Beštie boli vypustené von

Beštie boli vypustené von

Na snímke transparenty počas 10. protestu proti zlodejom v politike pred luxusným komplexom Bonaparte v Bratislave 22. augusta 2016. FOTO TASR – Andrej Galica

Snem Smeru len potvrdil, čo všetko je pripravený Robert Fico urobiť pre záchranu Roberta Kaliňáka.

 

Staňte sa aj vy naším podporovateľom, aby tu Postoj mohol byť aj budúci rok. A k Vianociam od nás dostanete špeciálne tlačené vydanie Postoja.

 

Pre plné pochopenie drámy, ktorej ďalšia kapitola sa otvorila na sobotňajšom sneme Smeru, sa treba najskôr vrátiť o rok dozadu – do atmosféry smeráckeho snemu 2016.

Ako v Smere odrátavali Kaliňákovi čas

Už v tom období sme písali, že bolo malým zázrakom, ako sa Robertovi Kaliňákovi podarilo v roku 2016 udržať v kresle ministra vnútra – napriek pekelne teplému letu pred komplexom Bonaparte.

Rovnako sme písali, že v Smere si v tom čase nikto nevedel predstaviť, že by Kaliňák kandidoval vo voľbách ešte raz. Skôr sa očakávalo, že ho ako celkom paralyzovaného politika položí najbližšia kauza, možno aj v tomto roku. A ak by to mal naozaj vydržať na ministerskom poste až do najbližších volieb, bol by to jeho posledný politický zázrak.

O takomto čase pred rokom nasvedčovali začiatku blízkeho konca všetky okolnosti vnútri Smeru: Kaliňák vtedy na sneme ťažko znášal, že sa neocitol v pracovnom tíme, ktorého úlohou bolo vypracovať nový rámcový program Smeru (a z ktorého Fico teraz v sobotu citoval). Šéfom tohto programového tímu sa stal Marek Maďarič, pomáhať mu mali ďalší podpredsedovia Peter Kažimír, Peter Pellegrini a Juraj Blanár. Keď sa Kaliňák dozvedel, že s ním podpredsedovia nepočítajú, protestoval, ale nebolo mu to nič platné.

Vytesňovanie Kaliňáka sa začalo ešte skôr, v októbri 2016 sa konala programová konferencia strany, na ktorej Kaliňák nemal ani len vystúpiť. Napokon si to sám minister vnútra vynútil, aby sa pripomenul, že nie je už len Bašternákovým obchodným partnerom, ale stále ešte aj najlepším ministrom vnútra, akého Slovensko kedy malo.

Lenže jeho perspektíva bola čoraz chabejšia. V strane sa postupne formovala takzvaná skupina V4, o ktorej existencii napísal Postoj ako prvý: išlo o pravidelné stretnutia vedúcich predstaviteľov Smeru v zložení Pellegrini, Kažimír, Žiga a Glváč, ktorí si znamenia doby vyložili tak, že ich misiou je z úzadia prevziať Smer v postkaliňákovskej dobe. Pre upresnenie, časom sa ukázalo, že viac než o V4 ide v skutočnosti o V3, keďže Kažimír sa s politikmi typu Žiga a Glváč necíti až tak mentálne spätý ani si so Smerom nespája svoju dlhodobú budúcnosť.

Jediný, kto pred rokom hádzal Robertovi Kaliňákovi záchranné koleso, bol sám Robert Fico. Ten tak ako túto sobotu aj pred rokom vyhlásil koniec politickej korektnosti s tým, že Robert Kaliňák sa bude naplno venovať rómskemu problému a bezpečnosti občanov.

Všetkým bolo jasné, že zo strany premiéra ide len o málo invenčný situačný trik, ako obhájiť ministrovu nenahraditeľnosť a predĺžiť mu tak život v politike.

Robert s Robertom splynuli

Napriek tomu sa zdalo nezvratné, že Kaliňákova pozícia bude slabnúť. Až kým aj sám Fico neuzná, že je neudržateľná, lebo súčasný obraz strany demobilizuje jej voličov a demotivuje už beztak frustrovaných straníkov.

Odvtedy uplynul rok a už bezpečne vieme, že pre Roberta Fica je skutočnou dvojkou strany a jeho najintímnejším spojencom Robert Kaliňák, na ktorého záchranu ušil aj inovovanú stratégiu politického boja.

Premiérov bojový pokrik zo soboty „kto pôjde do nás kameňom, my doňho dvomi“ je zhutnením politiky osobnej agresie, ktorú Fico zvestoval vedeniu strany ako recept proti úpadku krátko po župných voľbách.

Je prirodzené, že tomuto receptu okrem Kaliňáka nikto z podpredsedov strany poriadne neverí. Všetci chápu, že stupňujúce sa útoky proti populárnemu prezidentovi, ktorý navyše vážne rozmýšľa, že o rok nebude kandidovať na funkciu prezidenta, nemajú vyšší politický cieľ – sú v prvom rade službou Kaliňákovi, ako kobercovým náletom morálne diskreditovať každého, kto útočí na ministra vnútra.

Preto Fico na posledných tlačovkách s gustom opakuje, že Kiska musí preplatiť letenky z Bratislavy do Popradu, pripomína mu pozemky v Tatrách a istú kúpu bytoviek na Kysuciach z roku 1996, čo Fico už raz vytiahol v prezidentskej kampani..

Pre dnešný mentálny stav Smeru bolo príznačné, že keď Fico na sneme vykríkol „... my doňho dvomi“, za ním sediaci Peter Kažimír útrpne sklonil hlavu. Len ťažko si predstaviť, že on či Pellegrini budú môcť predstierať, že tento zápas tandemu Fico-Kaliňák je aj ich bojom, do ktorého majú staviť svoj ťažko budovaný kredit. Ak navyše oni aj ďalší v Smere celý tento rok čakali, kedy Kaliňák uzná, že musí odísť do úzadia.

Rok 2017: tri obrazy Smeru

Súčasný obraz Smeru má tak tri spolu súvisiace podoby: prvý a posledný otvorený kritik Kaliňáka v Smere Marek Maďarič odchádza rok a pol po prepuknutí kauzy Bašternák z vedenia strany. Na základe jeho verejných vyjadrení sa nedá vylúčiť, že odíde aj z postu ministra kultúry a ako poslanec sa stane s pár ďalšími spojencami pre Fica nepríjemným vodcom disidentského krúžku.

Establišment s názvom V4 je v tejto chvíli celkom rezignovaný, chápe, že svoj vplyv preceňoval, stranu zjavne nekormidluje a uvedomuje si, že pokus o normalizáciu Smeru v postkaliňákovskej dobe minimálne pre rok 2017 stroskotal.

A potom je tu tretí obraz Kaliňáka, ktorý je – paradox paradoxov – jediným podpredsedom Smeru, ktorý pôsobí pár týždňov po porážke v župných voľbách ako pokropený živou vodou. Jediný z vedenia plnohodnotne asistuje Ficovi pri osobných útokoch, čo je logické, keďže je v jeho najvlastnejšom životnom záujme.

Samozrejme, obaja si svoje objekty trochu podelili, ale v zásade sa už vyprofilovalo, že terčom ich kampane aj v novom roku budú Kiska (ako lietajúci pirát a daňový podvodník), Matovič (poloblázon z Trnavy a daňový podvodník), Sulík (kvôli akejsi kauze ešte z čias pôsobenia v OLO a celá jeho zhulená partia), Kollár (mafián a maniak na maloleté dievčatá), Rajtár (falšovateľ vysokoškolského titulu).

Fico a Kaliňák sú v zozname mien a jednotlivých káuz starostlivo zladení, opakujú ich rovnakými slovami ako jednotka a dvojka.

Preteky populizmu

Je pravdepodobné, že slovenská politika sa v roku 2018 prepadne ešte o poschodie nižšie. Zďaleka to však nebude len vinou Ficovej úpornosti, s ktorou organizuje fakľový sprievod na záchranu Kaliňáka (a napokon aj seba samého). Ficove pritvrdenie rétoriky je vo svojej forme tiež reakciou na matovičizáciu slovenskej politiky. Navyše platí, že preteky sociálneho populizmu, aké roztáča opozícia, sme zažívali naposledy v čase, keď bol opozičným lídrom Robert Fico.

Už minulý týždeň Fico kapituloval a oznámil, že zruší doplnkové ordinačné hodiny, ktoré len pár dni predtým odhlasovali poslanci koalície. Opozícia na čele s OĽaNO aj za sofistikovanejšej asistencie Miroslava Beblavého vyrobila z tej kauzy symbol na úrovni Zajacových 20-korunáčiek, kričala, že zdravotníctvo sa ide amerikanizovať a Ficov režim ohrozuje zdravie rodín.

Bol to, samozrejme, z vecného hľadiska nezmysel, najmä ľudia okolo Igora Matoviča či Borisa Kollára však cítia, že na Fica rokov 2017 – 2020 je najúčinnejšie reagovať modelom Fica z rokov 2002 – 2006.

Napríklad Boris Kollár zbiera vo svojich videách na facebooku tisíce lajkov aj vďaka vetám ako „Pán Fico, už nemôžete tvrdiť, ako je ľuďom fajn, keď im do budúceho roka zdražujete vodu, plyn, elektriku a teplo, stúpa cena základných potravín, masla, vajíčok.“

Na tieto útoky zľava Fico reaguje plánom na prijatie ústavného zákona, ktorým chce zakotviť hornú hranicu odchodu do dôchodku.

Slovensko je krajinou, ktorá bude mať v najbližších desaťročiach po Bulharsku najhorší vývoj demografickej krivky v Európskej únii. Preto bolo pozitívne, že zákonné úpravy aj z dielne Smeru pripravovali v posledných rokoch rámec, ktorý stlmí dosah populačného prepadu na budúce dôchodky garantované štátom: dnešní štyridsiatnici majú podľa súčasného kľúča odchádzať do dôchodku v 65 rokoch, súčasní dvadsiatnici v 68 rokoch.

Fico však na sneme ohlásil, že horný limit na ďalšie desaťročia treba zafixovať v ústave už teraz a nemožno dopustiť, aby boli budúce generácie nútené pracovať až do sedemdesiatky.

Nie je síce jasné, aký vekový limit chce Fico zakotviť v ústave. No pri súčasnej úrovni politického zápasu s opozíciou si len ťažko predstaviť niečo iné ako preteky smerom nadol v mene hry na čo najsúcitnejších.

Čo sa stane s našou politikou

Ani po poslednej, odpudivej schôdzi Národnej rady, ani po sobotňajšom sneme Smeru v štýle dvoch kameňov určite Slovensku nehrozí, že by sa politický boj polarizoval v miere, ako sme ju poznali v 90. rokoch a v súčasnosti ju prežívajú Poliaci či Maďari. 

Na to nám chýba veľký národný a historický príbeh, dostatočne silný mýtus, ktorý by nás rozdeľoval na dobrých a zlých ponad hranice každodenných hádok v parlamente či krčme.

Politika bude len špinavšou a celkom jednorozmernou. Napokon, máme premiéra, ktorého hlavným snažením na čele štátu je zabrániť, aby opozícia neutopila doktora Mráčka.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo