani jeden koncil nebol „pokrokový“ ani „reakčný,“ oba čerpali z bohatej katolíckej reflexie politiky, aby znovu nachádzali poslanie Cirkvi v sekulárnej, demokratickej dobe.

Katolicizmus a demokracia je dôležitým príspevkom k asi ústrednému problému našej doby: zachovať slobodu Cirkvi a jej veriacich v dobe nielen celkom demokratickej, ale aj takmer úplne sekulárnej. 

Gerald J. Russello 
Autor je novým prispievateľom pre The Catholic Thing. Jeho nové vydanie 
Náboženstva a kultúry od Christophera Dawsona vyjde v auguste v Catholic University of American Press.

Pôvodný text: Understanding the Liberty of the Church, medzititulky redakcia, ilustračné foto: polis.cam.ac.uk, thecatholicthing.org.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo