K VECI: Najsmrteľnejší zo smrteľných hriechov, práve dnes

Keď sa spýtate ešte stále praktizujúcich katolíkov na neresti pokresťanskej Ameriky, mnohí by povedali: potrat, rozvod, promiskuita, pornografia, manželstvo homosexuálov a iné bujnejúce formy kultúrnej hrubosti.

Zaiste, ide o vážne hriechy a sociálne problémy a celkom prirodzene rastú tam, kdekoľvek sú na ústupe kresťanské cnosti. No každý, kto pozná tradičné rozdelenie hriechov a nerestí, by asi prišiel s veľmi odlišným zoznamom.

Je veľavravné, že s ním často neprichádzajú dokonca ani dnešní kresťania. Smilstvo, ktoré je v pozadí mnohých z hore uvedených nerestí, je jedným zo siedmich smrteľných hriechov, veľmi častá a zákerná chyba. V Danteho Božskej komédii je to prvý hriech, ktorý vedie do pekla, a posledný, ktorý sa očisťuje v očistci. Ťažko sa pred ním chrániť práve preto, že čiastočne napodobňuje – ale v skutočnosti falšuje – jednu z najbožskejších skutočností: lásku medzi dvomi osobami.

Temnejšie ako sebastrednosť

Sú však aj horšie hriechy, a najhorší zo všetkých, ten, ktorý je až úplne dolu zamrznutý v ľade – naveky, lebo sa snaží utiecť pred ohňom a teplom Ducha a celého božského poriadku – je pýcha: ono non serviam (nebudem slúžiť) samotného Satana, najťažší a najhlúpejší hriech, pretože pred Bohom niet kam utiecť; niet žiadnej inej reality, kde to môže byť po našom a lepšie, nech si myslíme čokoľvek.

Keď človek bežne číta o pýche v nejakej kresťanskej knihe, môže nadobudnúť dojem, že je to len akési zaujatie sebou, zanedbávanie rodiny alebo blížnych či nezáujem o sociálnu spravodlivosť. Často to počuť aj na homíliách. Pýcha je však niečo oveľa temnejšie a smrtonosnejšie. Bráni nám chápať naše miesto vo svete, čo je pod nami a zvlášť, čo je nad nami.

"Najhorší zo všetkých, ten, ktorý je až úplne dolu zamrznutý v ľade, je pýcha: ono non serviam (nebudem slúžiť) samotného Satana."

Zdieľať

Svätý Vincent de Paul varuje: „Pokora nie je nič iné ako pravda a pýcha nie je nič iné ako lož.“ Niet divu, že pokresťania tento výrok nechápu, keďže vo všeobecnom kultúrnom rozvrate ho nepochopila ani väčšina kresťanov. Ide o jeden z najhlbších aspektov, v ktorom sme stratili živý kontakt s našou vlastnou tradíciou. A nejde len o otázku liberáli verzus konzervatívci. Bolo by oveľa jednoduchšie, keby to tak bolo.

Nie len liberáli versus konzervatívci

Zaiste, liberáli sa dlho snažia predefinovať kresťanskú vieru a mravy. Už v polovici devätnásteho storočia si kardinál Newman stanovil za svoju ústrednú úlohu zastaviť liberalizmus v náboženstve. No dokonca aj medzi katolíkmi sa čiastočne presadilo niečo ešte horšie ako liberalizmus. Aby som uviedol aktuálny príklad, už minulý týždeň sme poslali odkaz na sentimentálnu pesničku, ktorá obieha medzi niektorými ženskými rehoľnými komunitami, ktoré v tomto roku zasiahla kritika Vatikánu za ich praktiky - „Lásku nemožno umlčať.” Ušetrím vás tej hrôzy, no jej jednoduché sebauspokojenie je výrečné: „sme verné, milujúce a múdre, tancujeme bok po boku, vedie nás evanjeliová vízia a v očiach máme posvätný plameň.”

Ľudia sa vo všeobecnosti naučia niečo o najkresťanskejšej cnosti, pokore, takmer úplne prirodzene. Každý s priemerným sebapoznaním, kto zápasil s výzvami života, vie, aký je človek občas slabý, krehký, hlúpy a slepý. Je to jednoducho princíp reality. Dokonca ani cnostní pohania – na rozdiel od sebavedomých sestier – sa neodvážili nazývať sa múdrymi (sophoi), ale len milovníkmi múdrosti (philo-sophoi), pretože mali dosť pohanskej pokory, aby vedeli, že múdrosť nedosiahli. Človek má dojem, že sestry sa roky dopovali jedom bohyne Sofie, a potom takmer podvedome urobili niekoľko pyšných vyhlásení. Kto z nás, dokonca aj sestry, keď sa nad tým vážne zamyslí, by o sebe povedal, že je verný, milujúci a múdry?

Často vidím, ako konzervatívni kresťania pijú iný jed, najmä keď akoby veria či veríme, že keď vyznávame svoje Krédo (čo je inak úplne skvelá vec), aj podľa neho žijeme – a máme právo šikanovať druhých, že to nerobia. Keby to len bola pravda. Poznám pekných pár konzervatívnych kresťanov a s ľútosťou musím povedať, že sedem smrteľných hriechov medzi nami, počnúc u mňa, žije a vzmáha sa a ako vždy s pýchou na čele. Stretol som pár vynikajúcich teológov a vysokopostavených cirkevných hodnostárov, ktorých by v osobnom styku bolo možné označiť za ľudí, ktorým chýba určité zabudnutie na seba.

Cnosť jednoduchých ľudí

Oveľa viac ľudí spomedzi nás len jednoducho absorbovalo všeobecnú aroganciu pokresťanskej kultúry. Pred pár rokmi som sa zúčastnil na výbere nového riaditeľa istej katolíckej organizácie. Jeden uchádzač, ktorý mal niečo málo nad tridsať, nás pohostil výkladom svojich osobných úspechov spôsobom, ktorý by sa väčšmi hodil pre Kristov druhý príchod. Neskôr som to spomenul pred ostatnými členmi komisie. Skúsený profesor na prestížnej univerzite si vzdychol: „Tak ich dnes učia sa prezentovať.” Ale zažiť niečo takéto od katolíka, ktorý sa uchádza o riadenie katolíckej organizácie?

„Pokora nie je nič iné ako pravda a pýcha nie je nič iné ako lož.“
svätý Vincent de Paul

Zdieľať

Pýcha nepozná hranice medzi liberálmi a konzervatívcami či triedne rozdiely, ako si dnes mnohí myslia. Už desaťročia žijem vo Washingtone a často počujem, ako politici odsudzujú „elity” a chvália múdrosť amerického ľudu. Občas sa pýtam, či z neho vôbec niekoho poznajú. Ja som vyrástol medzi robotníckymi katolíckymi etnikami a som za to vďačný, lebo medzi jednoduchými ľuďmi jestvuje pravá cnosť a svätosť. Poznám však jednoduchých ľudí v malých mestách – a niektorí z nich sú dokonca moji príbuzní – ktorí sú rovnako natvrdlí a arogantní chvastúni ako ktokoľvek, kto sa pohybuje vo Washingtone. A poznám tiež mnoho mužov a žien, ktorí poznajú česť, pokoru a kresťanskú zbožnosť a slúžia na prestížnych pozíciách v politike, armáde a v novinách. Dokonca – úžasná milosť! – aj pár právnikov.

Hriech a cnosť sa riadia inými kategóriami, než ktoré dnes zvyčajne používame v našom verejnom živote. Všetci musíme byť naďalej angažovaní vo verejných zápasoch na mnohých frontoch – a v nadchádzajúcich dňoch zvlášť pri obrane náboženskej slobody. Ale je oveľa dôležitejšie nikdy nestratiť z očí zásadnú kresťanskú perspektívu: dokonca aj toto ušľachtilé a prepotrebné dielo sa dá robiť bohabojným alebo bezbožným spôsobom.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ), ktorú teraz možno dostať v mäkkej väzbe v Encounter Books.

Pôvodný text: The Deadliest of the Deadlies, Today, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo