KÁZEŇ ĽUBOMÍRA MAJTÁNA: Na čo je dobrá púšť?

Minulú nedeľu sme si vypočuli úryvok o bdelosti a modlitbe – byť pripravený na deň, kedy príde Pán. Nachádzal sa v závere Evanjelia podľa Lukáša (21. kapitola). Dnešné evanjelium obracia niekoľko strán späť a smeruje k 3. kapitole, čo je historický kontext, do ktorého je zasadené vystúpenie Jána Krstiteľa.

Lukáš sa tu prejavuje ako historik. Nehovorí len o udalostiach, ktoré sa stali, hovorí aj o presnom datovaní v konfrontácii s dejinami: „V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša“ (Lk 3, 1-2).

Historik sv. Lukáš

Cisár Tibérius bol rímskym imperátorom v rokoch 14-37, jeho pätnásty rok vlády je teda približne rok 29. Poncius Pilát bol rímskym legátom (zodpovedným za poriadok v rímskej provincii Galilea/Palestína) v rokoch 26-36 – rok 29 teda spadá do obdobia jeho spravovania. Ďalej Lukáš spomína tetrarchov, ktorý spravovali územie Palestíny: Herodes, Filip, Lyziáš, čo sú tiež historické postavy. Napokon spomína veľkňazov Annáša (roky 6-15) a jeho zaťa Kajfáša (roky 18-35).

Prečo Lukáš začína svoj opis týmto spôsobom? Aby nás hneď na začiatku úryvku unudil, alebo aby historicky podložil svoje tvrdenia? Prejavuje sa tu ako historik, aby niekto nemohol povevať, že to, čo dnes čítame, je výmysel. Lukáš si je vedomý, že ak má osloviť svojich poslucháčov vo viere, najskôr ich musí presvedčiť o vierohodnosti faktov.

Ticho a púšť

Až keď si je čitateľ vedomí toho, že dané udalosti sa naozaj stali, až vtedy Lukáš predstavuje hlavné posolstvo: Ján Krstiteľ na púšti a Boží hlas nad ním. Púšť je jednak obrazom prázdnoty (často je to obraz skúšky či smrti), no je aj obrazom ticha. Svätý Otec Benedikt XVI. píše, že slovo možno skutočne vysloviť a počuť len v tichu, vonkajšom i vnútornom (porov. Verbum Domini, 66). Boh najviac hovorí v tichu. Preto Svätý Otec pokračuje, že treba vychovávať Boží ľud pre hodnotu ticha. Treba znovu objaviť ústredné miesto Božieho slova v živote Cirkvi – to znamená aj znovu objaviť zmysel pre sústredenie a vnútorný pokoj (tamtiež).

"Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Biblický text nepoužíva oznamovací spôsob – teda ak sa vám bude dať a nájdate si chvíľku času, urobte čosi pre toho Ježiša..."

Zdieľať

Preto Lukáš vyberá práve toto prostredie. Tu zaznieva Boží hlad nad Jánom Krstiteľom. Poznáme udalosť proroka Eliáša, ktorý sa skrýval v jaskyni na vrchu Horeb. Podľa čoho poznal, že prichádza Pán? Nie podľa veľkého a prudkého vetra, ktorý trhá vrchy a láme skaly, ani nie podľa zemetrasenia a ohňa, ale podľa tichého a lahodného šumu (porov. 1 Kr 19, 11-12).

Boh oslovuje človeka v tej (pre človeka) „najnevhodnejšej“ chvíli. Azda púšť má byť miestom, kde zaznieva Boží hlas nad Jánom Krstiteľom? Má byť miestom, kde dostáva misiu? Ján však, podobne ako Eliáš, vypozoroval, že Pán k nemu prehovoril práve tu – na púšti. „Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Lk 3, 3). Ján ohlasuje pokánie – advent, prípravu. On je ten, kto pripravuje príchod Mesiáša.

Lukáš na toto miesto vkladá citát z Izaiášovho proroctva (Iz 40, 3-5): „Hlas volajúceho na púšti“ (Lk 3, 4a). Preto evanjelista najprv hovorí o pôsobení Jána Krstiteľa na púšti. Vytvoril vhodný kontext, aby v ňom mohol zacitovať Izaiáša – hlas, ktorý volá na púšti. Predstavme si človeka, ktorý sa nachádza na púšti – po čom bude volať? Po niečom bežnom, neužitočnom (sláva, majetok)? Alebo po veciach, ktoré sú nesmierne dôležité (jedlo, voda)? Ján, keď volá na púšti, ohlasuje niečo dôležité: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou“ (Lk 3, 4b-5).

Príprava na jeho príchod

K tejto výzve mi napadá obraz dedinky, v ktorej očakávajú vzácnu návšetvu. Vieme si predstaviť, ako starosta už niekoľko dní vopred organizuje spoločné brigády. Všetko sa pripravuje, všetko sa čistí, aby si vzácny hosť azda nepomyslel, že vchádza do nejakej „diery“. Umývajú sa okná, maľujú ploty, kosí sa tráva popri cestách, jamy na cestách sa vypĺňajú asfaltom, skoky na chodníkoch sa obrusujú. Všetko sa proste pripravuje na príchod hosťa. Nie je to tak aj v kresťanstve počas adventu?

Postarajte sa o to, aby cesta pre Pána bola pripravená! Urobte, aby chodníky boli rovné! Biblický text tu nepoužíva oznamovací spôsob – teda ak sa vám bude dať a nájdate si chvíľku času, urobte čosi pre toho Ježiša... Používa tu rozkazovací spôsob (pripravte! a vyrovnajte!). Je to pre nás výzva zapojiť sa do tejto adventnej prípravy naplno.

Aký zmysel to bude mať? Počuli sme poslednú vetu z evanjelia: „A každé telo uvidí Božiu spásu“ (Lk 3, 6). Doslova je „každé mäso, to, čo je telesné“. Kedy uvidí Božiu spásu? Na to odpovedý evanjelista Ján: „A Slovo sa telom [doslova mäsom, tým, čo je telesné] stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14).

Dnešné evanjelium nám adresovalo niekoľko výziev: byť v tichu, aby sme mohli počuť Pána; pridať ruku k dielu k spoločnej príprave na príchod Mesiáša a meditovať tajomstvo Slova, ktoré sa stalo telom.

Ľubomír Majtán
Autor je kňazom Žilinskej diecézy

Foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo