Národ hrdinov, obetí a monštier

Národ hrdinov, obetí a monštier

Jemenskí židia, ktorí putovali do svojho štátu peši cez púšť. Foto: wikimedia

Kapitola o židoch a Izraeli z novej knihy Keitha Lowea Strach a sloboda.

Dávno predtým, ako Sartre sformuloval svoje úvahy o existencializme, sionistickí Židia pochopili, že stoja nahí pred vše­homírom, a ak majú prežiť v nepriateľskom svete, musia prevziať zodpoved­nosť za vlastný osud.  Hnaní kombináciou pradávnej túžby a socialistických hodnôt prišli do Palestíny odhodlaní vybudovať si nový život na pôde, ktorú považovali za svoju prastarú vlasť. Museli vysušiť močiare a skultivovať púšť, aby zakvitla. Založili kibuce a mošavy – farmy a komunity založené na ko­lektívnom étose. Museli vybudovať nové mesto nazvané Tel Aviv, žiariace na bielom pobreží Stredozemného mora. Nebyť Arabov, s ktorými sa museli deliť o zem, a Britov, ktorí kontrolovali túto časť Blízkeho východu, mohla byť ich história samý nehatený pokrok a harmónia. Teda takto sa to aspoň hovorilo.

Národ hrdinov

Keď vypukla druhá svetová vojna, jišuv – to jest židovská komunita v Pa­lestíne – nečakala so založenými rukami na to, aký osud jej bol predurčený. Jej členovia povstali a bojovali na strane slobody. Židovských parašutistov zhadzovali za nepriateľskými líniami, aby pomáhali partizánom a prísluš­níkom odboja. Vo Švédsku, Španielsku a Turecku vznikli židovské špionáž­ne siete, ktoré zabezpečovali únikové cesty pred Hitlerom. Spolu s Britmi bojovalo v Sýrii, severnej Afrike a v Taliansku tridsaťtisíc židovských dob­rovoľníkov. To však neznamenalo, že vždy pasívne plnili britské rozkazy – v tej istej dobe vznikli aj špeciálne komandá na obchádzanie britských emigračných zákazov platných ešte spred vojny. Úlohou týchto skupín bolo prepašovať lode so židovskými utečencami do bezpečia.

Odhodlanie ovplyvňovať vlastný osud pokračovalo aj po druhej svetovej vojne. V roku 1946 vzniklo Židovské odbojové hnutie, ktorého cieľom bolo vyhnanie Britov z Palestíny. V roku 1947 židovskí lídri presvedčili OSN, aby im zaručili právo na vlasť. Keď vypukli protesty Arabov v Palestíne, ži­dovské obranné sily ich potlačili. Keď Briti napokon odišli, jišuv nečakala na splnenie sľubu OSN, ale vyhlásila vlastnú nezávislosť. A keď na Izrael zaútočili v jeden deň na štyroch frontoch – Egypt, Jordánsko, Sýria a Liba­non –, nový štát ich nielen odrazil, ale posunul dozadu aj ich hranice. To už neboli slabošskí Židia zo štetlov, ktorí, povedané slovami jedného z lídrov jišuv, „dávali prednosť životu bitého psa pred čestnou smrťou.“ Boli to mladí priekopníci, „noví Židia,“ národ hrdinov.

Dlhé roky bolo celé spoločenstvo zamerané na jediný spoločný cieľ: vy­tvorenie budúcnosti. Izrael bol vo všetkých aspektoch novým štátom. Mal úplne nové hranice, nový parlament, novú národnú banku, novú menu, nový najvyšší súd a novú občiansku armádu. Štát sa hlásil ku všetkým hod­notám povojnového sveta: podľa deklarácie nezávislosti bol Izrael založený na „slobode, spravodlivosti a mieri“; sľuboval „úplnú rovnosť spoločenských a politických práv všetkých obyvateľov bez ohľadu na náboženstvo, rasu alebo pohlavie.“ Prvá vláda Davida Ben-Guriona kládla osobitný dôraz na „úplnú občiansku rovnosť žien... a zákaz všetkých foriem diskriminácie žien stelesnených v tureckých a mandátových zákonoch.“ Izrael mal byť žiari­vým príkladom krásneho nového sveta. Nové bolo aj meno krajiny: až kým Ben-Gurion nevyhlásil nezávislosť, nikto presne nevedel, či sa bude volať Sion alebo Judea alebo Ivrija, prípadne nejako inak.

V nasledujúcich rokoch to v krajine zunelo aktivitami ako v úli. Zoznam projektov, ktoré boli naplánované a začaté počas tejto mimoriadnej doby, vyzerá až neskutočne ambiciózne. Začali sa masívne zavlažovacie projekty, ako bolo položenie vodovodného potrubia Jarkon – Negev a vznikol národ­ný dodávateľ vody, ktorého úlohou bolo priviesť vodu z Galilejského jazera do Negevskej púšte. Položili sa základy siete rýchlociest a železničných tratí vrátane nových ciest cez Negev k Červenému moru, ako aj cesty pozdĺž západného brehu Mŕtveho mora. Začal sa projekt obrovského národného zalesňovania, na základe ktorého vznikla reťaz národných parkov v celej krajine. Bol založený národný letecký prepravca (El Al), ako aj štátna lodná spoločnosť (Zim). Ďalšou prioritou sa stala výstavba škôl a nemocníc: za prvých pätnásť rokov izraelskej nezávislosti sa počet školských priestorov strojnásobil a štvornásobne stúpol počet nemocničných lôžok.

Ben Gurion vyhlasuje vznik štátu Izrael. Foto: wikimedia

Razantne sa aktivizovala dlhoročná sionistická tradícia zakladania nových fariem a osád. V rokoch 1950 a 1951 vzniklo na izraelskom vidieku stodeväť­desiat nových kibucov alebo mošáv – čo znamenalo v priemere jeden za štyri dni. Pritom nevznikali iba v izraelských úrodných údoliach a na morskom pobreží, ale aj v odľahlých častiach Negevu vrátane Jotvaty a novej experi­mentálnej farmy v Ein Jahav. Okrem nových osád vzniklo aj tridsať nových miest a naplánované bolo aj založenie obrovského nového prístavu. V nových mestách začali vyrastať nové predmestia s takou rýchlosťou, s akou sa dali budovať. Napríklad v Jeruzaleme v priebehu niekoľkých rokov naplánovali a vybudovali celé sídliská, ako bol Katamons, Kirjat Hajovel a Ir Ganim.

V priebehu desaťročí po získaní nezávislosti mal rozvoj neobmedzovanú prednosť pred všetkým. Aby bolo možné zaplatiť výstavbu všetkých škôl, ne­mocníc či bytovú výstavbu – a tiež aj novú obsesiu krajiny vedou a techno­lógiou, vďaka ktorej sa z Izraela stane prvá nukleárna mocnosť v regióne –, museli sa urobiť kompromisy. V roku 1952 Izrael prijal z Nemecka platbu vo výške 3 450 miliónov nemeckých mariek (v prepočte 865 miliónov dolárov) „ako reparáciu za materiálne škody spôsobené Židom nacistami.“ Vláda sa to snažila prezentovať ako formu historickej spravodlivosti: tí, ktorí sa sna­žili vykynožiť Židov, teraz pomáhajú budovať židovský štát. Mnohí ľudia to však vnímali tak, že Izrael predáva za peniaze svoju národnú hrdosť. Na­priek násilným demonštráciám pred budovou Knessetu bola platba prijatá a tempo rozvoja nepoľavovalo.

Istý čas to vyzeralo, že štát zasahuje do každého aspektu života ľudí. Po turbulentnej vojne v roku 1948 utiekla z krajiny väčšina Arabov a 90 per­cent rozlohy krajiny sa dostalo pod štátnu kontrolu – čo sa týkalo aj národ­ných vodných zdrojov, elektrární a ropných rafinérií. Bola založená národná bytová spoločnosť zvaná Amidar, aby vybudovala rozsiahle sídliská, a vznikla aj nová národná zamestnanecká agentúra, ktorá mala pomáhať emigrantom hľadať prácu. V polovici 50. rokov tvoril vládny sektor 20 percent národné­ho hospodárstva. Ďalších 20 percent vlastnila a riadila izraelská odborová organizácia Histadrut. Obe organizácie ovládala rovnaká politická strana – socialistická Mapai Davida Ben-Guriona.

Simultánna realizácia takýchto rozsiahlych plánov a projektov si vyža­dovala obrovské množstvo improvizácie a nadšenia. Prepracovaní civilní zamestnanci sa sťažovali, že nemajú čas ani na spánok, hoci súčasne planuli nadšením zo všetkých aktivít. Ako to povedal jeden z nich, „kto dokáže spať v takejto dobe, kto by nechcel urobiť nemožné, aby väčšmi, intenzívnejšie, tesnejšie, citlivejšie a oddanejšie vnímal túto dobu?“ Vládni predstavi­telia ignorovali rady národohospodárov a odborníkov, ktorí pochybovali o tom, či si krajina nielenže môže dovoliť niektoré projekty, ale či sú vôbec možné. Napríklad keď poradný výbor dospel k názoru, že vládne plány na vybudovanie nového mesta okolo Beer Ševy nie sú uskutočniteľné, Ben-Gu­rion jednoducho výbor rozpustil a vymenoval nový. Do siedmich rokov sa v Beer Ševe usadilo do dvadsaťtisíc židovských emigrantov. O dvanásť rokov neskôr sa ich počet zoštvornásobil na 80-tisíc, čím sa mesto stalo najväčším osídlením v Negevskej púšti s vlastnou železničnou stanicou, nemocnicou a čoskoro dokonca aj s vlastnou univerzitou.

Heroickou ideou Izraela zahoreli dokonca aj národní spisovatelia. Ozna­čovali sa za „generáciu 1948“ a písali príbehy v dokumentárnom štýle, kto­rých hlavným protagonistom bol takmer vždy „sabra“ – teda chlapec-vojak, narodený na rodnej hrude, ktorý je tvrdý navonok, no nežný v duši, ktorý nemá mindráky a obavy človeka z diaspóry, ale ktorý je podobne ako kra­jina, ktorá ho vychovala, „zrodený z mora.“ Ich romány boli plné cností sionistických priekopníkov, kibucov, armády a novozrodeného izraelského štátu – a ohromujúcej atmosféry spolupatričnosti, sebaobetovania a opatrné­ho optimizmu. Hrdinovia zomierajú pre svoju krajinu. Romány sa končia narodením detí. Bola to generácia so zrakom upretým k horizontu, kde sa hrôzy minulosti mohli zmeniť na nádeje v novú, utopickú budúcnosť.

Ako si na to spomína Aharon Appelfeld, bolo na tom niečo presvedčivé, ale aj niečo neznesiteľne zadúšajúce. Štát sa staral o svojich občanov: dával im prácu a bývanie, garantoval dôchodky starým, poistenie chorým a zra­neným, materskú dovolenku ženám a predovšetkým dal svojmu ľudu zem, ktorú mohli nazývať svojou a ktorú budú brániť do poslednej kvapky krvi. Lenže na oplátku si žiadal odovzdanosť. V takejto spoločnosti bol veľmi malý priestor pre individualizmus a žiadna tolerancia pre pasívnych či sla­bých. „Tá krajina bola v skutočnosti ako armáda,“ hovorí Appelfeld. „Každý poznal svoje miesto a svoju zodpovednosť. Mali ste byť hrdinom. Mali ste bojovať za svoju krajinu. Mali ste byť socialistom. Všetky možné príkazy. Ale iba boh má moc povedať takéto veci. Pomaly vás to zadupe.“ A za všetkou touto maniakálnou aktivitou v pozadí bol holokaust. „Všetko bolo bojom s minulosťou, so židovskou minulosťou, so židovským osudom.“ Celý národ podobne ako Appelfeld sám v oných raných rokoch akoby chodil po špič­kách po okraji priepasti.

Židovskí „iní“

Žiaľ, práve ľudia ako Aharon Appelfeld boli časťou problému. V predchádza­júcich desiatich rokoch Briti vždy udržiavali v Palestíne prísne emigračné limity. Nezávislosť však tieto limity zrazu odstránila. V roku 1950 sa stala oficiálnou politika otvorených dverí s jej „právom na návrat“, ktoré garan­tovalo všetkým Židom z ktoréhokoľvek kúta sveta právo vstúpiť do krajiny ako plnoprávny izraelský občan. Takmer cez noc sa stály prílev židovských emigrantov zmenil na záplavu: v priebehu sotva tri a pol roka dorazilo do krajiny takmer 685-tisíc zahraničných Židov, čím sa počet obyvateľov kra­jiny zdvojnásobil. Príval ľudí bol taký obrovský a taký náhly, že to minister poľnohospodárstva Pinhas Lavon označil za „nekrvavú revolúciu.“

Pre jišuv to znamenalo problém, aký dovtedy nikdy nepoznala. Na jednej strane tu bola veľká miera sympatií s emigrantmi, z ktorých väčšinu tvorili utečenci, ako bol Appelfeld – a to nielen z vojnou rozdrásanej Európy, ale šlo aj o utečencov pred úplne novými vlnami antisemitizmu v Iraku, Jemene a niektorých častiach severnej Afriky. Bolo dôležité privítať týchto ľudí s otvo­renou náručou; napokon, nebol toto vlastne raison d´être celého Izraela? No na druhej strane tu bola okrem humanitárnych obáv aj veľká zmes oveľa am­bivalentnejších pocitov. Realita prijatia státisícov novopríchodzích vyvolávala v mnohých ľuďoch obavy: kam sa všetci podejú? Ako si nájdu prácu? Kto ich nachová a dá im strechu nad hlavou? A ešte akútnejšie: čo urobí takýto príliv cudzincov s izraelským vnímaním seba samého? Drvivú väčšinu emigrantov netvorili tí, ktorých „noví“ Židia tak milovali podľa sionistického mýtu, ale „starí“ Židia – teda Židia diaspóry, ktorí v podstate netúžili prísť do týchto miest, ale prišli iba preto, ako pohŕdavo poznamenal reportér denníka Ha­aretz, že „nemali vôbec kam ísť.“ V krajine, ktorá si iba začala vytvárať čosi ako národnú identitu, takáto „prietrž“ novopríchodzích ohrozovala samotnú existenciu ideálu sabra, teda ľudí narodených už v Izraeli.

Víťazné gesto po skončení izraelsko-arabskej vojny v roku 1948. Foto: wikimedia

Nebolo preto veľkým prekvapením, keď emigranti ako Aharon Appelfeld čelili enormnému tlaku prispôsobenia sa normám ješivy takmer okamži­te, ako vystúpili z lode na breh. Očakávalo sa od nich, že sa ako vec života a smrti naučia po hebrejsky. Mnohí boli podobne ako Appelfeld nútení vzdať sa svojich starých identít a zmeniť svoje mená na niečo, čo by lepšie zodpo­vedalo ich novému prostrediu. A väčšmi než čokoľvek iné boli nútení prijať novú národnú kultúru nezdolnej pozitívnosti, sebavedomosti a asertivity.

Pre niektorých nováčikov bola myšlienka zahodiť minulosť ako starý kabát a stať sa novým a silným človekom len na základe svojho rozhodnutia mi­moriadne príťažlivá. Mnohí si spomínajú na svoj príchod do Izraela ako na istý druh prerodu a tvrdia, že dostali „celkom novú identitu.“ „Tu som začal svoj nový život“; tu sa naplno ponorili do „novej reality,“ ktorá pohltila ich „celú osobnosť.“24 Aharon Barak, ktorý sa jedného dňa stane predsedom izraelského najvyššieho súdu, túto novú existenciu vyjadril vari najvýstiž­nejšie. Svoj príchod v roku 1947 opísal ako zjavenie: „Neovládal som jazyk, nepoznal som krajinu. No keď som si vyzliekol svoje staré šaty, zhodil som aj svoju minulosť, diaspóru, geto. A keď som sa obliekol do kaki košele, kaki nohavíc a obul si sandále, bol som nový človek. Izraelčan.“

No mnohým iným pripadal spôsob prechodu do izraelskej spoločnosti ne­potrebne drsný. Historik Tom Segev detailne opísal, ako sa zaobchádzalo s nie­ktorými sirotami holokaustu, keď prišli do krajiny. Tie deti, ktoré odmietali nastúpiť do školy alebo do kibucov, často označovali za „skazené,“ „protispo­ločenské,“ „úchylné,“ „nevďačné,“ „zaostalé“ alebo „hysterické.“ Jedno dieťa diagnostikoval psychiater ako „príliš naviazané na matku“; pritom tú dieťaťu zabili vo vojne. Iné dieťa označili za „narušené“ len preto, lebo hovorilo priveľa po poľsky, kým inému dieťaťu vyčítali neschopnosť poriadne počúvať – pritom ono hovorilo iba po maďarsky, kým ostatní okolo neho hovorili iba po hebrej­sky. Aharon Appelfeld zažíval podobné predsudky pre svoj sklon hovoriť po nemecky. Pritom pre jeho nových krajanov bola nemčina jazykom monštier, ktoré chceli vyhladiť svetové židovstvo. No Appelfeld sa nemčiny odmietol vzdať, pretože to bol preňho jazyk jeho matky, ktorú stratil vo vojne.

Podobné predsudky prevládali v celej izraelskej spoločnosti a nepochybne vo všetkých hlavných národných inštitúciách. Aj bývalí odbojári z Európy, ktorí vstúpili do Histadrutu, museli nútene používať jidiš a nie hebrejčinu. Dezorientovaných utečencov posielali žiť do kibucov, kde im vyčítali, že sú „ulievači,“ ktorí očakávajú „osobitné zaobchádzanie.“ Emigranti povolá­vaní do armády sa len zriedkavo zúčastňovali v aktívnych bojoch i napriek zúfalému nedostatku vojakov. Vo vojne v roku 1948 ich väčšinou využívali v podporných jednotkách a ich velitelia im vyčítali, že sú „komplikovaní, tvrdohlaví a zbabelí ľudia“ so sklonom „v rozhodujúcej chvíli“ utiecť.

Tých, čo prežili holokaust, sa dokola vypytovali: Prečo ste sa nevzbúrili? Prečo šli európski Židia odovzdane na smrť? Tieto otázky mohli vyjadrovať snahu naozaj pochopiť, čo sa stalo, no bolo v nich implicitne prítomné ob­viňovanie: mäkkí, slabošskí európski Židia boli spoluzodpovední za svoju vlastnú likvidáciu. Jišuv jednoducho nedokázala pochopiť, že by niečo také bolo možné vo vojnovej Palestíne: ako to povedal David Ben-Gurion, „nikto by nás v synagógach nevraždil, každý chlapec a každé dievča by zastrelili každého nemeckého vojaka.“

A boli aj ďalšie, brutálnejšie otázky. „Takmer pri každom styku s tunajšími obyvateľmi,“ napísal jeden z pamätníkov, „sa objavila otázka, ako je možné, že sme práve my prežili. Pýtali sa ma to znovu a znovu a nie vždy si dávali servítku pred ústa. Nadobudol som pocit, že som vinný, lebo som zostal nažive.“ Podobné otázky mala často na svedomí atmosféra žiaľu: väčšina príslušníkov jišuv mala svojich príbuzných, ktorí zahynuli v holokauste. Nedokázali prekonať pocity istej nevôle voči tým, ktorí to prežili. Okrem toho však mali aj vrodené predsudky: mnoho domácich izraelitov podo­zrievalo európskych Židov, ktorí prežili holokaust, že sa im to podarilo za cenu nejakého mravného kompromisu. Presvedčivý portrét človeka, ktorý prežil holokaust, ponúka slávna poviedka z roku 1945 od Jicchaka Sadeha, zakladateľa elitného komanda Palmach, pod názvom Moja sestra na pláži. V poviedke skupina mladých odhodlaných príslušníkov komanda zachráni zničenú, odovzdanú dámičku, ktorá narieka, že nie je hodná ich hrdinstva. Na tele má totiž vypálenú značku Len pre dôstojníkov.

Za týmto zvláštnym koktailom humanitárnych obáv a ťažko utajovanej nechuti sa skrývala atmosféra potlačovaného strachu. Jišuv sa obávala, že jej spoločnosť hrdinov sa nakazí čímsi, čo sa uštipačne nazývalo „mentalita diaspóry“ – to znamená slabošským konaním a pasivitou, ktorá umožnila likvidáciu toľkých Židov v Európe. Predstavy o tejto nákaze sa začali šíriť celou spoločnosťou. Predstavitelia strany Mapai vyjadrovali obavy, že príval toľkých traumatizovaných ľudí by mohol zmeniť Palestínu „na jeden blázi­nec.“ Zdravotníci sa obávali potenciálnych epidémií nákazlivých chorôb, ako bol týfus alebo tuberkulóza. Keď vypukla epidémia obrny, začali sa šíriť reči, že to majú na svedomí emigranti: bol v tom kus symboliky, lebo obrna je choroba, ktorej symptómami sú aj slabosť a paralýza, teda niečo v úplnom protiklade ideálu sabra.

Ben Gurion na obálke Time. Foto: wikimedia

Ako prichádzalo do krajiny viac a viac emigrantov, slovník pri ich opiso­vaní hrubol a stával sa agresívnejší. Po rokoch románopisec Jehudit Hendel, jeden z „generácie 1948“ takto opísal rozdelenie v izraelskej spoločnosti:

Povedané na rovinu: v tejto krajine existovali takmer dve rasy. Jedna rasa si myslela, že sú bohovia. To bolí tí, ktorí mali česť a privilégium narodiť sa v Deganii [prvý izraelský kibuc] alebo v Borochove, štvrti Givataimu [bašta izraelského robotníckeho hnutia]... A potom tu bola, čo môžeme nepochybne povedať, rasa podradná. Ľudia, ktorých sme považovali za podradných, ktorí mali nejaký nedostatok, niečo ako hrb, a to boli ľudia, ktorí prišli po vojne. Učili ma v škole, že to najodpornejšie, to najponi­žujúcejšie nie je exil, ale Židia, ktorí odtiaľ prichádzajú.

„Bohovia“ z radov jišuv veľmi nerozlišovali medzi rôznymi typmi emig­rantov. Mnohí z nich vôbec neprišli z Európy, ale z iných častí Blízkeho vý­chodu a severnej Afriky, obzvlášť po roku 1949. Zahrnovali ich do jednej veľkej skupiny „iných“, ktorých prítomnosť ohrozovala všetko, čo bolo jišuv drahé. Títo ľudia sú „nevhodní pre Izrael,“ varoval pravicový denník Habo­ker. „Podkopávajú zdravie a psychologickú a mravnú rovnováhu jišuv,“ upo­zorňovali ľavicové noviny Davar. Dokonca i sám Ben-Gurion, jeden z hlav­ných architektov politiky masovej emigrácie ich považoval za „nesúrodý dav, ľudský prach bez jazyka, vzdelania, koreňov, tradície či národných snov.“ Bol presvedčený, že jedinou nádejou pre týchto ľudí je preformovať ich na „nových Židov“, prerodiť ich podľa správneho, izraelského spôsobu života.

Fakt, že sám predseda vlády nazýval emigrantov „ľudský prach“, svedčí o znepokojujúcom spodnom prúde, ktorý existoval v izraelskej spoločnos­ti z konca 40. a začiatku 50. rokov. Iní predstavitelia strany Mapei neváhali označovať ľudí, ktorí prežili holokaust, za „čvargu.“ Ich všeobecne rozšíreným slangovým označením sa stalo slovo „mydlo“ (na základe mýtu, že nacisti varili z kostí mŕtvych Židov počas holokaustu mydlo). Jeden izraelský ve­terán druhej svetovej vojny, ktorý bol sám svedkom podmienok v Európe, keď ho vysadili za nepriateľskými líniami, opisoval svoj zmätok, ktorý v ňom vyvolávala atmosféra v povojnovom Izraeli okolo ľudí, ktorí prežili holokaust:

Na každom kroku do mňa dobiedzali otázkou: Prečo sa Židia nepostavili na odpor? Prečo šli ako ovce na porážku? Zrazu som si uvedomil, že sa hanbíme za tých, ktorých mučili, strieľali, upaľovali. Existuje istý druh všeobecnej zhody, že tí ľudia, ktorí zomreli počas holokaustu, nemali žiadnu cenu. Podvedome sme prevzali nacistický pohľad na Židov ako podľudí... História si s nami kruto zažartovala: nepostavili sme my sami tých šesť miliónov pred súd?

Národ obetí

Netreba mať veľa predstavivosti, aby sme videli, že toto pohŕdanie údajnou slabosťou, pasivitou a paralyzovanosťou Židov diaspóry bolo spojené so stra­chom z rovnakých sklonov, ktoré už existovali v rámci jišuv samotnej – a to je presne to, s čím psychoanalytické a feministické analýzy povojnového obdobia polemizovali. Napriek všetkým mýtom o heroizme druhej svetovej vojny – o špionážnych sieťach, záchranných operáciách a parašutistických výsadkoch za nepriateľskými líniami – boli snahy jišuv počas vojny dosť neefektívne. Podľa židovských partizánskych veliteľov v Európe bolo mnoho z oných niečo vyše tridsiatich výsadkárov zhodených za nepriateľskými líniami skôr príťažou než pomocou. Ani špionážne výsledky neboli oveľa lepšie – dokonca aj samotní velitelia židovskej špionážnej agentúry museli pripustiť, že počet ľudí, ktorých zachránili, bol „mikroskopický.“ Rôzne plány o rokovaní s nacistami nepri­niesli vôbec nič; snahy prinútiť Britov, aby umožnili masovú emigráciu, boli bezvýsledné; a samotné židovské obranné sily Haganah neprepašovali vo vr­cholných rokoch holokaustu do Palestíny viac než hŕstku Židov z diaspóry. V skutočnosti bola jišuv počas vojny rovnako bezmocná ako Židia z diaspóry. Ak by sa palestínski Židia s týmto priamo konfrontovali, ťažko by sa im udr­žiavala ilúzia, že sú národom hrdinov; kým tak však neurobili, každý človek, ktorý prežil holokaust, bol výkričníkom. Niektorí z nich na to dokonca nevá­hali poukázať, ako napríklad jeden z lídrov poľskej židovskej komunity: „Vy ste tancovali horu, kým nás spaľovali v krematóriách.“

Mnoho rokov panovalo medzi európskymi emigrantmi a sabra napäté mlčanie. Čiastočne preto, lebo emigranti nechceli hovoriť o svojej bolestivej skúsenosti a čiastočne preto, lebo to sabra nechceli počúvať. Ale do istej miery aj preto, lebo tí, ktorí prežili holokaust, nedokázali nájsť svoj hlas, najmä v jazyku, ktorý neovládali: napríklad Aharon Appelfeld sa rozhovoril až v polovici 50. rokov a prvú zbierku poviedok uverejnil až v roku 1962. To však neznamená, že sa téma holokaustu pochovala. Naopak. Celé 50. roky bola ústrednou súčasťou politického povedomia v krajine. Väčšiny sabra sa však ustavičné rozprávanie o „šiestich miliónoch“ alebo o „vyhladzova­cích táboroch“ nedotklo. Napriek celej hrôze to bolo pre jišuv stále čosi, čo sa stalo „im“, diaspóre, nie „nám.“

Ak bolo niečo, čo to zmenilo, alebo prinajmenšom symbolizovalo preme­nu, ktorá začala prebiehať v izraelskej spoločnosti, tak to bol súd s Adolfom Eichmannom v roku 1961. Eichmann patril k najvyšším nacistickým ad­ministrátorom organizujúcim holokaust. Izraelskí agenti ho chytili v rámci odvážnej – niekto by mohol povedať „hrdinskej“ – operácie v Argentíne a priviedli ho do Jeruzalemu pred tvár spravodlivosti. Dokumentárnych dô­kazov boli proti nemu hory, o jeho vine nikto vážne nepochyboval. Ale na súde nešlo len o určenie Eichmannovej viny: šlo aj o ponaučenie pre svet – a osobitne pre izraelskú mládež –, ako Židia trpeli, než si vydobyli právo na svoju vlastnú zem. „Toto nie je obyčajný súd a iba súd,“ vyhlásil predseda vlády Ben-Gurion:

Po prvý raz v židovskej histórii ide o historickú spravodlivosť pre suve­rénny židovský národ. Mnoho generácií sme to boli my, kto trpel, koho mučili a koho zabíjali – a koho súdili. Našimi sudcami boli naši nepriatelia a naši vrahovia. Po prvý raz Izrael súdi vrahov židovského národa. To nie je jeden človek, ktorý sedí na lavici obžalovaných na tomto historickom procese a nie je to iba nacistický režim, ale celý antisemitizmus v histórii.

Súdnemu procesu sa podarilo zjednotiť židovský národ tak, ako sa to podarilo len niekoľkým udalostiam v krajine. Desiatky svedkov podávali detailné svedectvá o celom rozsahu nacistickej neľudskosti voči nim – ale aj o pokusoch postaviť sa na odpor (pretože obžaloba chcela dokázať aj to, že tí, čo prežili holokaust, boli tiež hrdinami) – a celá krajina to počúva­la pri rozhlasových prijímačoch. Osobnosti prítomné na procese, ako bola Hannah Arendtová, kritizovali tieto svedectvá ako irelevantné v špecifickom Eichmannovom prípade, no príbehy, ktoré pritom vyšli na povrch, zaujali pozornosť národa. Sabra začali po prvý raz považovať holokaust nielen za to, čo sa stalo „im,“ ale za niečo, čo sa stalo „nám.“

V nasledujúcich dekádach Izrael prijal paralelne s obrazom seba samého ako národa hrdinov za svoj aj obraz ako národa martýrov. Holokaust prestal byť čímsi, čo sa stalo inej generácii na inom kontinente. Zrazu mal univerzál­nu platnosť. Keď v roku 1967 vypukla šesťdňová vojna, strach z vyhladenia ovládol celý národ tak ako nikdy predtým. A to nielen medzi tými, ktorí sami holokaust zažili, ale aj medzi ostatnými obyvateľmi krajiny. „Ľudia nadobudli presvedčenie, že ak by sme prehrali vojnu, vyhladili by nás,“ vyhlásil jeden mladý vojak tesne po skončení bojov. „Zobrali sme túto myšlienku – alebo zdedili – z koncentračných táborov. Je to konkrétna myšlienka pre každé­ho, kto vyrástol v Izraeli, hoci osobne nezažil Hitlerovo prenasledovanie, ale o ňom iba počul, prípadne čítal. Genocída – to je čosi, čo bolo možné.“

Tento pocit zdieľanej obete bol znásobený o šesť rokov neskôr, keď znovu vypukla vojna. V roku 1973 Egypt a Sýria dokonale Izrael prekvapili, keď naň zaútočili v najsvätejší deň židovského roku Jom Kipur. Jomkipurská vojna bola prvou od roku 1948, keď Izrael v rozhodujúcej časti nekontroloval vývoj udalostí, čo otriaslo národom až do základov. Holokaust sa znovu javil ako bezprostredná možnosť. „Cítili sme sa totálne izolovaní,“ spomínal si neskôr istý plukovník, „krajina bola na pokraji zrútenia a nikto neprichádzal [na pomoc]... Až dovtedy sme verili v prepojenie slov holokaust a heroizmus, pričom sme sa identifikovali s heroizmom. Tá vojna nás však prinútila uve­domiť si podstatu holokaustu a obmedzenia heroizmu.“

Arabskí „iní“

Problémom s vytvorením kultúry hrdinov a martýrov je, že spoločenstvá nemôžu v niečo také uveriť, ak neveria aj v monštrá. Strach z nového holo­kaustu nevyhnutne implikoval, že nepriatelia Izraelu sú vlastne noví nacisti. A pretože najbezprostrednejším nepriateľom Izraela boli arabské krajiny, odtiaľ bol iba krôčik k vnímaniu Arabov – vrátane tých, ktorí žili v Izraeli – ako potenciálnych vrahov. Ak ide o to, nie je na tom nič nové: Židia prirovnávali Arabov k nacistom už pred druhou svetovou vojnou. No pred rokom 1945 neexistovala v tomto prirovnaní taká výbušná zmes a taký pocit strachu, ktorý prišiel až v priebehu neskorších rokov.

Jednou z hlavných vecí, ktoré v 40. a 50. rokoch rozdeľovali Izrael, bolo to, že rôzne skupiny spoločnosti mali rôznych nepriateľov. Pre emigran­tov, ktorí prežili vojnu v Európe, bolo stelesnením zla nacistické Nemecko. Pre sefardských Židov však Nemecko skutočným nepriateľom nebolo: oni utiekli pred arabským násilím a diskrimináciou z Iraku, Jemenu, Egypta či Maroka. U tých Židov, ktorí vyrástli v Palestíne a ktorí nasávali sionistickú ideológiu s materinským mliekom, neexistoval nielen rozdiel medzi nacista­mi a Arabmi, ale ani medzi inými nepriateľmi, ktorým čelili vo svete: všetko to boli inkarnácie toho istého univerzálneho zla zvaného antisemitizmus. Ako to v roku 1947 povedal Ben-Gurion, holokaust bol „iba vyvrcholením súvislého prenasledovania, ktorého sme boli obeťami celé stáročia.“ Alebo povedané ešte otvorenejšie, ako to urobil takmer o šesťdesiat rokov neskôr Ariel Šaron: „Vieme, že nemôžeme veriť nikomu, len sebe.“

V takejto atmosfére vari neprekvapuje, že nacisti a Arabi splynuli do obrazu jedného nepriateľa, zodpovedného za všetko. Izraelská história od získania nezávislosti slúžila iba na posilňovanie tohto procesu. Zakaždým, keď Izrael šiel do vojny so svojimi susedmi – čo sa stalo v každom desaťročí od chvíle, keď sa sformoval ako národ –, vyvolávali sa spomienky na holokaust. Na­príklad počas občianskej vojny v roku 1948 Ben-Gurion opísal jej židovské obete ako „obete druhého holokaustu.“ Počas vojny v roku 1956 na Sinaji izraelské noviny zobrazovali egyptského prezidenta Násira ako potenciálne­ho „Hitlera východu.“ Vojny v rokoch 1967 a 1973 sprevádzala atmosféra existenciálnej paniky, pripomínajúca atmosféru počas holokaustu; inváziu do Libanonu v roku 1982 premiér Menachem Begin ospravedlňoval tvrdením, že „alternatívou k tejto operácii je Treblinka.“ Na začiatku 90. rokov, keď Irak zaútočil na Izrael raketami scud počas prvej irackej vojny, izraelská tlač bola plná prirovnaní Saddáma Husajna k Hitlerovi. A v roku 2006 sa predseda vlády Benjamin Netanjahu znovu pokúsil presvedčiť Židov na celom svete, že sa blíži nový holokaust: „Píše sa rok 1938 a Irán je Nemecko,“ vyhlásil.

Izrael však už nie je národom hrdinov, na aký kedysi ašpiroval. Namiesto toho sa stal trvalou obeťou, „Židom medzi národmi,“ ktorého osudom je vždy byť v centre nenávisti sveta ako takého a arabskej nenávisti obzvlášť. Každé nebezpečenstvo (a Izrael naozaj čelí mnohým nebezpečenstvám) je automaticky interpretované ako existenčné nebezpečenstvo. Každá kritika (a Izrael je nepopierateľne predmetom naskrze neproporčného kriticizmu) sa okamžite preformátuje ako prenasledovanie.

Takýto svetonáhľad má vážne následky nielen na pocit národného bez­pečia, ale aj na geopolitickú stabilitu celého regiónu. Pretože Izrael sa stal miestom posledného útočiska svetového židovstva, útek a úkryt už nie je voľbou. V každom prípade ich história naučila, že útek a ukrývanie sa ne­účinkujú. V mysliach mnohých Izraelčanov je teda jedinou aktívnou možnos­ťou povstať a bojovať s akýmikoľvek prostriedkami, ktoré majú k dispozícii.

Práve v tom spočíva najväčšia obava Izraelu zo všetkých, ktorú si však nie každý dovolí priznať. Ak je život naozaj permanentnou vojnou, ako tvrdí Aharon Appelfeld, potom to takmer nevyhnutne znamená prelievať aj krv. Existenčná vojna sa nedá bojovať s polovičným úsilím. Ak národ čelí nielen porážke, ale vyhladeniu, musí byť pripravený na to, že dokáže urobiť čokoľvek.

Národ monštier

V roku 1948, presne vo chvíli, keď si židovský národ naplánoval svoju novú krásnu spoločnosť a vytýčil cieľ stať sa majákom spravodlivosti a nádeje pre svet, židovské jednotky začali vstupovať do arabských dedín, terorizovať tamojšie civilné obyvateľstvo a vyháňať ho z domovov. Malo to svoj dobrý dôvod: akékoľvek arabské obyvateľstvo vyskytujúce sa v blízkosti židovských osád bolo automaticky hrozbou. Na tom nebolo nič zvláštne: aj mnohé iné národy robili presne to isté etnickým menšinám, považovaným za nepriateľské – napríklad v celej východnej Európe alebo v Indii či Pakistane. Ale toto sa sotva dalo považovať za nový štart v živote, ako si ho predstavovali idealisti.

Oficiálnou verziou tejto násilnej kapitoly izraelskej histórie je, že Arabi neboli formálne vyhnaní, ale utiekli z vlastného rozhodnutia pred občian­skou vojnou. Ale aj tí, ktorí sa aktívne zúčastnili na vojenských operáciách tej doby, priznávajú, že Arabov vyháňali z ich domovov úmyselne a že to bola táto atmosféra extrémneho násilia a brutality, ktorá ich nútila ísť. Vyprázd­nili sa stovky dedín, ktoré neskôr zrovnali so zemou. Samozrejme, že muselo dôjsť aj ku krviprelievaniu. V Lydde úmyselne vypálili protitankovú päsť na mešitu, v ktorej hľadali útočisko pred bojmi vystrašení miestni obyvatelia. Došlo k niekoľkým chladnokrvným masakrom, z ktorých najznámejší sa odohral v Deir Jasin, kde židovské jednotky zavraždili prinajmenšom stovku mužov, žien a detí – pričom podľa niektorých odhadov šlo o oveľa vyšší počet obetí.  Podľa izraelských vládnych zdrojov židovskí vojaci v Davaj­mehu zabili desiatky väzňov, zaživa upálili palestínske ženy v ich vlastných domoch a zabíjali palestínske deti rozčesnutím lebky.

Od roku 1948 došlo k mnohým a mnohým ďalším zločinom. V roku 1956 došlo k masakru arabského obyvateľstva v Kafr Qasim. Po šesťdňovej vojne v roku 1967 izraelskí vojaci občas hovorili, že boli svedkami nezákonného zabíjania vojnových zajatcov. V roku 1991 počas prvej intifády novinár denníka Haaretz Ari Šavit odhalil bežné mučenie arabských zajatcov v izra­elskom detenčnom tábore v Gaze. V roku 2014 organizácia Human Rights Watch obvinila Izrael z vojnových zločinov za jeho „bezohľadné“ a „zákon­ne neodôvodnené“ bombardovanie civilných oblastí v pásme Gazy. A tento výpočet by mohol pokračovať.

Keď budeme v tomto katalógu krviprelievaní preberať položku za položkou, ako to robí generácia historikov od 80. rokov, je ľahké v tomto svetle vidieť Izrael nie ako národ hrdinov, ako si to sám nahovára, ale ani ako národ obetí. Autori ako Benny Morris, Avi Šlajm a Ilan Pappé – známi ako „noví histo­rici“ – dosť podrobne zdokumentovali, že Izrael dokáže nielen ubrániť sám seba, ale aj spáchať veľa zverstiev. K týmto autorom treba pripojiť židovských akademikov z diaspóry, ako aj palestínskych historikov, ktorých pochopiteľ­ným záujmom je rozobrať túto sieť sebautvrdzujúcich mýtov, ktoré si Izrael o sebe za tie roky vybudoval. Lenže sústredením sa na izraelské výčiny sa kyvadlo presunulo na druhú stranu. Objavil sa totiž nový mýtus: Izrael už nie je ani národom hrdinov, ani obetí, ale národom zločincov.

Znovu treba povedať: jazyk, ktorým sa vyjadruje táto nová mytológia, je jazyk druhej svetovej vojny. Dnes je bežné počuť hlasy, že Izrael je „fašistic­ký“ štát, že je vinný z „etnickej čistky“, ba dokonca z „genocídy.“ Arabský termín pre vyhnanie z roku 1948 nakba (katastrofa) sa dnes často využíva v zmysle zobrazenia palestínskeho holokaustu. Od prelomu storočia dochá­dza na celom svete k protiizraelským demonštráciám, na ktorých sa objavujú plagáty s izraelskou vlajkou a svastikou. Dokonca aj mainstreamové strany začali spájať Izrael s nacizmom: napríklad britská Labouristická strana musela v roku 2016 napomenúť svojich členov, aby prestali prirovnávať izraelsko-palestínsky konflikt k holokaustu.

Pritom toto prirovnávanie nerobia iba ľudia zvonku, ale aj samotní Izra­elčania. Niektorí židovskí intelektuáli označujú od 80. rokov vlastnú kraji­nu za „judeo-nacistický“ štát. Dokonca aj tí, ktorí rázne odmietajú takéto prirovnania, pripúšťajú, že vzhľadom na židovskú históriu sa stalo takmer nemožným to nerobiť. Napríklad Ari Šavit vo svojom odhalení izraelských väzenských táborov z roku 1991 jasne napísal, že paralely medzi Izraelom a nacistickým Nemeckom nemajú historické opodstatnenie – neexistujú predsa izraelské plynové komory, nerobia sa medicínske experimenty na ľuďoch, neorganizuje sa masové vraždenie. „Problém však nie je, že neexis­tuje dostatok podobností. Problém je, že nedostatok podobnosti nestačí na to, aby raz a navždy umlčal všetky ozveny zla minulosti.“

Text je úryvkom z knihy Strach a sloboda, ktorú napísal britiský historik Keith Lowe a ktorá vyšla v slovenskom preklade. Vychádza zo súhlasom vydavateľa.

Rozhovor s Keithom Loweom si možno prečítať tu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo