K VECI: Jozef, vzorový otec

Počas týchto sviatkov dosť často počúvame o jednom mužovi, sv. Jozefovi, Máriinom manželovi.

Tento zvláštny a pozoruhodný muž na niektorých mojich študentov robí dojem, iní sú z neho ohromení a iní zasa zmätení: dojem robí preto, že nechcel „prepustiť“ Máriu a vystaviť ju hanbe; ohromení, že dokázal žiť so ženou ako s manželkou a nemať s ňou sex (pravda, pre niektorých je ťažšie uveriť tomuto než samotnému panenskému pôrodu); a zmätení sú z toho, ako a v akom zmysle bolo možné považovať Jozefa za Ježišovho „otca.“

Táto otázka nie je z pohľadu teológie až taká úplne nezaujímavá. Ježiš sa vlastne nazýva „syn Dávidov“ a podľa Matúša aj Lukáša vedie Ježišov rodokmeň k Dávidovi cez Jozefa. „Ako je to možné?“ pýtajú sa ma študenti, keď nebol skutočným Ježišovým otcom? „Definujte mi, čo je to skutočný otec,” odpovedám im. A v tejto chvíli obvykle začína byť diskusia veľmi zaujímavá.

Po prvé treba pri Jozefovom otcovstve pochopiť to, že na rozdiel od všetkých ostatných prípadov, keď muž, ktorý nemal sex so svojou snúbenicou, zistí, že je tehotná, v Jozefovej situácii nie je žiadny iný „biologický“ otec, ktorý má zvláštny vzťah s jeho synom – žiadny ľudský otec, ktorý má odlišný typ vzťahu s Ježišom, a on, Jozef, ho nemá. Neexistuje takpovediac „iný muž,“ pravda, ak nerátame Boha. 

"Sme zodpovední pred Bohom za to, že sa staráme o tento vzácny život, no dieťa, ktoré dostávame, má v konečnom dôsledku slúžiť Božej vôli, nie našej."

Zdieľať

Ale zas, s Bohom musíme rátať vždy, nie? Kto v skutočnosti dáva život? Ako hovorí sv. Augustín vo Vyznaniach (parafráza 1 Kor 3,6): my sejeme semeno, ale vzrast dáva Boh. My urobíme svoje. Ale povedzme si to jasne: zázrak života nenastane bez Boha. My s ním len „spolutvoríme,“ nielen v okamihu počatia, ale aj v každej ďalšej chvíli.

Jozefov príbeh nám pripomína, že ľudské otcovstvo je v skutočnosti len „účasťou“ na Božom otcovstve. My netvoríme nový život. Sme len služobníci – akoby opatrovatelia – posvätného Božieho daru, ktorý je vo svojej podstate v prvom rade a predovšetkým jeho synom. Sme zodpovední pred Bohom za to, že sa staráme o tento vzácny život, no dieťa, ktoré dostávame, má v konečnom dôsledku slúžiť Božej vôli, nie našej.

A práve v tomto zmysle je Jozef „vzorový“ otec. Pochopil, ako by sme mali pochopiť aj my, že jeho úlohou nie je stvoriť syna a učiniť ho na svoj obraz. Nie, tento syn (podobne ako každý syn) bol Božím darom a Božím synom, pričom Jozef mal za úlohu nezištne sa starať o Božieho syna, až kým neprišiel čas, keď toto dieťa malo začať plniť úlohu, ktorú zamýšľal Boh.

Všimnime si Jozefov pokoj, keď počuje od svojho syna: „Nevedeli ste, že sa musím starať o dielo svojho Otca?“ A to v kultúre, kde by sa od syna očakávalo, že prevezme remeslo svojho otca so synovskou úctou a hrdosťou. 

Mária bola nútená niesť tento istý kríž neskôr, keď si žiadala vidieť svojho vlastného syna a ako odpoveď počula: „Kto je moja matka, moji bratia a sestry? Tí, čo plnia vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Počas týchto sviatkov často počúvame zbožné príbehy o Svätej rodine, z ktorých sa trochu zdá, akoby to boli mormóni. Jozef sa často vyobrazuje ako dokonalý otec, ktorý nikdy s hnevom nezvýši hlas na svojho syna, nikdy ani len slovkom neprejaví frustráciu zo svojho syna, pracovitý, bezúhonný, usilovný, ktorý si odtŕha od úst, len aby odložil synovi na vzdelanie, a tak ďalej. Je to ideálny otec ideálnej rodiny žijúcej na predmestí v 50-tych rokoch. 

Možno je to aj všetko pravda. Nevieme. Nič z toho nám Písmo nehovorí. Ja sa len pri týchto príbehoch trochu bojím, že možno premietame svoje chápanie „dokonalej“ rodiny na Svätú rodinu a robíme si z neho falošného bôžika. Musí každá rodina vyzerať a znieť tak, ako tieto vyobrazenia Svätej rodiny? To mi nie je až také jasné. 

"Ak chcete byť otcom ako Zeus, zarastený hromovládca, ktorý panuje nad svojou ženou, deťmi a všelijakými milenkami, hľadáte iné náboženstvo. Ak chcete byť otcom na obraz nášho Otca na nebesiach, hľadáte niekoho ako Jozef."

Zdieľať

Svätí boli zriedka takí tichí a utiahnutí, ako ich vykresľuje hollywoodska hagiografia. Väčšina svätých mala celú škálu emócií a zaujímavých charakterových čŕt. Nik z nich nebol vytesaný z čisto bieleho alabastru ani nemal vyretušované črty ako obrázky v Revised Standard Version Bible z 50-tych rokov, s ktorou som vyrástol. Zvlášť Ján Krstiteľ nebol typ človeka, ktorého by ste mali sklon pozvať na čaj.

Ak chcete byť otcom ako Zeus, zarastený hromovládca, ktorý panuje nad svojou ženou, deťmi a všelijakými milenkami, hľadáte iné náboženstvo. Ak chcete byť otcom na obraz nášho Otca na nebesiach, hľadáte niekoho ako Jozef.

Nech už bola osobnosť sv. Jozefa akákoľvek – prísna a tvrdá alebo jemná a nekonečne trpezlivá – on sám sa prejavil ako vzorový otec, keď prijal Božieho syna s nezištnou oddanosťou a vychoval ho tak, aby konal vôľu Otca na nebesiach. Mária povedala: „Nech sa mi stane podľa Božej vôle.“ Ale aj Jozef svojím vlastným spôsobom hovorí svojimi činmi: „Nie moja vôľa, Pane, ale tvoja. Nie môj syn, ktorý má byť na môj obraz a robiť česť mne. Radšej mi dovoľ, aby som prijal tvojho syna a pomáhal pretvoriť ho na tvoj obraz, aby plnil tvoju vôľu, a tak robil česť tebe.”

Existuje tisíc spôsobov, ako byť otcom, ale všetky majú spoločné toto: spolutvoriť s Bohom. Sv. Jozef nevytvoril biologický klon; vychoval Božieho syna. Preto ho právom považujeme za skutočného otca – dokonca za vzorového otca, ktorého máme všetci napodobňovať.

Randall Smith
Autor vyučuje teológiu na University of St. Thomas v Houstone. 

Pôvodný text: Joseph, Model Father, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo