V každej rodine sa nájde nejaký kostlivec v skrini

V každej rodine sa nájde nejaký kostlivec v skrini

Rodokmeň či rodinná kronika môže byť originálny vianočný dar. No človek sa dozvie aj veci, o ktorých by radšej nevedel. Hovorí Marek Tettinger.

Staňte sa aj vy naším podporovateľom, aby tu Postoj mohol byť aj budúci rok. A na Vianoce od nás dostanete špeciálne tlačené vydanie Postoja.

Marek Tettinger je spoluautor knihy Ako si zostaviť rodokmeň (Ikar, 2017), ktorú napísal spolu s Jurajom Snopekom. Narodil sa v Bratislave v roku 1975, pracoval ako novinár a dnes pôsobí ako hovorca mestskej časti Bratislava-Nové Mesto. V roku 2016 získal ocenenie Hovorca roka. Genealógii sa začal venovať pred desiatimi rokmi. Založil tiež stránku www.geni.sk, ktorá sa venuje rodinnej histórii.

Keď sa povie „rodokmeň“, človek si spomenie na dávnu šľachtu, ktorá si potrpela na slávnych predkov. Alebo mu zídu na um ľudia zo súčasnosti, ktorí nevedia, čo s peniazmi, a najmú si kohosi, kto za nich pátra po minulosti ich rodiny. No vaša kniha vykresľuje zostavovanie rodokmeňov ako čosi, čomu sa môže venovať pomerne široký okruh ľudí.

Presne tak. Keď sme spolu s kolegom Jurajom Snopekom začali pred desiatimi rokmi pátrať po vlastnej rodinnej histórii a pozreli sme sa, aká k tomu existuje literatúra, tak sme zistili, že k tomu takmer nič nie je. Preto som začal písať blogy, na ktorých som uverejňoval svoje postrehy a zistenia. V tom čase som začal písať aj čosi ako návod – ako by ľudia pri pátraní po minulosti svojej rodiny mali postupovať. Založil som stránku geni.sk, kde sme uverejňovali základné rady, ako majú ľudia začať. Onedlho sa ku mne pridal Juraj, najskôr cennými postrehmi v komentároch, neskôr začal písať články a špeciálne seriály. Tiež sme založili diskusné fórum, kde sa mohli ľudia pýtať. Keďže stále sa opakovali tie isté otázky, tak sme sa rozhodli urobiť knihu, s pomocou ktorej aj človek, ktorý neštudoval históriu či archívnictvo, môže začať pátrať a vyhne sa chybám, ktoré sme v začiatkoch robili aj my.

Prečo ste vy začali pátrať po svojich rodinných koreňoch?

Približne pred desiatimi rokmi bol môj otec veľmi chorý a začali sme sa rozprávať o jeho otcovi a rodine. Vedel som, že Tettingerovci sú Nemci, ale keďže dedo bol zo Spišskej Novej Vsi, tak som si myslel, že sme pôvodom spišskí Nemci, ktorých predkovia tu boli dlho usadení. Až na jednom zázname z matriky som videl, že jeden môj predok mal ako miesto narodenia uvedené Bikity. Keď som to dal do Googlu, tak ten sa ma opýtal, či som náhodou nemyslel bikiny. (Smiech.)

Začal som teda pátrať a zistil som, že ide o starý názov obce Bácsbokod na juhu Maďarska, kde dodnes žije početná nemecká komunita. Prišli tam po tureckých vojnách, keď toto územie bolo vyľudnené.

Aký je ten prvý krok, keď chceme začať pátrať po rodinnej minulosti?

Skôr než vyrazíte do archívov, treba začať doma: Pýtať sa rodičov, starých rodičov, kto má šťastie, tak aj prastarých rodičov. Tí vás môžu posunúť ďalej. Na základe ich informácií potom treba začať pátrať v matrikách. Sám som urobil veľkú chybu, že keď ešte žil starý otec, tak som sa ho na tieto veci nepýtal. Spomienky žijúcich príbuzných sú nesmierne dôležité. Rodinná história totiž nie je iba graf, ale aj príbehy a spomienky. Keď človek zomrie, spolu s ním navždy zmiznú všetky jeho spomienky, ak ich niekto niekde nezaznamenal. Druhá vec, ktorá je na začiatku veľmi dôležitá, je osvojenie si kritického prístupu k informáciám.

Prečo?

Pretože pamäť skresľuje a aj pamätníci majú sklon niektoré veci prikrášľovať. Druhou vecou sú rôzne rodinné legendy, ktoré nemajú reálny základ. Stretol som sa s viacerými prípadmi, keď ľudia prišli na začiatku s legendou, že sú potomkami vojaka napoleonskej armády, ktorý sa tu počas ťaženia do Ruska zaľúbil do mlynárovej dcéry a už tu ostal. Traduje sa to po generácie, ale keď mu pomáhame s bádaním, zrazu zistíme, že žiadny takýto vojak sa tam nevyskytuje.

Rodinné legendy treba teda potvrdzovať dokumentmi?

Áno. Poviem príklad. Príbuzný z maminej strany voľakedy tiež zostavil rodokmeň. Keď som sa k nemu dostal, tak som sa strašne tešil. Myslel som si, koľko roboty mi to ušetrí. Keď som však jeho informácie začal konfrontovať s faktami z matrík, tak tam veľmi veľa vecí nesedelo.

Ako ďaleko do minulosti ste vysledovali svoju rodinu? Viete napríklad, odkiaľ z Nemecka sa prisťahovali?

Skončil som v roku 1670 a viem, že ďalej sa nedostanem, pretože nie sú zachované matriky. Na dlhší čas som sa zastavil na tom, že v maďarských matrikách bolo uvedené Tettinger, ktorý prišiel z Nemecka, ale nevedel som, odkiaľ presne. Našťastie, pri jednom zázname o sobáši som našiel zmienku, že jeden z mojich príbuzných prišiel zo Sachsenfluru.

Ako treba pátrať v matrikách?

Matriky obsahujú údaje o narodení, sobáši a úmrtí. Treba si ale uvedomiť, že v starých cirkevných matrikách väčšinou nie je dátum narodenia, ale dátum krstu. Pretože tieto matriky neslúžili na evidenciu obyvateľov, ale ako doklad toho, či daná osoba sa stala členom cirkevného spoločenstva. Potom sú tam ešte mená rodičov a krstných rodičov. V prípade sobášnych matrík je to podobné, ale sú tam uvedení svedkovia. Pri úmrtiach v starších matrikách tiež nie je uvedený dátum smrti, ale dátum pohrebu. Až neskôr, v priebehu 19. storočia, sa začali uvádzať obidva dátumy, teda úmrtie i pohreb.

V akých archívoch sú staré matriky?

Mladšie záznamy od roku 1906 sú na matričných úradoch. Záznamy z obdobia 1895 až 1906 by sme mali nájsť na pracoviskách štátnych archívov. Staršie záznamy sú v štátnych archívoch.

Najjednoduchšie, ako zistiť, v ktorom archíve sa nachádza matrika nejakej obce, je zavolať na obecný úrad. Pri starších záznamoch si treba uvedomiť, že nie každá obec mala svoju farnosť. Veľmi dobrým pomocníkom je v tomto prípade publikácia Jany Sarmányovej-Kalesnej Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia, ktorú už, žiaľ, v kníhkupectvách nenájdete.

Treba za štúdium starých matrík v archíve platiť?

Áno, ale ten poplatok nie je vysoký. Ide o niekoľko eur. Keď ste sa na začiatku pýtali, či pátranie po rodinných koreňoch je záľuba pre bohatých, tak odpoveď je: Nie, z pohľadu finančnej náročnosti je to veľmi dostupné hobby. Akurát je to náročné na čas.

Dôležitá je asi jazyková zdatnosť. Záznamy sú v maďarčine alebo latinčine.

Teraz možno poviem niečo, čo nahnevá historikov alebo archivárov. Ale nemusíte vedieť ani po maďarsky, ani po latinsky. Na to, aby ste vedeli prečítať z matriky tie základné údaje, potrebujete vedieť päťdesiat až sto slov. Terminológia a štruktúra viet sa stále opakujú. Iné je to pri rôznych poznámkach, ktorých prečítanie môže byť kľúčové pre ďalší postup v pátraní.

Problém však asi bude rozlúštiť písmo.

Presne tak, ale aj to je vec cviku. Preto každému, kto s pátraním chce začať, hovoríme, nech začne čítať najskôr mladšie matriky z konca 19. storočia. Postupne, ako sa bude v tom čítaní zlepšovať, bude vedieť prečítať aj staršie dokumenty. Tie nie sú poznačené len tým, že písmo mohlo byť ťažko čitateľné, ale aj kvalita papiera môže byť horšia.

Ako ďaleko siahajú matriky z územia Slovenska?

Väčšinou sa viete dostať do prelomu 17. a 18. storočia, ale veľa závisí aj od šťastia. Pomáhali sme istým ľuďom s rodokmeňom a museli sme skončiť v roku 1850. Pretože na miestnej fare bol požiar a všetko zhorelo.

Pred 17. storočím sa matriky neviedli?

Príkazy viesť matriky boli už skôr. Na potrebu viesť matriky upozornil už II. lateránsky koncil v roku 1139. Ale ako to už býva, prax bola často iná. Niektorých kňazov bolo treba do toho tlačiť, a preto sa niekde začali viesť skôr ako inde. Svedčí o tom aj fakt, že keď v roku 1638 synoda v Trnave vydala nariadenie viesť krstné matriky, o pár rokov neskôr musela definovať aj sankcie pri nedodržiavaní týchto povinností.

Pred obdobie, keď sa začala viesť matrika, sa teda už v pátraní nedá zájsť?

Ak máte veľké šťastie, tak áno. Napríklad v prípade existencie šľachtických predkov. Šľachtici museli často vedieť vydokladovať šľachtický pôvod niekoľko pokolení dozadu. Vyžadovalo sa to v prípadoch, keď sa uchádzali o nejaký úrad. Preto si sami spracovávali rodokmene. Ak by ste na takýto materiál narazili, tak sa viete dostať aj ďalej do minulosti.

Je časté, že človek v rodinnej histórii narazí na šľachtica?

Každému radím, aby sa s očakávaniami držal pri zemi a s pokorou bol vďačný za každého kováča, každého sedliaka, ktorého sa podarí vypátrať. Keď som pátral po Tettingerovcoch, zistil som, že niekto s týmto menom bol veľmajstrom Rádu nemeckých rytierov. Aj keď sa človek snaží k tomu pristupovať s chladnou hlavou, v kútiku duše dúfa, že by to mohol byť nejaký môj predok. No môj najstarší doložený predok bol v skutočnosti obecný pastier. Vzhľadom na spôsob, ako priezviská vznikali, v najlepšom prípade niektorý môj predok na majetku toho šľachtica robil.

Existujú aj firmy, ktoré sa pátraním po rodinnej minulosti zaoberajú. Funguje to tak, že si to niekto zaplatí a ony to za neho vypátrajú?

Áno.

Koľko to rádovo stojí?

Záleží na konkrétnom prípade. Môže to byť päťsto, ale aj dvetisíc eur. Sú rôzne modely odmeňovania. Niektorí ľudia si nechávajú zaplatiť za čas, niektorí za zistené fakty.

Rodinná história je niečo viac ako len mená a dátumy. Čo ak má niekto záujem doplniť základné fakty o narodení, sobáši a úmrtí aj nejakými ďalšími informáciami, ktoré by mu dokázali priblížiť predka? Aké ďalšie charakteristiky jednotlivca sa ešte dajú zistiť?

Úplne najjednoduchšie je zistiť vierovyznanie, pretože matriky si viedli jednotlivé cirkvi a pri každom zázname je uvedená príslušnosť k cirkvi. Pokiaľ ide napríklad o povolania, tak to už je zložitejšie. Ak kňazi boli snaživí, tak zapisovali aj ďalšie informácie, často práve povolania. Ale niektorí robili aj iné poznámky.

Aké napríklad?

Keď pri úmrtí nejakej ženy nájdete zápis, že išlo o mimoriadne zbožnú ženu, tak už je to typ informácie, z ktorej si viete urobiť nejaký obraz. Prípadne keď pri niečom úmrtí kňaz dopísal, že to bol obecný opilec. Boli predpísané údaje a potom informácie, ktorých uvedenie už bolo na kňazovi. Medzi ne patrilo práve povolanie. Často to fungovalo tak, že ak to nejaký kňaz začal uvádzať, tak jeho nástupcovia v tom pokračovali. Z niektorých matrík sa dá dozvedieť aj spoločenský status. Napríklad či bol niekto zeman alebo richtár.

Dá sa z matriky zistiť aj to, že niekto sa narodil ako nemanželské dieťa?

Samozrejme. Keď som hovoril o povinných údajoch pri narodení, tak dva som nespomenul: pohlavie a či to dieťa bolo manželské alebo nemanželské. Sú obdobia, keď tých nemanželských detí bolo veľa. Napríklad keď muži odchádzali do vojny. Táto informácia bola v matrikách povinná, ale pri nemanželských deťoch kňaz nesmel meno otca uviesť ani vtedy, keď celá dedina vedela, kto ním je. Mohol napísať iba to, že dieťa je nemanželské, a uviesť meno matky. Mali sme prípad, že panej sa narodilo jedno, druhé, tretie, štvrté nemanželské dieťa a potom sa vydala. V matrike je poznámka, že dotyčný sa priznal k otcovstvu všetkých týchto detí.

Bolo faktorom, ktorý ovplyvňoval počet nemanželských detí, okrem vojny aj vysťahovalectvo?

Určite. Mimochodom, vysťahovalectvo je tiež faktor, ktorý nám môže pomôcť o predkoch veľa zistiť. Takmer všetci, ktorí odchádzali do Spojených štátov, tam išli cez Ellis Island v New Yorku, kde bola imigračná stanica. A museli vyplniť formuláre, ktoré sú dodnes archivované. Z nich sa môžeme dozvedieť, aký bol dotyčný vysoký, akú mal farbu vlasov, či vedel písať, koho zanechal na starom kontinente a za kým ide alebo kde sa chystá pracovať v Amerike. Tiež to, koľko má peňazí. Dozvieme sa aj ďalšie dve z pohľadu nášho regiónu kuriózne informácie, ktoré tento dotazník vyžadoval. A to, či uplatňuje polygamiu a či je anarchista. Dokumenty z Ellis Island sú dostupné na internete, dá sa v nich hľadať, ale treba byť pri tom opatrný. Imigračným úradníkom sa často stávalo, že skomolili meno alebo miesto, odkiaľ ľudia prišli.

Lenže údaje z Ellis Island sú užitočné asi len pre hľadanie predkov, ktorých potomkovia sú už dnes Američania.

Nie nutne. Väčšina ľudí skutočne odchádzala do Ameriky, aby sa tam natrvalo usadila. No práve pre Slovákov bolo vo zvýšenej miere typické, že mnohí tam odchádzali opakovane a iba na určitý čas, aby zarobili peniaze a vrátili sa domov. V každom prípade, v Ellis Island boli evidovaní len ľudia, ktorí vstúpili do krajiny. Nie tí, ktorí ju opustili. O navrátilcoch vieme len vďaka tomu, že niekto do krajiny vstúpil opakovane, prípadne ak o ňom nájdeme záznamy priamo na Slovensku.

Záznamy z Ellis Island sú iba jednou možnosťou, odkiaľ popri matrikách získať informácie o predkoch a rodinnej histórii. Z akých ďalších prameňov možno čerpať?

Pokiaľ ide o dejiny 20. storočia, veľmi veľa užitočnej práce urobil Ústav pamäti národa. Či už ide o osoby sledované alebo spolupracujúce so Štátnou bezpečnosťou v komunistickom období, prípadne o zoznamy arizátorov z obdobia druhej svetovej vojny. Dá sa tam dopátrať k zaujímavým informáciám. Taktiež rôzne súpisy obyvateľstva či urbáre. Hoci najstaršie pochádzajú z 15. storočia, pre bádanie v rodinnej histórii sú užitočné tie, ktoré sa robili v 19. a 18. storočí.

Čo vojenská služba? Mnohí muži zo Slovenska sa zúčastnili na svetových vojnách v uniforme.

Vojenský historický archív je úžasným zdrojom informácií. Samozrejme, dôležité je historické obdobie, z ktorého chcete niečo nájsť. Ak je reč napríklad o období druhej svetovej vojny, každý vojak mal kmeňový list. Dá sa v ňom nájsť, k akej jednotke bol priradený, akú mal hodnosť, aké vyznamenania dostal alebo či bol, naopak, potrestaný a podobne. Keď poznáte jednotku, v ktorej bol váš predok zaradený, môžete si tieto údaje spojiť s odbornou literatúrou. Môžete napríklad sledovať, kadiaľ postupovala jeho jednotka či v akých bojoch bola nasadená.

To je druhá svetová vojna. Čo keď viem, že môj prastarý otec bojoval v prvej svetovej vojne v rakúsko-uhorskej armáde. Kde sa dostanem k bližším informáciám?

Veľa zaujímavých informácií môžete nájsť aj v rakúskom Vojenskom archíve. K dispozícii je aj množstvo databáz padlých vojakov. Veľa užitočnej práce robia rôzne spolky priateľov vojenskej histórie.

 

Ak sa ľudia pustia do skúmania histórie svojej rodiny, často to robia s pohnútkou nájsť niečo vznešené, na čo by mohli byť hrdí. Lenže čo ak zistím napríklad, že predok bol arizátor, alebo narazím na iné kompromitujúce informácie o vlastnej rodine?

V každej rodine sa nájde nejaký kostlivec v skrini. Pre niekoho je to zbabelosť v boji, pre iného nemanželské dieťa. Na takéto veci človek pri pátraní skutočne narazí. Nikto nemal predkov len samých hrdinov alebo svätcov. Záleží vždy na tom, čo človek od poznania svojho rodokmeňa očakáva. Dôležité je uvedomiť si, že každý človek nesie osobnú zodpovednosť len za vlastné činy. Ak váš predok niečo dosiahol, bola to jeho zásluha, nie vaša. Ak váš predok, naopak, vykonal niečo zlé, môže vás to mrzieť. No v konečnom dôsledku to bol jeho čin, nie váš. V každom prípade, je dobré veci nezametať pod koberec a nefalšovať históriu, ani tú rodinnú. Aj nám sa stane, že ľuďom pomáhame s pátraním a na niečo narazíme. A oni nám povedia, že to tam nechcú, lebo sa im to nehodí do rodinného príbehu. Treba byť pripravený, že človek môže natrafiť aj na veci, ktoré by radšej ani nechcel vedieť.

Ak to nie je príliš osobná otázka, narazili ste tiež na nejakého kostlivca v rodinnej skrini?

Keď som pátral na Spiši, sedel som niekoľko dní v archíve a študoval prezidiálne spisy, keďže veľkú časť mojej rodiny ako Nemcov po vojne odsunuli. Jedna pani, ktorá sedela o pár stolov vedľa, sa ma spýtala: „Vy pátrate po rodine Tettinger?“ Spracovávala práve históriu miestnej strednej školy. Jeden z jej absolventov sa cez vojnu ako žid dostal do koncentračného tábora, našťastie prežil, po vojne odišiel do Izraela a napísal o tom knihu. Požičala mi ju. Autor v nej opisuje scénu, ako v koncentračnom tábore zrazu zbadal spolužiaka zo školy, ktorý mal na sebe uniformu SS. Bol to brat môjho starého otca.

To musel byť šok.

Šok to skutočne bol. V rodine to nevedel ani môj otec. Nemci museli cez vojnu narukovať do nemeckej armády. O dedovom bratovi sme vedeli, že takto odišiel, no ďalšia stopa po ňom sa strácala. Hovorilo sa dokonca, že možno padol. V skutočnosti žil po vojne v Nemecku, ale nebol so zvyškom rodiny v kontakte. Človeka prirodzene mrzí, že niekto z jeho príbuzných sa na niečom takom zúčastnil. Na druhej strane, toho človeka som nikdy nestretol a rovnako ani môj otec. Spája nás priezvisko, ale nemôžem sa cítiť vinný za jeho činy. Mimochodom, mám aj opačný príklad.

Aký?

Keď som študoval prezidiálne spisy, inému z bratov môjho deda sa narodil v roku 1942 syn. Keď jeho spis po vojne spracovávali policajti, malý mal tri-štyri roky. V tom spise stálo, že Gerhard Tettinger sa svojou osobou pričinil o rozpad ČSR a svojou existenciou naďalej predstavuje riziko pre mierové spolužitie národov. To napísali o trojročnom chlapcovi.

Keď sa človek rozhodne skúmať rodinnú históriu, koľko času ho to bude stáť?

Celý život. (Smiech). Záleží na tom, ako hlboko a ako do šírky chce ísť. S najjednoduchšou formou rodokmeňa sa dá byť veľmi rýchlo hotový. Základ môže začiatočník zvládnuť za rok.

Musí veľa cestovať alebo je všetko na webe?

Ak doma sám dokáže zhromaždiť materiály tak, aby mohol začať pátrať v cirkevných matrikách, ktoré sú z veľkej časti na webe, môže to urobiť z domu. No stále veľa dokumentov je dostupných len v archívoch. Veľa vecí zistíme len pri návšteve miestnych cintorínov a logicky, človek chce vidieť miesta, kde žili jeho predkovia, a s tým je spojené cestovanie.

Sú všetky cirkevné matriky na webe?

Digitalizované sú najmä matriky, ktoré má k dispozícii štát. Väčšina z nich je dostupná na webe. Štát však pre to neurobil skoro nič. Boli to mormóni, ktorí sa rodinnej histórii veľmi venujú z náboženských dôvodov a prišli s ponukou, že digitalizujú naše matriky výmenou za informácie v nich obsiahnuté. Robia to v mnohých krajinách sveta. Viem, že to môže vzbudzovať rôzne emócie, no z hľadiska pátrania po rodinnej histórii odviedli naozaj nezaplatiteľnú prácu.

Keď si zostavujeme rodokmeň, odporúčate kresliť si ho na papier alebo použiť počítačový program?

Na papier by som to už nerobil. Je to veľmi nepraktické. V programoch, ktoré dnes existujú, sa už dá veľmi pohodlne robiť. Je tiež možné dopĺňať základnú štruktúru rodokmeňa o rôzne ďalšie informácie, fotografie, dokumenty. A na tomto základe sa dá napísať bádateľská správa či rodinná kronika. Ideálne je dať informácie o jednotlivých predkoch do súvislosti s udalosťami, ktoré sa odohrali v konkrétnej obci počas ich života.

Aký zmysel má vlastne pátrať po rodinnej histórii?

Odpoviem protiotázkou: Aký zmysel má zbierať známky? Na jednej strane je to záľuba. Niekto ide hrať futbal, iný sedí v archíve a študuje staré spisy. Na druhej strane je to o ukotvení. Keď je človek starší, má už trebárs deti, začne sa zamýšľať, akými cestami sa asi vyberú, spojí si to s vlastnými rodičmi, so starými rodičmi... Je to o tom, odkiaľ pochádzame a kam kráčame. Moji predkovia majú spoločné, že pomaly v každom storočí žili na inom mieste. A potom sa človek zamýšľa, prečo sa to dialo. Prečo sa syn obecného pastiera zo Sachsenfluru rozhodne odísť na juh Uhorska? A prečo sa pradedo niekedy okolo roku 1900 vyučil za obuvníka a odišiel na Spiš?

Napriek preukázateľnému nemeckému pôvodu sa považujete za Slováka. V súčasnosti možno nájsť v kníhkupectvách rôzne knihy o „starých Slovákoch“, ktorí tu žili azda už v staroveku. Pritom aj príbeh vašej rodiny ukazuje, že sme tu v strednej Európe dosť pomiešaní a sotva niekto má v rodokmeni predkov iba jednej národnosti. Čo v tomto kontexte znamená považovať sa za Slováka?

Z môjho pohľadu je to o ukotvení v tomto priestore a tiež o kultúre. Aj keď hovorím, že som Slovák, asi by som sa nehlásil k „starým Slovákom“ alebo k bájkam, o ktorých hovoríte. Lebo tie knihy, ktoré ste spomenuli, sú z môjho pohľadu mytológia. Fakty spájajú s domnienkami, s pocitmi, všeličo si často prekrútia tak, ako sa im hodí. My v rodinnej histórii hovoríme len o faktoch. Ak narazím na informáciu, snažím sa ju verifikovať.

Dnes už sa dajú spraviť aj genetické testy, na základe ktorých sa dá identifikovať v hrubých črtách aj pôvod jednotlivca. Dá sa na to spoľahnúť?

Aj ja som si podobný test dal spraviť, je to taká zaujímavosť, ale bolo to až na konci. Keď som vybádal všetko, povedal som si, že by bolo zaujímavé to nejakým spôsobom potvrdiť. A naozaj, pôvod mojich predkov bol lokalizovaný v západnej Európe, niekde na pomedzí Nemecka a Francúzska, čo som vlastne aj predpokladal.

Čo hovorí vaša rodina na vaše hobby?

Mám, našťastie, veľmi tolerantnú manželku. Človek trávi veľa voľného času štúdiom materiálov na internete alebo v archívoch. Ďalší príbuzní to rešpektujú ako moje hobby. Keď im poviem nejakú kuriozitu o našich predkoch, zabaví ich to, ale nejaké veľké citové pohnutie pri tom neprežívajú. Deti majú 8 a 10 rokov, čiže sú malé. No rodinnú históriu používam, keď im vysvetľujem niečo zo zemepisu, prípadne dejepisu a učím ich chápať veci v kontexte.

Blížia sa Vianoce. Rodinná kronika s rodokmeňom môže byť celkom zaujímavý darček.

To áno. Poznám prípady, keď človek dostal pod stromček takúto rodinnú kroniku a okamžite sa do toho zahĺbil, kým všetky ostatné darčeky išli bokom. Akurát ide o darček, ktorý treba pripraviť s dostatočným časovým predstihom.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo