Niekedy si myslíme, že tí, ktorí počas poslednej svetovej vojny pre svojich blížnych riskovali vlastné životy, sa museli narodiť s hrdinským rozmerom svojej povahy. Pri niektorých to môže platiť. No okolnosti vojny niekedy vynášajú na povrch ušľachtilé inštinkty, ktoré by inak zostali ukryté.

Napríklad Etty Hillesum bola sekulárnou židovskou Holanďankou, ktorá sa voľne pohybovala v umeleckých a bohémskych kruhoch Amsterdamu. No ako sa v Holandsku zintenzívňovalo prenasledovanie Židov, pomaly upriamovala hlboko súcitnú pozornosť na situáciu ostatných. Neskôr to zaznamenala vo svojom denníku, ktorý vyšiel po jej smrti.

Ďalším podobne nepravdepodobným hrdinom vojny bola Suzanne Spaak, o ktorej hovorí tento životopis. Dcéra popredného belgického finančníka sa v roku 1925 vydala za Clauda Spaaka, člena najvýznamnejšej politickej dynastie v Belgicku. Mali dve deti, syna a dcéru, nežne nazvaných ako „Pilette“ a „Bazou“. Sebecký a prchký Claude mal aj dlhodobú milenku, Kanaďanku Ruth Peters. V roku 1937 sa rodina pre Claudovu spisovateľskú kariéru presťahovala z Bruselu do Paríža.

Ako „rezolútnu ateistku počas celého jej dospelého života“ Suzanne prenasledovalo vedomie, že jej vlastné deti sú v bezpečí, zatiaľ čo iné sú ohrozené. Zdieľať

Tu sa prebudilo Suzannino spoločenské svedomie. Bola apolitickou a odpadnutou katolíčkou, no keď videla rastúcu marginalizáciu francúzskych Židov, postupne sa začala zaujímať o ich ťažkú situáciu. Aj keď bola zabezpečená bohatstvom a privilégiami, v roku 1939 sa pripojila k židovskej odbojovej skupine Solidarita a jej vodcom povedala: „V službe boja proti nacizmu som pripravená prijať akúkoľvek úlohu.“ Vedome sa pripravovala na to, že sa stane verejnou tvárou Solidarity a zmenila svoje postavenie z „veľkej dámy“ na jednoduchú úradníčku, ako to vyžadovali okolnosti.

Jej neter ju neskôr pomenovala ako niekoho, „kto miluje ľudí – bola plná milosti a veľkorysosti, žiarila“. Už sa nepokladala za privilegovanú, ale zanedbanú manželku komplikovaného muža. Našla si zmysluplnú humanitárnu úlohu: pomáhať v záchrane židovských detí Paríža a znášať pri tom značné riziká. V okruhu svojich bohatých priateľov pôsobila ako kuriérka a fundraiserka. Suzanne sa podieľala aj na neľahkej úlohe nájsť bezpečné domovy pre množstvo sirôt, ktorých rodičov masovo deportovali do koncentračných táborov zo stanice Drancy na severovýchode Paríža. Po masovom záťahu na Židov zo 16. na 17. júla 1942 sa situácia stala ešte zúfalejšou.

Ako „rezolútnu ateistku počas celého jej dospelého života“ Suzanne prenasledovalo vedomie, že jej vlastné deti sú v bezpečí, zatiaľ čo iné sú ohrozené. Čiastočne zo strategických dôvodov a možno aj pre naliehanie svojho svedomia zostavila plán navštíviť malú dedinku neďaleko Paríža, kde zašla do miestneho katolíckeho kostola a vyžiadala si u kňaza vypočutie spovede. V spovednici mu potom povedala, že pre parížske deti potrebuje nájsť vhodné domovy. Takýmto spôsobom našla mnoho dedinských adries, kde sa mohli židovské siroty ukryť až do konca vojny.

Anne Nelson: Suzanne's Children. A Daring Rescue in Nazi Paris. Simon & Schuster, USA, October 2017.

Od októbra 1943 gestapo postupne uťahovalo sieť okolo odporcov režimu a ich kontaktov. Suzanne sa kvôli bezpečnosti svojich detí vrátila do Bruselu. Kým sa skrývala, zdalo sa, že má „magickú vieru vo svoju nezraniteľnosť“. Bol to omyl: jej meno bolo odhalené gestapu, ktoré zatlačilo na jej príbuzných, aby prezradili, kde sa ukrýva.

Dňa 10. novembra bola zatknutá a poslaná späť do Paríža do väzenia Fresnes. Jej spoluväzni neskôr dosvedčili, že bola „neúnavne milá a upokojujúca“. Vzhľadom na mocné konexie – jej švagor bol bývalým belgickým premiérom – sa Suzanne aj jej rodina domnievali, že ju zadržali iba ako rukojemníčku pre ďalšie zatýkanie a že ju nakoniec prepustia.

12. augusta 1944 ju odviedli na väzenské nádvorie a zabili ju strelou do zátylku, čo bola obľúbená metóda nacistov. Nikdy sa poriadne nevyšetrilo, prečo došlo až k tomu. Zdieľať

Nestalo sa tak. Dňa 12. augusta 1944 ju odviedli na väzenské nádvorie a zabili ju strelou do zátylku, čo bola obľúbená metóda nacistov. Spisovateľka Anne Nelson kladie otázku: kto ju zabil a prečo? Nikdy sa to poriadne nevyšetrilo. Predpokladá sa, že jej rozsudok smrti bol jednoducho „hlúpym a strašným administratívnym omylom“. Nebolo to nepravdepodobné vzhľadom na chaos v Paríži, keď si Nemci uvedomili, že prehrávajú vojnu, a urýchlene sa snažili ukončiť svoju činnosť a zničiť záznamy.

Po oslobodení Paríža navštívil Claude celu svojej manželky vo Fresnes a našiel neobyčajnú zbierku nápisov, celkovo 300, ktoré počas mesiacov svojho zajatia napísala na steny. Písala to spamäti, aby si tak pomohla vo svojej izolácii. Boli to citáty z literatúry a filozofie vrátane tohto mimoriadne význačného od Rudyarda Kiplinga: „Tam, kde sú deti, by mali byť aj matky, aby na ne mohli dohliadať.“ Odhaduje sa, že Suzanne a jej spolupracovníci zo židovského odboja zachránili pred istou smrťou niekoľko stoviek detí.

Anne Nelson vykonala rozsiahly výskum, aby vyniesla na svetlo úsilie Suzanne Spaak zachrániť francúzske židovské deti. Bohužiaľ, manžel Suzanne, či už z dôvodov sebeckosti, alebo viny, jej listy a dokumenty spálil. Keď ich dve deti vyrástli, veľmi to ľutovali. Takto ani čitateľ nemá možnosť spoznať ju hlbšie a osobnejšie (ako je to možné pri Etty Hillesum vďaka jej denníkom). Zostáva trochu neuchopiteľnou postavou, stále „veľkou dámou“, ktorá sa odhodlala vyjsť z bezpečného a pohodlného bytia, pretože, ako poznamenala pri uvedomení si hrozivej situácie v Paríži: „Il faut faire quelque chose.“ („Niečo sa musí urobiť.“)

Pôvodný text: Suzanne’s Children: One woman’s selfless effort in Nazi Paris. Uverejnené so súhlasom Mercatornet.com, preložil L. Obšitník.