Terorizmus opäť zasiahol Európu

Po dramatickom rozhodovaní vyhral prestížnu súťaž o usporiadanie letných olympijských hier v roku 2012 Londýn pred svojim rivalom Parížom. V Londýne zavládla obrovský radosť a spokojnosť neskrýval ani britský premiér Tony Blair. I keď sa v posledných voľbách jeho strana udržala pri moci, jej straty boli zjavné. I tak však mohol Blair povedať, že sa blýska na lepšie časy. Po masívnej kritike, ktorej musel čeliť predovšetkým kvôli aktívnej angažovanosti sa v operáciách v Afganistane a Iraku po boku už tradičného partnera Spojených štátov amerických nebola jeho politická budúcnosť úplne jednoznačná. Voľby však „dopadli dobre“ a v kombinácii s prisúdením organizovania olympijských hier Londýnu mal opäť po dlhšom čase dôvod na spokojnosť.

O to studenšia bola sprcha, ktorá prišla len niekoľko hodín po tomto radostnom dni. V priebehu niekoľkých minút vybuchlo v centre Londýna niekoľko náloží, ktoré vo väčšej či menšej miere ochromili dopravu. Táto správa zastihla Tonyho Blaira na stretnutí G8, ktorého hlavnou témou bolo odpustenie dlhov Africkým krajinám a stanovenie cesty vpred. K tlaku, vyvíjanému zo strany umelcov a mnohých nevládnych organizácií na najmocnejších politikov tohto sveta vrátane Blaira, sa pridružil tlak zodpovednosti za vyriešenie vzniknutej krízy. Hrozba sa stala skutočnosťou.

I napriek počiatočným správam, že sa jedná o poruchu, či náhodnú nehodu, bolo čoraz viac jasné, že náhodné nehody sa až príliš podobajú udalostiam v Španielsku
z 11. marca 2004. I pred oficiálnym prihlásením sa k útokom bolo najväčšie podozrenie zamerané na islamských radikálov. Výsledkom je niekoľko desiatok mŕtvych a ranených, materiálne škody a ochromenie života v hlavnom meste Veľkej Británie. Horším následkom je však strach obyvateľov, ktorí stratili pocit bezpečia. Hrozby, o ktorých dennodenne počúvali z rôznych miest, pocítili na vlastnej koži. Pocit, že terorizmus je problémom, ktorý treba riešiť sa určite znásobí a aj tí, ktorí mu nepripisovali dostatok dôležitosti pomaly nadobúdajú presvedčenie, že je čoraz bližšie a čoraz nebezpečnejší. Obdivuhodné bolo správanie sa obyvateľov Londýna, z ktorých mnohí s pri tejto príležitosti spomenuli na 2. svetovú vojnu a vytrvalý odpor proti násiliu. „Keď sme zvládli 2. svetovú vojnu, určite zvládneme aj toto“, takto znie jedna z najčastejšie parafrázovaných viet, ktoré zazneli z úst ľudí na uliciach. Pochvalu si vyslúžili i reakcie a efektivita, s akou sa k riešeniu postavili jednotlivé bezpečnostné zložky.

Mnohí si už dávno položili otázku, prečo sa terorizmus takto rozmohol, kto a čo za to môže a prečo tu nebol skôr v takej miere. Vojna proti terorizmu je veľakrát vnímaná len ako vojna, ktorá bola vyhlásená pred štyrmi rokmi ako dôsledok udalostí z 11. septembra. Terorizmus je v dnešnej dobe vnímaný ako takmer všetko, čo nesie znaky násilia, snahu zastrašiť a naplniť vlastné ciele. Média i samotní politici z neho spravili pojem, ktorý sa stal takmer každodennou súčasťou života. Vo faktickej rovine nie je terorizmus ničím iným ako trestným činom, ktorý je páchaný ľuďmi vo vlastných alebo cudzích štátoch. V mnohých právnych poriadkoch sa tento pojem objavil po prvý krát len nedávno, hoci jeho skutková podstata bola upravená už dávnejšie.

Ale prečo vlastne terorizmus? Je to nástroj na presadenie vlastných záujmov niektorých skupín, v súčasnosti najviac prisudzovaný členom radikálnych militantných islamských skupín, reakcia na útlak, cesta z biedy a beznádeje alebo odpor proti „novodobej kolonizácii“ západom? Je to len reakcia na zahraničnú politiku USA posledných rokov? Útok z 11. septembra 2001 na USA nebol prvým útokom proti tomuto štátu. Ambasády v Keni či ďalšie udalosti sú toho dôkazom. Málokto si dovolí tvrdiť, že 11. september bol zároveň posledným útokom na americkej pôde. V prípade Madridu a Londýna možno pohľad na tieto dva útoky „laicky“ zjednodušiť ako pomstu za prítomnosť v Iraku. Zatiaľ čo Madrid utrpel viac, prítomnosť španielskych jednotiek v Iraku nebola až taká krikľavá, ako bojové aktivity ozbrojených síl Spojeného kráľovstva, umocnené dlhotrvajúcim partnerstvom USA a Veľkej Británie. Tie sú aktívne v Iraku od úplného začiatku. Nemožno zabúdať ani na Poľsko, ktoré je najaktívnejšou z krajín strednej a východnej Európy v rámci operácie v Iraku. Z tohto pohľadu je možné hovoriť o pomste. O pomste nielen za Irak, ale za dlhodobo agresívne zameranú zahraničnú politiku superveľmoci. Pozornosť sa zamerala na Európu. Možno dočasne, možno dlhodobo. To nikto v súčasnosti nedokáže posúdiť.

Čo by sa stalo, keby USA zmenili svoju zahraničnú politiku, keby prestali podporovať Izrael na úkor Palestíny, keby začali vo svojej diplomacii viac používať „reálne“ vyjednávanie namiesto nátlaku? Prestali by i teroristické útoky? Alebo by sa našli ďalšie dôvody na útoky proti západnej, prevažne kresťanskej kultúre? V prípade, že si na túto otázku odpovieme, že by útoky skončili, sme alebo naivní, alebo presvedčení, že terorizmus je naozaj len sebaobranou proti útlaku. Ak si však povieme, že útoky neprestanú, i napriek splneniu stanovených podmienok, čo napríklad proklamujú prívrženci al-Zarkawiho ako podmienku na ukončenie ich útokov v Iraku a už i za jeho hranicami, nemožno ďalej hovoriť o terorizme len ako o boji proti útlaku. Tu už možno hovoriť o snahe získať moc a napredovať na úkor ostatných. O snahe presadiť vlastnú kultúru a jej hodnoty na úkor našich. Takýto pohľad redukuje terorizmus na boj o prežitie, na nástroj boja o prežitie – na mocenský boj. Na jednej strane sú tí, ktorí sa snažia udržať svoje pozície, na strane druhej tí, ktorí chcú niečo získať. Ciele sú oddávna rovnaké, len prostriedky sa mierne zmenili. Presadzovanie vlastných kultúrnych hodnôt v mene náboženstva sme tu už mali, a to nielen v podobe križiackych výprav. Mocenský boj sprevádza ľudskú históriu od jej vzniku.

V čom je teda terorizmus iný? V tom, že jeho aktérmi sú predovšetkým neštátni aktéri bez teritoriálneho obmedzenia? Alebo v tom, že je taký nehumánny? V tom, že je globálny? Najväčší rozdiel vidíme v jeho vnímaní. V strete premoderného, moderného a postmoderného sveta i s jeho nástrojmi. Chudoba a z nej vychádzajúci radikalizmus, hrubá sila bez ohľadu na straty a obete, proti modernému štátu, ktorý sa ešte stále nezriekol ozbrojenej sily ako riešenia konfliktov a v konfrontácii s ideami demokracie, spravodlivosti, nenásilia, spoločnej pomoci a rozvoja v globalizovanom svete, ktorý sa snaží o všeobecné dobro a blahobyt. Pre postmoderný demokratický svet je neprípustná agresia na úkor ostatných a v rešpektovaní tejto idey vidí možnosť trvalého rozvoja. Takto sa vidí časť Európy, ktorá svoju budúcnosť vidí v integrácii a spolupráci. Spojené štáty a jej spojenci vo vojne proti terorizmu vyznávajú rovnaké hodnoty, avšak s realistickým podtónom – ako možno čeliť bezpečnostným výzvam od aktérov, ktorí tieto hodnoty nevyznávajú a nerešpektujú? Čeliť im a ak je to potrebné i silou a preventívne. A v tomto bode sa najviac rozchádzajú postoje tzv. starej Európy v porovnaní s Európou novou a Spojenými štátmi. Z jednej strany kritika pasívneho postoja Európy k riešeniu svetovej bezpečnosti, z druhej strany kritika imperialistickej agresívnej politiky. Z jednej strany nachádzanie dôvodov pre existenciu terorizmu a jeho rozmáhanie v pasivite, z druhej strany terorizmus ako reakcia na akciu, reakcia na agresivitu a snahu ovládať.

Ale naspäť k Londýnu. Teroristi opäť ukázali svoje pazúry. Británia sa však nedala a jasne ukázala, že toto ju nezastaví v jej ceste. Bez ohľadu na to, či sa jedná o boj proti útlaku alebo náboženský fanatizmus, bude ochraňovať svoje záujmy a nepovolí ani v boji proti terorizmu. Možno ľudia nájdu viac odhodlania v sebe a podpory pre svoju vládu v boji proti terorizmu, možno čoraz viac ľudí zdvihne ruky nesúhlasu s politikou súčasnej vlády a Tony Blair bude opäť čeliť realite a bojovať o politickú existenciu. Život ako na hojdačke, úspech strieda problém a na jeho riešení závisí ďalší úspech. Ale nielen to, i život a bezpečnosť obyvateľov. V dobe globalizácie nielen obyvateľov Británie, ale aj Európy. Bezpečnosť je nedeliteľná, bezpečnosť štátu a jeho spojencov je spoločná. A spoločné sú i následky a riziká. Nielen v spoločných hodnotách, ale najmä vo vzájomnom porozumení, spolupráci a ochote robiť kompromisy je budúcnosť bezpečnosti.

Peter Bátor, www.mepoforum.sk - Fórum pre medzinárodnú politiku

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo