Vražda vraha

Vražda vraha

Michelle Pfeiffer v úlohe Caroline Hubbardovej. Foto: foxmovies.com

Čaro detektívky, kde je všetko vopred jasné.

Vieme, kto bude vraždiť, vieme prečo, vieme všetko. Bude zavraždený vrah, pomstiteľov (či katov) je dvanásť ako členov poroty v Amerike, sú nám sympatickí a uniknú spravodlivosti.

Sú dva dôvody, prečo Vražda v Orient exprese fascinuje, filozofický a kultúrny, ale o tom až za moment.

Ešte predtým chcem povedať, že filmy sú lepšie ako knižná predloha, farbistejšie, výrazovo bohatšie a umeleckejšie, občas dokonca filozoficky. Toto je druhý kino film, ten prvý z roku 1974 získal Oskara, rovnako bol nabitý hviezdami. Plus sú tri televízne filmy, u nás notoricky poznáme ten s Davidom Suchetom, ktorý nastavil poirotovský štandard nadlho dopredu. Nuž filmári sa neporovnávajú iba s knihou Agathy Christie, porovnávajú sa aj s inými filmami, ako pri bondovkách.

Nový film je filmársky podarený z viacerých dôvodov, pripájam svoj zoznam.

Po prvé, žiadny film nebol doteraz krajší. Dej sa začína v Jeruzaleme, a nie v Sýrii, ako káže predloha, Poirot rýchlo a prekvapivo vyrieši jeden náboženský prípad, krádež relikvie. Lepšie je niečo iné, scény z Carihradu. Poirot sa zdrží krátko, mesto vidíme len v pár klipoch, ale je to úchvatné. Vynikne krása Hagie Sofie, najkrajšieho kresťanského chrámu. (Kedy už konečne vznikne film, ktorý nám ukáže krásu byzantského Carihradu?) Sme orientálne navnadení, dej sa môže začať.

Po druhé, herci. Michelle Pfeiffer, Johny Depp, Penélope Cruz, Judi Dench, Willem Dafoe, Derek Jacobi, ale aj Josh Gad, Leslie Odom a Daisy Ridley hrajú tak výborne, že na Sucheta rýchlo zabudnete. Na Poirotove nové fúzy si, pravda, budete zvykať až dokonca, ale ak si spomeniete, že monsieur Poirot mal podľa Christie fúzy obrovské, zaváhate, či práve nesledujete niečo, čo je originálu vernejšie ako voskovaný fúzik Davida Sucheta.

Ale Poirot problém je. Hrá ho Kenneth Branagh, ktorý je súčasne aj režisérom a ktorého poznáme z televízie ako inšpektora Wallandera alebo kapitána z Nolanovho Dunkirku. Všetko roly, kde ťaží z utiahnutosti, skromného výrazu a uboleného pohľadu, aby som to skrátil, ostatní spoluherci ho „prehrali“, boli výraznejší a lepší. Ak si predstavujete Poirota ako utiahnutého, môže vám to vyhovovať, ak máte radi jeho sebavedomie až sebastrednosť, bude vám to chýbať.

Vo filme sú dve-tri akčné scény navyše, balkánsky most je nebalkánsky, hory sú príliš alpské, ale to je vedľajšie.

Poďme k hlavnej téme: spravodlivosť, oko za oko, nastolená bez súdu, ako pomsta.

V Orient exprese cestuje istý Ratchett, podvodník a vrah, používajúci falošné meno, pôvodne sa volal Casetti. Všetci ostatní dvanásti cestujúci a vlakový sprievodca sú spojení s rodinou Daisy Armstrongovej, dievčaťa, ktoré kedysi Casetti uniesol, zobral výpalné a zavraždil. Prokurátor obvinil inú ženu, ktorá zo zúfalstva spáchala samovraždu, rovnako ako Daisyn otec.

Keď Poirot pomenuje zločincov, že každý z dvanástich bodol raz nožom, slečna Hubbadová (bývalá herečka Linda Ardenová a Daisyna matka, vo filme úžasná Michelle Pfeiffer) chce celú vinu zobrať na seba, na svoju obranu dodá: „Spoločnosť ho odsúdila, my sme len vykonali rozsudok.“

O vine Casettiho niet pochýb, justičný omyl je vylúčený. Môžu ho ale „popraviť“ obete?

Poirot v knihe o téme veľa neuvažuje, opíše dve teoretické možnosti, ako mohol byť Casetti zavraždený, čím ponúkne vedúcemu vlaku, svojmu dobrému známemu, spôsob, aby skutoční vinníci a napospol sympatickí ľudia zostali slobodní. Vo filme sa to zopakuje, ale scenár pridá niekoľko záverečných úvah o spravodlivosti a svedomí.

A tu je opäť trochu problém.

Vražda v nóbl prostredí luxusného vlaku si pýta vyššie spôsoby. Dočkáme sa však myšlienky o potrebe rovnováhy, aj keď nemusí byť ideálna (ako navodzuje úvodná scéna z Jeruzalema), dôležitá je funkčnosť.

Je toto spravodlivosť?

Môže byť. Ale nemusí.

Pomsta je nespravodlivá nielen kvôli tomu, že môže vyvolať sériové konanie, ale aj kvôli tomu, čo zanechá v duši a mysli pomstiteľa. Navždy ho zmení. Súdy sledujú v civilizovanej spoločnosti vyšší cieľ, ako len potrestanie vinníkov, dôležitá je autorita súdu a neosobný vykonávateľ. Tu sa Poirot utiahne ku konštatovaniu, že jeho svedomie tým zaťažené nebude, musíte sa dopustiť ešte jedného zločinu, lebo ja klamať neviem, dodá.

Čo je, prirodzene, dosť neanglické (súdy sú kľúčom k anglickému systému práva), presne v duchu autorkinho zámeru, ale aj trochu – ehm, prepytujem – nekatolícke. Nie v tom, čo povie, ale v tom, čo k tomu nedodá. Píšem to preto, že belgický detektív je katolík, čo v televíznom podaní Davida Sucheta viackrát jemne a pritom brilantne tvorcovia využili. Tu mu ruženec v ruke ako vyjadrenie túžby po zmierení, ktoré môže nastoliť iba vyššia moc, nie trestajúci vinníci, chýba. Je to naznačené, ale nedokončené, Suchetova rola bola v tomto ohľade dovedená ďalej.

A ešte jedna poznámka. 

Myslím, že druhé čaro príbehu, v knihe aj vo všetkých filmoch, je v jednom kontraste. Všetci dvanásti pomstitelia, rôznorodá a pritom niečím spojená spoločnosť v luxusnom vlaku je vyjadrením Ameriky, aspoň tej z minulého storočia: bohatstvo sa tu nielen dedí, bohatstvo sa tu tvorí, preto môže vo vagóne prvej triedy cestovať urodzená dáma, herečka aj úspešný obchodník, muži a ženy rôzneho pôvodu, v poslednom filme aj rôznej farby pleti. To je Amerika. A spojenie tejto americkej kultúry s orientálnymi spôsobmi, to je to korenie, čo robí Vraždu v Orient exprese stále filmársky, divácky, ale azda aj čitateľsky zaujímavou.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo