REPORTÁŽ: Vôňa Afriky

Lietadlo sa bez problémov dotýka afrického kontinentu a ja v napätí čakám na prvý nádych po tom, čo opustím jeho palubu. Mal by byť pamätný. Teda aspoň to tak tvrdili všetci kolegovia, ktorí už predo mnou navštívili Ugandu. Mali pravdu, sladký vlhký vzduch, podobný tomu v skleníku, sa pre mňa stáva vôňou Afriky.

Letisko v Entebbe leží len pár minút od hlavného mesta Kampala, na úplnom juhu Ugandy priamo na brehu Viktóriinho jazera. Napäto sledujem prvé kilometre z nášho terénneho auta. Slnečné lúče uprostred hmlistej európskej zimy, ktorú som opustil len pred pár hodinami, čulý ruch a vrava stoviek ľudí v uliciach, ale aj bujará zeleň sa mi ukladajú do pamäti. Po chvíľke zeleň končí. Všetko splýva v stovkách odtieňov hnedej. Sme v Kampale, hlavnom meste Ugandy.

"Mám pocit, že každý v Ugande niečo predáva."

Zdieľať

Mravenisko

Scény z dokumentárnych filmov zachytávajúce život chudobných krajín v Afrike či Ázií sa pred mojimi očami stávajú realitou. Okolie hlavnej cesty, ktorá celú krajinu pretína ako priamka bez zbytočných zákrut, je domovom stoviek ľudí. Všetko sa deje pred našimi očami. A spomínané stovky hnedej, teda blato, odpadky, drevené chatrče a kopy haraburdia sa prelínajú v neuveriteľnom množstve farebných obchodov predávajúcich všetko od výmyslu sveta. Mám pocit, že každý v Ugande niečo predáva. A ak nie v drevenom či murovanom obchodíku, tak na ulici medzi sliepkami, dreveným uhlím a odpadkami. Nezvyknuté oči návštevníkov sa tak môžu kochať na množstve pre nás neznámeho ovocia, trsoch banánov, farebného šatstva, kôpok dreveného uhlia, pečeného alebo surového kuracieho mäsa, kukurice či kasavy, miestnej veľmi rozšírenej zeleniny. Nejde však len o bežné veci, z auta obzeráme desiatky výrobcov nábytku, postelí, dverí či vchodových brán, ktoré zruční Uganďania vyrábajú priamo na ulici.

Pred očami všetkých

Kto nepredáva, ten nakupuje, nosí vodu, opravuje bicykel či motorku, varí alebo len tak polihuje. Čo je pre mňa nepochopiteľné, celé toto divadlo sa deje v tesnej blízkosti frekventovanej zaprášenej cesty, po ktorej by som určite nechcel šoférovať. Mladé ženy nerušene koja svoje deti, ich starší potomkovia sa hrajú v mlákach a množstvo chlapov len tak posedáva na svojej motorke, dopravnom prostriedku, ktorý v Ugande odvezie neuveriteľné množstvo vecí a bez problémov aj štyroch pasažierov. Opúšťame Kampalu a vraciame sa medzi zeleň. Napriek zlej a niekedy pre jamy šialene úzkej ceste, no našťastie stále asfaltovej, sa náš šofér rúti viac ako stovkou, zručne sa uhýba jamám, množstvu áut, motorkárov, cyklistov ovešaných kanistrami vody alebo vrecami uhlia, alej aj chodcom a kozám, ktoré sa pravidelne objavujú v protismere. Čaká nás niekoľkohodinová cesta na sever až k hraniciam s Južným Sudánom. Tam niekde uprostred ničoho je náš cieľ. Doteraz neotvorené Centrum Nepoškvrneného srdca Panny Márie, ktoré priamo v buši, v jednom z najchudobnejších regiónov Ugandy, postavila Slovenská katolícka charita (SKCH).

Na sever od Gulu

Po siedmych hodinách prechádzame cez Gulu, posledné väčšie mesto na našej ceste. Tu končí asfaltová cesta a hoci nebola veľmi kvalitná, spomínam na ňu s nostalgiou. Gulu je však aj mestom, kde si väčšina zahraničných neziskových organizácií, ktoré do Ugandy prišli pomáhať, povedalo stop - ďalej už nejdem. Severná časť krajiny sa preto nemôže pochváliť záujmom dobrodincov, ktorí prišli pomôcť miestnym obyvateľom. Opúšťame Gulu a vydávame sa prašnou cestou, ktorá sa prediera bušou. Sýtozelená farba postupne stráca na sile. Je síce koniec obdobia dažďov, ktoré krajinu výdatne zásobilo vodou, okolie mesta Adjumani je však suchším a skromnejším okrajom zeleného raja, na ktorý sa podobá juh krajiny. Krajinou sa čoraz častejšie šíri hustý biely dym. To miestni pália drevené uhlie alebo tehly a svoj vzácny tovar zhromažďujú čo najbližšie k ceste v nádeji, že z neho aspoň niečo predajú. Pár minút za mestom Adjumani, len 12 kilometrov od hraníc s Južným Sudánom, osvetľuje naše auto brány slovenského centra. Po hodinách náročnej cesty sme doma.

"Napriek tomu, že väčšina sa dlhodobo snaží poraziť chudobu, napriek tomu, že málokto v rodine nemá niekoho infikovaného vírusom HIV, cítiť vo vzduchu radosť." 

Zdieľať

V centre diania

Centrum Nepoškvrneného srdca Panny Márie začala SKCH stavať v roku 2011. Išlo o reakciu charity na zložitú situáciu miestnych obyvateľov, ktorých od čias vojenských konfliktoch v osemdesiatych rokoch sužuje vírus HIV a chudoba. Hoci bol pozemok, na ktorom dnes centrum stojí, ešte v apríli 2011 zarastený bušom, pomoc dobrodincov zo Slovenska a odhodlanie laickej misionárky Margity Kačányiovej, ktorá v Ugande pôsobí, urobili svoje. Centrum, ktorého hlavnou úlohou je poskytnúť pomoc zraniteľným sirotám a polosirotám s HIV a AIDS, v najbližších dňoch poskytne útočisko prvým 12 deťom. Ide zatiaľ len o dievčatá, pretože dom pre chlapcov SKCH pre nedostatok financií zatiaľ nedostavala. Charita preto počas tohoročného veľkonočného pôstu pripravuje pokračovanie svojej kampane Pôstna krabička pre Afriku, z ktorej svoj projekt v Ugande financuje. Okrem toho sa centrum stalo aj partnerom dlhoročného projektu SKCH Adopcia na diaľku® , takže ľudia zo Slovenska budú môcť miestne deti podporovať aj dlhodobo a dať im vďaka adopcii šancu študovať a meniť svoje zložité osudy.

U našej Gitky

Za bránou na nás netrpezlivo čaká Gitka. Afrika je jej domom už viac ako šesť rokov, čo poznať aj na jej opálenej pokožke, ale aj slovám v jazyku madi, ktoré bez problémov napriek tomu, že ich vie len pár, používa aj keď hovorí po slovensky. S radosťou nám ukazuje dom pre dievčatá, ktorý dokončila len pred nedávnom, naše izby v dome pre dobrovoľníkov, kanceláriu, altánok, jej skromný domček, ale aj každý jeden strom či zviera, ktoré žije na pozemku. Na druhý deň centrum praská vo švíkoch. Ľudia zblízka i zďaleka, deti, ktoré sú zaradené do programu Adopcia na diaľku®, ale aj tie, čo budú bývať v centre, miestni kňazi, lokálni politici, biskup diecézy Arua, no dokonca aj poslankyňa ugandského parlamentu. Všetci chcú byť pri otvorení centra v tomto zabudnutom regióne. Svätá omša pod holým nebom, tradičný africký tanec, posvätenie základného kameňa, prestrihnutie pásky, ale najmä radosť a očakávanie miestnych ľudí. Napriek tomu, že väčšina z nich sa dlhodobo snaží poraziť chudobu, napriek tomu, že málokto v rodine nemá niekoho infikovaného vírusom HIV, napriek každodenným starostiam, cítiť vo vzduchu radosť. Mám ju aj ja. Spoznal som vôňu Afriky, videl farby Ugandy, precestoval kus sveta, no najmä našiel povzbudenie u ľudí, ktorí sa napriek všetkému nevzdávajú. 

Lukáš Melicher
Autor je manažér pre komunikáciu a PR Slovenskej katolíckej charity.

Foto: autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo