NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Ján Zlatohlavý, perzekvovaný staviteľ kríža

V predvečer 23. výročia Novembra '89 boli v Bratislave prezentované študentské práce zachytávajúce príbehy "nenápadných hrdinov", ktorých kvôli ich presvedčeniu prenasledoval komunistický režim. Prinášame prvú prácu.

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)

Cieľom tejto práce je poukázať na hrdinov minulosti, na ich nenápadný život a neľahké životné situácie, v ktorých sa ocitli pre svoju vieru v Ježiša Krista. V tomto diele uvádzame životné osudy Jána Zlatohlavého. Práca je postavená na výpovediach najbližších zainteresovaných ľudí, rodinných príslušníkov, nechýbajú ani záznamy z vyšetrovacích, či rodinne uchovaných spisov.

Nenápadný hrdina Ján Zlatohlavý

Ján Zlatohlavý sa narodil rodičom Márii (rod. Sakalovej) a Jánovi Zlatohlavému 17. augusta 1940 v Prešove. Bol druhorodený a mal ďalších štyroch súrodencov. Sestru Máriu a troch bratov: Stanislava, Petra a Antona. Ako mladý chlapec navštevoval štátnu školu v rodných Župčanoch. A tá bola zároveň jeho najvyšším dosiahnutým stupňom vzdelania. Po ukončení štúdií pracoval ako poštový doručovateľ a o niekoľko rokov neskôr ako údržbár v Dopravnom podniku mesta Prešov (DPMP).

24. októbra 1967 sa zosobášil s Veronikou (rod. Radačovskou). O rok neskôr, teda 5. septembra 1968 sa im narodil prvý syn Peter. Neskôr do rodiny pribudli ďalšie deti Katarína, Anton, Veronika a syn Ján, ktorý zomrel krátko po svojom narodení. V roku 1986 sa im narodila najmladšia dcéra Mária.

Od roku 1975 až do posledného dňa pred nežnou revolúciou musel Ján Zlatohlavý čeliť nástrahám komunistického režimu. Bol stíhaný pre nedovolenú stavbu kríža v záhradke pred svojím rodinným domom a o niekoľko rokov neskôr sa ocitol aj na zozname podozrivých ľudí, ktorí písali výhražné a vulgárne listy predstaviteľom komunistickej vlády.

Ján Zlatohlavý pracoval v DPMP až do roku 2001, kedy odišiel na penziu. Po odchode na dôchodok všetok svoj čas venoval rodine a prácam v okolí rodinného domu. Stále dbal, na svoju katolícku vieru. Pravidelne sa zúčastňoval nielen nedeľných bohoslužieb, ale aj bohoslužieb v týždni. K pevnej a silnej viere v Ježiša Krista viedol spolu so svojou manželkou aj deti.

"Po krátkej chvíľke ticha sa jej druhý z policajtov spýtal na meno staviteľa tohto kríža, na miesto, kde sa nachádza jej manžel, kde pracuje a pod. Veronika Zlatohlavá tušila, že niečo nie je v poriadku, a tak o všetkom hneď telefonicky informovala svojho manžela."

Zdieľať

S narastajúcim vekom pribúdali stále ďalšie a ďalšie zdravotné problémy, ktoré ho dennodenne sprevádzali. Niekoľko rokov pred smrťou mu bola amputovaná ľavá noha. 10. januára 2009 vo veku 69 rokov Ján Zlatohlavý zomrel. Pochovaný je na miestnom cintoríne v obci Župčany, kde prežil celý svoj život. Na náhrobnom kameni je vytesaný epitaf, ktorý ho sprevádzal celým životom a zvlášť vo chvíľach prenasledovania: „V znamení kríža zvíťazíš.“

Myšlienka stavby kríža a jeho prvá stavba

Vo veku 35 rokov sa musel Ján Zlatohlavý vyrovnať s ťažkou chorobou zápalu priedušiek. Po týždňoch liečenia a niekoľkých liečebných pobytoch v Tatrách sa jeho zdravotný stav výrazne zlepšil až do takej miery, že sa z choroby dostal. Na základe svojho náboženského presvedčenia pociťoval veľkú vďaku voči Bohu. Na znak svojej vďaky sa rozhodol postaviť v záhradke pred rodinným domom betónový kríž.

Ján Zlatohlavý si prial, aby stavba bola zrealizovaná najneskôr do 15. augusta 1975, teda do dňa, kedy sa v obci Župčany koná odpustová slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Ešte v pondelok, pred odpustovou slávnosťou sa musel Ján Zlatohlavý zúčastniť ďalšieho liečebného pobytu na Štrbskom plese. Z tohto dôvodu stavba musela byť realizovaná bez hlavného iniciátora tejto sakrálnej stavby. Celú výstavbu vykonal Bartolomej Zlatohlavý, majster – kamenár z neďalekých Fintíc. Keďže 15. august bol v piatok, slávnostná odpustová liturgia sa konala až v nedeľu v dopoludňajších hodinách. Na nej sa chcel zúčastniť aj Ján Zlatohlavý, ale vedenie liečebného ústavu ho uvoľnilo iba na krátku návštevu v rodnom dome. A tak 17. augusta prišiel Ján Zlatohlavý domov na dve hodiny a potom musel opäť odísť na liečenie do Tatier.

Hneď v pondelok 18. augusta 1975 prišli prvé problémy. Krátko predpoludním si Veronika Zlatohlavá všimla, že pred ich rodinným domom stojí auto VB (Verejná bezpečnosť). To ju nenechalo pokojnou a šla sa spýtať, čo sa deje. Tu policajt povedal, že vykonávajú tradičnú cestnú kontrolu. Po krátkej chvíľke ticha sa druhý z policajtov spýtal na meno staviteľa tohto kríža. Prítomná Veronika Zlatohlavá bez váhania odpovedala, že kríž postavil jej manžel. Prítomný príslušník VB sa začal podrobnejšie pýtať na miesto, kde sa nachádza jej manžel, kde pracuje a pod. Veronika Zlatohlavá po tomto krátkom rozhovore tušila, že niečo nie je v poriadku, a tak o všetkom hneď telefonicky informovala svojho manžela.

Práve v tento deň bol na MNV v Župčanoch predvolaný brat Jána Zlatohlavého Anton, ktorý bol kňazom a pôsobil ako správca malej farnosti Radoma na východnom Slovensku. Predvolaním mu bolo nariadené čo najskôr odstrániť stavbu kríža, ktorú inicioval jeho brat. V opačnom prípade mu bude odobraný štátny súhlas na funkciu kňaza, z čoho vyplýva, že nebude môcť pôsobiť vo farnosti a zároveň nebude môcť ani vykonávať cirkevné obrady. Tým bol donútený ísť za majstrom do Fintíc, aby kríž zdemontoval. A tak ešte v ten deň kríž padol.

"Na MNV v Župčanoch bol predvolaný brat Jána Zlatohlavého Anton, ktorý bol kňazom. Predvolaním mu bolo nariadené čo najskôr odstrániť stavbu kríža, v opačnom prípade mu bude odobraný štátny súhlas na funkciu kňaza."

Zdieľať

Keď sa Ján Zlatohlavý z liečenia vrátil, bol predvolaný na ONV v Prešove. Tam mu bolo oznámené, že stavbu betónového kríža zrealizoval bez stavebného povolenia. Ako ešte počas života uviedol Ján Zlatohlavý, osobne sa bol pýtať na príslušných úradoch, či je potrebné stavebné povolenie na stavbu, ktorej pôdorys netvoril ani jeden meter štvorcový. Zistil, že povolenie na stavbu takýchto rozmerov nie je potrebné. Tento fakt nemal papierovo podložený a na predvolaní na ONV v Prešove mu bolo oznámené, že aj takáto drobná stavba si vyžaduje súhlas. Ján Zlatohlavý sa nemal čím obrániť, a tak aj keď spočiatku nechcel, neskôr musel zaplatiť pokutu 300 Kčs.

Druhá stavba kríža

Napriek tomu, že prvý pokus výstavby kríža skončil bezvýsledne, Ján Zlatohlavý bol naďalej pevne presvedčený o zrealizovaní tohto projektu. V roku 1978 sa pokúsil znovu postaviť kríž v záhradke pred svojím rodinným domom. Tak ako prvú, tak aj druhú stavbu chcel uskutočniť v predvečer nejakého sviatku. Tento krát to bol Zelený štvrtok a 23. marca 1978 sa už kríž týčil v záhradke.

Neprešlo ani niekoľko dní a MNV v Župčanoch informoval ONV v Prešove, že kríž v obci Župčany, ktorý bol odstránený v roku 1975, opäť stojí. Hlavnou príčinou vyšetrovania bola opätovná absencia stavebného povolenia.

29.11.1978 bol Jánovi Zlatohlavému zaslaný list z ONV – odboru stavby a plánovania v Prešove, v ktorom je nariadené, aby postavenú sakrálnu stavbu odstránil do siedmich dní a to na vlastné náklady.  "...táto stavba narušuje svojím nevhodným umiestnením architektúru okolia a v danom prípade pôsobí neesteticky“, píše sa v liste ONV Prešov. S týmto rozhodnutím hlavný iniciátor tejto stavby nesúhlasil. O päť dní neskôr sa voči rozhodnutiu odvolal, a to na KNV v Košiciach. V odvolaní okrem iného priznal, že kríž postavil bez povolenia stavebného úradu a vzápätí vysvetľuje, že stavba bola uskutočnená z čisto náboženského dôvodu, ako splnenie predloženého sľubu Bohu, na znak vďaky za vyslyšanie prosieb v ťažkých životných chvíľach. V závere odvolania žiadal, aby určili miesto, kde môže tento kríž presunúť, keďže v liste ONV Prešov bolo napísané, že pôsobí na danom mieste neesteticky.

Očakávania Jána Zlatohlavého sa nenaplnili a 16. februára 1979 mu bolo doručené rozhodnutie, v ktorom KNV v Košiciach jeho odvolaniu nevyhovel. Rozhodnutie sa opieralo o to, že stavba bola prevedená bez stavebného povolenia a bez upovedomenia odboru pre výstavby a územné plánovanie v Prešove. Rodine Zlatohlavej sa to nepáčilo, ale tá bola presvedčená o tom, že kríž zostane naďalej stáť na svojom mieste. V liste s názvom „Aby ľudia, ktorí ubližovali mne, nemohli už ubližovať iným“ do redakcie Katolíckych novín píše: „Spomínanú stavbu som neodstránil z tohto dôvodu, lebo ako občan vyznávajúci vieru podľa deklarácie o ľudských právach v Helsinkách, ktorá bola podpísaná aj vládou totalitného režimu, nevidel som dôvod, aby stavba kríža musela byť odstránená.“

„Spomínanú stavbu som neodstránil z tohto dôvodu, lebo ako občan vyznávajúci vieru podľa deklarácie o ľudských právach v Helsinkách, ktorá bola podpísaná aj vládou totalitného režimu, nevidel som dôvod, aby stavba kríža musela byť odstránená.“
Ján Zlatohlavý

Zdieľať

1. marca 1979 Ján Zlatohlavý písomne požiadal Odbor výstavby a územného plánovania o dodatočné vydanie stavebného povolenia k drobnej stavbe. To sa mu ako sám predpokladal nepodarilo vybaviť. Keďže mu KNV v Košiciach nevyhovel, o niekoľko dní neskôr, teda 29. marca 1979 zaslal doporučene list s jednou fotografiou v prílohe priamo na Generálnu prokuratúru SSR v Bratislave. V zásielke upozornil na rozhodnutia ONV v Prešove a KNV v Košiciach voči svojej osobe. „Taktiež vyjadrujem nesúhlas s tým, že stavba pôsobí neesteticky. Veď v celej našej vlasti, tým viac v našom kraji podobných drobných stavieb sú stovky a nikde nepôsobia neesteticky,“ uviedol sťažovateľ.

2. mája 1979 bol sťažovateľ písomne informovaný o tom, že Generálna prokuratúra v Bratislave preradila tento prípad na krajskú prokuratúru v Košiciach, ktorá 25. júna 1979 potvrdila úradné zamietnutie sťažnosti. Tak ako predchádzajúce orgány, aj tento sa opieral o § 54 zák. č. 50/1976 Zb., stavebného zákona, stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich možno vykonávať iba podľa stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu. Nevyhovenie sťažnosti bol len jedným z mnohých problémov, týkajúcich sa stavby kríža. V závere rozhodnutia krajský prokurátor informoval Jána Zlatohlavého o tom, že stavebný úrad podľa ustanovenia § 105 stavebného zákona je oprávnený uložiť pokutu až do 10 000 Kčs, ak neodstráni stavbu v spomínanej lehote. O niekoľko dní neskôr mu bola táto pokuta príslušným úradom aj udelená.

Pre vzniknuté napätie a zlé vzťahy medzi Jánom Zlatohlavým a vtedajším komunistickým režimom mu bola u zamestnávateľa DPMP prideľovaná tá najťažšia, najpodradnejšia práca a jeho plat zďaleka neprislúchal jeho pracovnej vyťaženosti. Práve pre nízku finančnú mzdu požiadal stavebný úrad o zníženie pokuty na 300 Kčs. Jeho žiadosti bolo vyhovené a po zaplatení pokuty, aféry okolo stavby betónového kríža v záhradke pred jeho rodinným domom utíchli.

Po roku sa kríž pre miestnych príslušníkov socialistickej strany opäť stal nepríjemnou skutočnosťou. V januári 1981 MNV v Župčanoch informoval ONV v Prešove o liste, ktorý bol vydaný KNV v Košiciach 16. februára 1979, v ktorom sa uvádza, že kríž musí byť do siedmich dní odstránený. Keďže kríž stále stál, 31. januára 1981 bol Jánovi Zlatohlavému doručený list od ONV v Prešove – odboru pre výstavby a územné plánovania, v ktorom sa uvádza: „Preto, že ste do stanoveného termínu dobrovoľne nesplnili povinnosť uloženú vám odborom výstavby a územného plánovania rozhodnutím zo dňa 29. novembra 1978 č. Výst. 200-89/1978 vo veci odstránenia betónového kríža, náhradný výkon rozhodnutia prevedie podľa ustanovenia 9-u 71-73, zákona č. 71/1967 Zb. tunajší odbor. Súčasne vám oznamujem, náhradný výkon sa započne dňa 6. februára 1981 o 8:00 hod“. Samotnú demontáciu kríža uskutočnil Okresný stavebný podnik mesta Prešov. Celý proces bol vykonaný na vlastné náklady Jána Zlatohlavého, ako o tom už vopred informoval ONV Prešov.

6. február 1981

"Keď však prišli k základu, ktorý chceli taktiež vytrhnúť, žeriav sa začal nakláňať a hrozilo, že pracovný stroj sa vyvráti. Všetko to bolo spôsobené tým, že základ kríža bol upevnený pevnejšie ako samotný žeriav."

Zdieľať

Bolo krátko po ôsmej hodine ráno a pred dom č. 5 v obci Župčany prišli dve nákladné vozidlá, žeriav a sanitný voz. Po niekoľkých minútach po ich príchode sa do sakrálnej stavby pustila búracia čata. Keď zložili sochu umučenia Ježiša Krista, dali ju do rúk Veronike Zlatohlavej. Po úvodnom odmontovaní umučenia sa pustili do likvidácie betónovej časti kríža trhaním pomocou žeriavu a lana. Keď však prišli k základu, ktorý chceli taktiež vytrhnúť, žeriav sa začal nakláňať a hrozilo, že pracovný stroj sa vyvráti. Všetko to bolo spôsobené tým, že základ kríža bol upevnený pevnejšie ako samotný žeriav. Základ, ktorý nemohli vytiahnuť, nechali napokon v zemi. Po ukončení celého demolačného procesu sa „likvidanti“ pýtali Jána Zlatohlavého, kde môžu uložiť všetkých päť dielcov kríža, na ktoré bol kríž rozdelený. On rozvážne odpovedal, pretože nechcel povedať nič zlé, čo by mohlo byť neskôr použité proti nemu. Povedal, že teraz drží v rukách Krista on, ale raz bude Kristus držať v rukách jeho. Príslušník verejnej bezpečnosti neudržal svoje emócie a na slová Jána Zlatohlavého pohrozil a dodal, že za tento výrok draho zaplatí.

Počas tejto akcie bolo v celej dedine hrobové ticho. Každý sa bál a nikto nevychádzal zo svojho domu. Všetci sa báli tvrdej komunistickej vlády a nechceli sa do ničoho takého zapliesť, čo by mohlo ohroziť ich budúcnosť.

Na mieste konania bolo prítomné aj sanitné vozidlo a to vraj z dôvodu, ak by niekto reagoval na danú situáciu fyzicky, aby bola na mieste hneď prítomná rýchla zdravotná pomoc. Okrem toho, bol Jánovi Zlatohlavému a celej jeho rodine udelený zákaz fotografovať, natáčať alebo hocijakým iným spôsobom dokumentovať práve prebiehajúcu akciu.

"Počas tejto akcie bolo v celej dedine hrobové ticho. Každý sa bál a nikto nevychádzal zo svojho domu. Všetci sa báli tvrdej komunistickej vlády a nechceli sa do ničoho takého zapliesť, čo by mohlo ohroziť ich budúcnosť."

Zdieľať

Na dedinách bývalo a stále býva zvykom po smutnej udalosti používať oblečenie čiernej farby. Niektoré ženy zvykli používať aj čiernu šatku, ktorú nosili na hlavách. Keďže o likvidácii kríža nevedela ani najbližšia rodina, blízky boli prekvapení, prečo Veronika Zlatohlavá chodí oblečená v čiernom. Dôvod bol jasný, kríž padol aj po druhý krát.

Ešte v ten deň 6. februára 1981, keď bol kríž násilne odstránený, Jan Zlatohlavý dostal list z MNV v Župčanoch, ktorý informoval o uložení betónového kríža na miestnom cintoríne v Župčanoch. Ján Zlatohlavý s tým nesúhlasil, bál sa, že pohodené dielce kríža, do ktorých o i. investoval nemalú sumu svojich peňazí, poškodia zlé poveternostné podmienky. Zima v roku 1981 nakoniec všetky dielce kríža aj poškodila. V marci nasledujúceho roku sa Jánovi Zlatohlavému so synom Petrom a susedom Vincentom Ondrijom podarilo na traktore typu Major 30 zabezpečiť presun kríža z cintorína na záhradu za rodinným domom. Zničené časti boli čiastočne zrekonštruované a uložené na suché miesto. 

Tretí pokus realizácie stavby kríža

Po uplynutí ôsmich rokov od druhého pádu kríža sa ho Ján Zlatohlavý v záhradke pred svojím rodinným domom rozhodol opäť postaviť. Veril, že po štrnástich rokoch sa konečne aj týmto spôsobom poďakuje Pánu Bohu za vyliečenie z ťažkej choroby. Tento krát sa ho rozhodol postaviť v predvečer Veľkého piatku.

O treťom pokuse výstavby kríža vedel len veľmi úzky okruh ľudí - otec Jána Zlatohlavého a jeho manželka. Práve ona bola ako prvá proti opätovnej realizácii stavby kríža. Obávala sa problémov, ktoré len pred niekoľkými mesiacmi utíchli. Neželala si, aby sa to všetko vrátilo. Ale jej manžel bol skalopevne rozhodnutý. Keď sa stavba neskôr zrealizovala, dostavili sa aj prvé očakávané problémy. Ich deťom nechceli dovoliť prihlásiť sa na vyučovanie náboženstva a navyše, v škole sa im dostávalo prísnejšieho hodnotenia, keďže základná škola bola v Župčanoch a každý vedel o sporoch ich otca Jána Zlatohlavého s partikulárnymi predstaviteľmi komunizmu. Po ukončení prvého stupňa základnej školy deti pokračovali v štúdiu základnej osemročnej školy v Prešove. Až tu dostali priestor na neobmedzované vyučovanie, kde mohli naplno rozvíjať svoje talenty.

V Zelený štvrtok 24. marca 1989 vo večerných hodinách, približne o 19. hodine sa zahájil tretí pokus stavby betónového kríža. Pri realizácii opäť nechýbal ani hlavný majster Bartolomej Zlatohlavý. Výstavba prebehla bez najmenších problémov a krátko pred polnocou kríž už stál na svojom mieste. Svietilo už aj večné svetlo, ktoré bolo dodatočne namontované k tejto sakrálnej stavbe. Ľudia, ktorí sa vracali do svojich príbytkov z večernej liturgie, mohli vidieť kríž v plnej kráse.

Ale ani tento pokus nezostal bez odozvy. Niekoľko dní po Veľkej noci dostal Ján Zlatohlavý opäť predvolanie, aby sa 1. júna 1989 o 9. hodine dostavil na MNV v Župčanoch. Keďže už vopred tušil, že toto pojednávanie sa neskončí v jeho prospech, obrátil sa na košický rímskokatolícky Biskupský úrad s prosbou o pomoc a osobnú prítomnosť na vypočúvaní. Žiaľ, podpísaný Dr. Štefan Onderko (kapitulárny vikár košickej diecézy v rokoch 1962 – 1990) iba konštatoval, že hlavný iniciátor tejto stavby nežiadal povolenie pre stavbu od Biskupského úradu. Z tohto dôvodu sa spomínaného pohovoru nebude môcť zúčastniť žiaden predstaviteľ Biskupského úradu, zúčastnil sa ho iba Ján Zlatohlavý.

Očakávaný rozsudok, že kríž musí byť odstránený, nebol vynesený, ale s podmienkou, že do 9. júna 1989 bude dodatočne predložené stavebné povolenie, spolu s listom vlastníctva a snímkou z pozemkovej mapy. Zároveň bolo stanovené, že novopostavená sakrálna stavba môže slúžiť len k súkromným potrebám a v žiadnom prípade nesmie slúžiť k liturgickým obradom.

Keďže žiadosti majiteľa stavby o vydanie stavebného povolenia nebolo doposiaľ vyhovené, rozhodol sa o stavebné povolenie požiadať ešte raz. Na odoslané žiadosti neprichádzala žiadna odpoveď. Ján Zlatohlavý bol presvedčený, že to bolo zámerné, aby nemohol zdokumentovať žiadne stavebné povolenie. Vládnuca moc nenechala na seba dlho čakať a približne o dva mesiace, teda 7. augusta 1989 p. Zlatohlavý obdržal ďalší list, ktorý ho informoval o ďalšom predvolaní na ONV v Prešove. Vtedajší predstavitelia komunistickej vlády žiadali, aby mu bola uložená stavebná pokuta na základe § 105 ods.3 pís. a zák. č. 50/1976 Zb. tým, že postavil stavbu betónového kríža bez stavebného povolenia. Ján Zlatohlavý bol nútený zaplatiť pokutu 500 Kčs. Po štyroch dňoch od zaplatenia pokuty 28. augusta 1989 mu bolo odborom výstavby a územného plánovania vydané povolenie na stavbu kríža. Ján Zlatohlavý zvíťazil. Získal stavebné povolenie, pre ktoré bol dlhé roky stíhaný. K tretiemu pádu kríža doposiaľ nedošlo. Od Veľkého piatku 24. marca 1989 kríž je dodnes na svojom mieste, teda v predzáhradke rodinného domu v obci Župčany.

Akcia ETER

Stavba kríža z Jána Zlatohlavého urobila veľkého odporcu komunizmu. Vyústila nakoniec do druhého sporu, ktorý viedol s režimom. Týkal sa podozrenia zo zasielania výhražných a vulgárnych listov, ktoré prichádzali na adresu prezidentskej kancelárie v Prahe a taktiež listov podobného typu aj na vedenie Československého rozhlasu v Bratislave a Československej televízie v Košiciach.

23. septembra 1982 bola v dome Jána Zlatohlavého vykonaná domová prehliadka a to v čase od 9:45 hod. do 11:30 hod. Veronika Zlatohlavá po vpustení príslušníkov VB už vopred všetkých uistila, že ich pátranie bude bezvýsledné. Policajti sa nedali odradiť a hneď sa pustili do práce. Hľadali aj v kuchyni. Železná skrinka, v ktorej mala rodina Zlatohlavých uložené doklady bola pre vykonávateľov domovej prehliadky podozrivá. Veronika Zlatohlavá sa však nebála, lebo vedela, že v skrinke sú iba ich dokumenty, a to rodné listy, sobášny list i niekoľko ďalších papierov, ale nič, čo by mohlo zaujímať policajtov. Domová prehliadka sa pre políciu skončila neúspešne.

Na 23. september spomína aj ich syn Peter. „Prišiel som domov zo školy a v skrinke na školské potreby som našiel neporiadok. Všetko bolo poprehadzované. Sám som mal problém s orientáciou vo svojich veciach. Po chvíli som sa dozvedel, že v našom dome bola vykonaná domová prehliadka. Pravdupovediac ani ma to neprekvapilo. Napriek tomu, že rodičia nám o týchto veciach rozprávali len minimálne, ako deti sme vedeli, že naša rodina nie je spoločnosťou prijímaná. Po istom čase som zistil, že mi chýba jeden zo zošitov. Po niekoľkých rokoch mi sám otec povedal dôvod zmiznutia môjho zošita. Môj zošit bol podrobený písomno-znaleckej expertíze. Vyšetrovatelia podozrivých listov zasielaných na verejné orgány totiž predpokladali, že podozrivý pre udržanie svojej anonymity dával písať všetky tieto neslušné listy svojím deťom a následne ich zasielal na vopred vytipované inštitúcie.“

Zatknutie a väzenské vyšetrovanie

Ešte v ten istý deň, 23. septembra 1982 o 17. hodine zobrali príslušníci verejnej bezpečnosti Jána Zlatohlavého na vypočúvanie do Košíc. Na ďalší deň, keď sa Veronika Zlatohlavá vrátila z práce okolo 17:00 hod., hneď sa spýtala svojich detí kde je otec. Oni so strachom a so smútkom v očiach povedali, že nevedia. Strach bol v tejto chvíli neopísateľný. Prišiel večer a Ján Zlatohlavý stále nebol doma.

"Boli to veľmi tvrdé výsluchy, keďže nedostal ani najpotrebnejšie jedlo. Celú noc musel spať nahý, ako prikrývku dostal iba kúsok tenkej deky."

Zdieľať

Nasledujúce ráno mala Veronika Zlatohlavá telefonát od jedného zo svojich kolegov, ktorý mal známeho policajta. Bez váhania ho požiadala, aby jej zistil, čo najviac informácii o jej manželovi. Bála sa toho najhoršieho – uväznenia. Známy policajt zistil, že Ján Zlatohlavý je vo vyšetrovacej väzbe na 48 hodín. Potom by mal prísť domov, no ešte predtým sa bude musieť podrobiť niekoľkým výsluchom. Boli to veľmi tvrdé výsluchy, keďže nedostal ani najpotrebnejšie jedlo. Vo väzenskej cele ho strážnik požiadal, aby sa zobliekol do naha. On to radikálne odmietol, ale ako väzeň nemal na výber a musel poslúchnuť nariadenie. Zobliecť sa mal preto, aby sa neobesil. Celú noc musel spať nahý. Ako prikrývku dostal iba kúsok tenkej deky.

Nastalo ráno 26. septembra 1982. V rodine Zlatohlavej chýbal jeden člen rodiny. Až poobede okolo jednej hodiny sa v dverách domu objavil Ján Zlatohlavý. Bol nervózny a celý sa triasol. Tento fakt nijako neovplyvnil veľkú radosť jeho manželky Veroniky a ich detí. Na výzvu, aby rozprával ako sa mal, len rukami ukázal, aby boli ticho. Obával sa, že keď bol vyzlečený, príslušníci VB mu do oblečenia zapojili vypočúvacie zariadenie. Do rozprávania o všetkom, čo prežil za posledných 48 hodín, sa pustil až po prezlečení.

17. novembra 1982 sa v Košiciach uskutočnilo druhé vypočúvanie. Obvinený obhajoval svoju osobu a zároveň vyjadril svoje prekvapenie z expertízy prvého výsluchu, kde bol označený ako skutočný pisateľ výhražných listov. Naopak písomno-znalecká expertíza preukázala, že spisy Jána Zlatohlavého majú len minimum spoločných znakov s odosielanými zásielkami. Pre vylúčenie z podozrenia bolo 11. januára 1983 trestné stíhanie Jána Zlatohlavého pozastavené. K tomu veľkou mierou prispel aj zamestnávateľ DPM Prešov, ktorý v posudku zo 4. novembra 1982 okrem iného uviedol: „Je tichej, kamarátskej povahy. Alkoholické nápoje nepoužíva, vedie usporiadaný rodinný život. Disciplinárne trestaný nebol. Je členom ROH bez funkcie. Politicky nebol ani nie je organizovaný, v mieste bydliska sa politicky neprejavuje. O jeho politických postojoch v mieste bydliska nemáme vedomie.“

V znamení kríža zvíťazíš

Zdalo sa, že vyšetrovanie nebude ani pokračovať. 16.3.1987 bol však z poštového úradu v Prešove opätovne zaslaný ďalší list na spomínané inštitúcie. Anonymné listy boli najprv zaslané do Československého rozhlasu v Bratislave a o desať dní neskôr do redakcie československej televízie v Košiciach.

Okrem Ján Zlatohlavého bolo podozrivých ďalších tridsať ľudí z východného Slovenska. 19. novembra 1987 bolo trestné stíhanie opäť otvorené pod krycím názvom Akcia ETER. Hneď po obnovení stíhania nariadila Okresná správa ZNB, O – Štb vykonať niekoľko opatrení voči pánovi Zlatohlavému. Prvé opatrenie malo byť vykonané na pracovisku v DPM Prešov. Hlavným cieľom bolo zistiť, kde sa nachádzal podozrivý v čase, keď bola podozrivá poštová zásielka odoslaná. Okrem toho, vyšetrovatelia si vyžiadali spisy, ktoré boli vlastnoručne napísané, resp. podpísané Jánom Zlatohalvým. Okrem písomností, ktoré vlastnil DPM Prešov, sa na expertízu aj nevedno ako dostali spisy, ktoré vlastnoručne písal Ján Zlatohlavý svojmu bratovi Stanislavovi, ktorý v tých časoch žil v Kanade, kde emigroval pre lepšie životné a pracovné podmienky. Neskôr sa z vyjadrení Jána Zlatohlavého dozvedáme, že listy, ktoré zasielal svojmu bratovi Stanislavovi, boli na pošte otvárané a kopírované pre ďalšie vyšetrovacie konanie.

"Tak ako prvý spor stavby kríža, aj ten druhý fiktívny spor výhražných listov proti komunistickému režimu Ján Zlatohlavý vyhral, čím sa naplnili slová jeho epitafu: V znamení kríža zvíťazíš.“

Zdieľať

Meno Jána Zlatohlavého sa z vyšetrovacích spisov akcie Eter vymazalo 1. septembra 1988, keď Okresná správa ZNB, O – ŠtB v záverečnej správe píše okrem iného aj toto: „Vzhľadom ku skutočnostiam, že: na základe písomno znaleckej a iných expertíz bol menovaný JÁN ZLATOHLAVÝ z podozrenia vylúčený, všetkými vykonanými opatreniami neboli získané poznatky, ktoré by viedli k zdokumentovaniu trestnej činnosti“.

Tak ako prvý spor stavby kríža, aj ten druhý fiktívny spor výhražných listov proti komunistickému režimu Ján Zlatohlavý vyhral, čím sa naplnili slová jeho epitafu: „V znamení kríža zvíťazíš.“

Cieľom práce bolo poukázať na hrdinský život Jána Zlatohlavého. Na situácie, ktoré sa v dnešnej dobe vyskytujú už len zriedkavo. Dnes nemusíme trpieť pre svoju vieru. Máme slobodu vierovyznania, slobodu prejavu... Ale nebolo to vždy tak. V minulosti naši otcovia a starí otcovia vďaka tomu, že sa nebáli verejne vyznať svoju vieru, trpeli a boli prenasledovaní. Sme presvedčení, že príklady týchto ľudí môžu pomôcť aj dnešnej mladej generácii správne sa rozhodnúť, teda rozhodnúť sa pre dobro a Boha, aj keď to často nebude ľahké a príjemné.

Lukáš Hatala, Martin Hatala
Autori sú študentmi Gymnázia blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča v Prešove.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 4. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 16. novembra 2012 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Jána Zlatohlavého a autorov. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo