Nedeľné zamyslenie na sviatok Ježišovho krstu. O Bohu, ktorý sa stal človekom, aby nám ukázal, ako sa stať jeho synmi a dcérami.
Čo robí Kristus túto nedeľu? Ponára sa do vôd Jordánu a berie na seba náš hriech. Vynára sa a ukazuje nádej v zmŕtvychvstanie. Ponúka najrozsiahlejšiu amnestiu, akej je schopný len Boh. Berie na milosť človeka. Vracia mu späť stratenú slobodu a ľudskú dôstojnosť. Identitu. Ukazuje novú cestu po ktorej môžeme kráčať spolu s ním. Dáva príklad.
Keď amnestuje Boh, otvára sa nebo. Človek cíti vôňu domova, bezpečie, ktoré ponúka a lásku na ktorú sa necíti byť pripravený. Jeho bozky pália. A láska zabíja. Starého človeka má šancu vystriedať ten nový. Ponára sa, aby sa včas vynoril. Aby žil.
Pri odchode Jiřiny Jiráskovej som si uvedomil, že sú chvíle v živote, kedy by sme mali byť schopní a ochotní dopriať si smrť ako začiatok niečoho nového, lepšieho, krásnejšieho, perspektívnejšieho. Odišla domov. Veľmi sa tešila. Dlho sa pripravovala na svoj veľký výstup, ktorý ju čakal. V osobnom notese mala v latine prepísanú modlitbu Zdravas Mária. Učila sa ju naspamäť. „Jsou to krásné myšlenky. Už jsem je měla znát dávno. Nikdy není pozdě na setkání s Pánem.“
Na otázku čo je život, chvíľu premýšľala, potiahla si z cigarety, usrkla z koňačiku a iba tak mimochodom povedala poučku, ktorú by mohli vyučovať v školách. „Život je snaha, aby ses nemusel za to, co jsi žil a co žiješ, mnoho stydět. Přeji si, a to si prosím pamatujte, odejít smířena s Pánem. To si přeji nejvíc.“
Boh ju vypočul. Dostala jeho rozhrešenie. Žiadny prezident jej nemohol dať viac. Túžila po nebi ako túži malé dieťa po istote mamy. Keď mu hrdo opakovala svoje AVE MARIA, verím, že bola pri nej.
Jiřinka bola malá „jedůvka“, ktorá si nenechala od nikoho porúčať. Nenašiel sa nikto, kto by mal odvahu čokoľvek jej rozkázať alebo poradiť. Veľká dáma vtedy nepoznala brata. A predsa prišiel jeden, ktorému dovolila, aby ju skrotil. Ktorý nebol na ňu prikrátky. Chlap aj Boh - Kristus od Jordánu. Podal jej ruku a ona mu pozrela do očí.
P.S. Keď sme cez Vianoce nahrávali posledný rozhlasový rozhovor, obrátila sa na opatrovateľku so slovami: „Jano, můžete se jít s Amálkou projít ven. Nebo můžete obě zůstat. Bude to určitě moc zajímavé. Bratr Karolko totiž není žádný blbec.“ Budem sa snažiť nesklamať. Snáď na mňa dohliadne. Dovidenia, doma, Jiřinko. Držte miesto, nám, čo zostávame. Kiež mu raz tiež podľahneme. Ak skrotil vás, aj my máme nádej. Podľahnúť Bohu - mužovi z Nazareta, ktorý si ľahol do vody, aby sme spolu s ním mohli vstať. Z hlboka sa nadýchnuť a žiť svoju večnosť. Nezačína sa po smrti. Svoj bonus 60, 70, 80 rokov života by sme nemali nechať nevyužitý.
P.S. 2. Viete, čo najviac ľutovala? „Lituji, že jsem mnoho věcí v životě neprožila tak naplno, jak jsem chtěla. Přeji všem, aby jim Pán pomáhal překonat všechny zbytečné starosti.“
Karol Lovaš
Foto: kinobox.cz