Evanjelici sa udržali aj vďaka poukazovaniu na svoju katolíckosť

Evanjelici sa udržali aj vďaka poukazovaniu na svoju katolíckosť

Historička Eva Kowalská. Foto – Andrej Lojan

Historička Eva Kowalská o reformácii i protireformácii na území Slovenska.

Nedávno sme si pripomenuli výročie pribitia 95 téz Martinom Lutherom vo Wittenbergu v roku 1517. Ako skoro začali jeho myšlienky nachádzať odozvu vo vtedajšom Hornom Uhorsku?

Bolo to pomerne rýchlo, pretože už okolo roku 1523 vychádzajú v Uhorsku prvé zákony, postihujúce stúpencov Lutherovho učenia a šíriteľov jeho kníh, ktoré sa mali páliť. Keď uhorský snem schválil zákon, znamenalo to, že už bolo treba na niečo reagovať. Najneskôr po predvolaní na ríšsky snem vo Wormse v roku 1521 bol Martin Luther dobre známy v Nemecku i po celej Európe a ani Uhorsko nebolo odrezané od okolitého sveta. Práve naopak.

Akými kanálmi sa sem tie reformačné myšlienky šírili?

V prvom rade to bolo cez nemeckých obyvateľov uhorských miest, ktorých predkovia sem prišli ešte počas kolonizácie, najmä v 13. storočí. Niektorí mešťania udržiavali dokonca kontakty s rodinnými príbuznými v Sasku. Časom sa rodinné styky pretransformovali najmä na obchodné a študijné. Nemecké elity uhorských miest teda boli veľmi dobre informované o dianí v Nemecku. Najmä vďaka kníhtlači. Niektorí historici píšu o Lutherovi doslova ako o produkte dobových masmédií, pretože bez kníhtlače by jeho myšlienky sotva našli taký ohlas.

Luther bol nesmierne plodný autor kníh...

Áno, ale zaujímavé je, že jeho myšlienky sa nešírili v prvom rade cez učené traktáty v latinčine, hoci aj také, prirodzene, vychádzali. Šírili sa najmä prostredníctvom masovo vyrábaných jednostranových plagátikov, doslova pamfletov.          

Od nemeckých mešťanov sa zrejme Lutherove myšlienky šírili k slovenským obyvateľom miest a odtiaľ aj do ich vidieckeho zázemia. No prečo sa to napokon tak podelilo, že Slováci a Nemci v Uhorsku inklinovali prevažne k reformácii podľa Luthera, kým Maďari k reformácii podľa Kalvína?

Ide o mýtus, ktorý sa bude opakovať asi donekonečna, ale toto etnické podelenie nezodpovedá celkom skutočnosti. Maďari sa takisto húfne prikláňali k Lutherovi a je otázne, prečo sa taká veľká časť z nich neskôr priklonila ku kalvinizmu. Spočiatku totiž delenie nebolo natoľko striktné. Zaujímavosťou však je, že kalvíni, teda Reformovaná cirkev, sa organizačne vymedzili skôr, už od polovice 16. storočia. Luteránom trvalo dotvorenie samostatnej cirkvi dlhšie. Samotný Luther totiž istý čas trval na tom, že chce Katolícku cirkev len obnoviť. V Uhorsku tak luteráni boli istým spôsobom akceptovaní v rámci katolíckych cirkevných štruktúr. V Nemecku bolo definitívne jasné, že tu vznikla nová cirkev v roku 1555 Augsburským mierom.

Avšak Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku za svoj organizačný zrod považuje až Žilinskú synodu, ktorá sa konala v roku 1610. Prečo to v Uhorsku trvalo tak dlho?

V Uhorsku boli pomery komplikovanejšie.

Kvôli Turkom a rozdeleniu krajiny, kde časť Uhorska bola nimi okupovaná, časť zostala Habsburgovcom, kým Sedmohradsko vystupovalo relatívne samostatne?

Áno, aj. Nezabúdajte, že v bitke pri Moháči v roku 1526 zahynul nielen mladý kráľ, ale aj viac ako poltucta vysokých cirkevných prelátov. Katolícka cirkevná organizácia dostala vážnu ranu alebo sa priamo rozpadla. Čo ako tak fungovalo, boli mestá. Tie mali u nás patronátne právo voliť si svojich farárov. Dovtedy sa to dialo v súčinnosti s biskupmi, no tí zrazu neboli alebo stratili v tom všeobecnom chaose na mestá dosah. Takže ľudia v magistrátoch si začali pozývať kňazov, ktorí boli ovplyvnení im blízkym Lutherovým učením.

Luther sa nezjavil len tak. Doba bola tehotná zmenou. Pokusy obnoviť cirkev boli už pred ním. Prečo vlastne Lutherova reforma oslovovala šľachtu a mestá? U kráľov niektorých európskych krajín, ktorí sa rozhodli zaviesť reformáciu, často zohrávali úlohu aj zištné motívy – chceli sa trebárs zmocniť majetkov kláštorov. Čo boli pohnútky šľachty, meštiactva i pospolitého ľudu u nás?

Náboženské presvedčenie hralo oveľa väčšiu úlohu, než si dnes možno vieme predstaviť, a netreba ho oddeľovať od ekonomických pohnútok ani od politických záujmov. V ranom novoveku bol človek s náboženstvom úzko previazaný a potreboval istotu posmrtnej spásy, keďže možnosť náhleho úmrtia, napríklad na choroby ako mor, bola oveľa bezprostrednejšia než dnes. No veľa ľudí v rámci konceptu očistca, nutnosti prepracovávať sa k spáse skutkami a praxe obchodovania s odpustkami túto istotu nedokázalo nadobudnúť.

Čiže existenčná úzkosť, ktorú prežíval Luther ako osoba a ktorá ho viedla k objaveniu konceptu ospravedlnenia jedine z viery, bola nejakým spôsobom typická pre celú jeho dobu?

Treba sa vžiť do ľudí raného novoveku. V 16. storočí došlo k epochálnym zmenám a oni stáli pred výzvou, aby ich nejako vnútorne spracovali. Zrazu žijete v období, keď si nie ste istý, ako vlastne vyzerá svet naokolo. Zámorské objavy menia mapu, ba tvar sveta; Koperník necháva Zem točiť sa okolo Slnka miesto naopak; Turci prenikajú hlboko do Európy... Nás prienik do vesmíru príliš neovplyvnil, lebo sme už naň boli mentálne pripravení. No ľudia tej doby prechádzali zásadnými civilizačnými šokmi, ktoré si vyžadovali mentálne zmeny. Aj vo vnútri cirkvi silnelo povedomie, že bude musieť niečo robiť s vlastným fungovaním, a existovali nápravné tendencie, ktoré ešte pred Lutherom reprezentoval napríklad Savonarola. Reformačné učenie zrejme aj preto oslovilo toľko ľudí, lebo v období epochálnych zmien ponúkalo istotu.

A tieto faktory pôsobili aj v Uhorsku?

Uhorsko od týchto vplyvov nebolo oddelené a napríklad spomenuté osmanské vpády sa dali vnímať aj ako trest Boží.

Existujú odhady, že v období reformácie až 90 percent populácie dnešného Slovenska prestúpilo na luteránstvo. Kedy sa Katolícka cirkev spamätala a prešla do protiofenzívy?

Nepovedala by som, že „prestúpili“ na luteránstvo. Boli ním zasiahnutí. Pokiaľ Tridentský koncil, ktorý sa uskutočnil v rokoch 1545 až 1563, nezadefinoval presne, ako má fungovať Katolícka cirkev a čo má učiť v protiklade k protestantizmu, boli tie hranice dosť neostré. Dovtedy sa napríklad kňazi na svoju dráhu pripravovali ako učni. Ich vzdelanostná úroveň bola teda značne nesúrodá. Po Tridentskom koncile sa vzdelávanie katolíckych kňazov systematizovalo. Vizitácie vo farnostiach ukázali veľké rozdiely. Jeden kňaz mohol dovtedy napríklad večeru Pánovu podávať pod obojakým spôsobom, vo vedľajšej obci zase mohol kňaz podávať hostiu, no bol ženatý. Vôbec nebolo jasné, čo je katolícke a čo evanjelické. Veľmi záležalo, akú teológiu vyznával konkrétny kňaz.

Ako sa uplatňovala v Uhorsku zásada „koho panstvo, toho náboženstvo“?

Táto zásada bola prijatá v rámci Nemeckej ríše právne. V Uhorsku formálne platil princíp náboženskej slobody, ktorý bol zakotvený v roku 1608. Tunajšie pomery, reprezentované prítomnosťou Turkov, stavovskými povstaniami a odporom voči centrálnej vláde vo Viedni, umožňovali dohodnúť status quo na princípe slobody vyznania.

Ako to fungovalo v praxi?

Slobodné vyznávanie viery bolo priznané uhorským stavom, teda šľachte a mestám. V roku 1647 sa tento princíp rozšíril na celé spektrum obyvateľstva. Teoreticky ste aj ako poddaný mohol chodiť za najbližším evanjelickým farárom, aj keď ste mali katolíckeho zemepána.

A prakticky?

Druhá vec je, že šľachta čoraz viac prestupovala na katolícku vieru. Často sa stávalo, že katolícky zemepán nepodporoval ustanovovanie a platenie evanjelických kňazov vo svojej poddanskej obci. Evanjelickí zemepáni si to voči katolíckym poddaným nedovolili. Napríklad na Zayovských majetkoch v Uhrovci evanjelický zemepán platil mzdu nielen evanjelickému, ale aj katolíckemu farárovi. Zásada „koho panstvo, toho náboženstvo“ teda v Uhorsku neplatila de iure, ale fakticky áno. A na toto zvykli reagovať aj stavovské povstania.

Spomenuli ste konverzie protestantských šľachticov na katolícku vieru. Tam svoju úlohu zohral aj ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň, ktorý sa narodil v reformovanej rodine a neskôr sa stal paradoxne tvárou rekatolizácie. Vysokých šľachticov osobne presviedčal na konverziu. Čo je to za príbeh?

On bol úžasný polemik, ktorého kultúra argumentácie bola veľmi vysoká. V jeho dobe fungovali aj verejné polemiky s evanjelickými teológmi. Školy, ktoré Pázmaň pomáhal organizovať, boli špičkové. Bol to však pozvoľný proces. Uhorskí magnáti konvertovali ku katolicizmu postupne počas celého 17. storočia.

Prevažovalo vnútorné presvedčenie alebo vypočítavosť?

Tie dôvody boli veľmi individuálne a často komplexné. Netreba zabúdať, že lojalita voči panovníkovi bola súčasťou šľachtickej cti. Na druhej strane, konverzia bola súčasťou aj toho, ako predísť perzekúciám. V Čechách po bitke na Bielej hore v roku 1620 to Habsburgovci riešili vyvlastnením majetkov odbojnej protestantskej šľachty. V Uhorsku sa čosi podobné odohralo po odhalení Vešeléniho sprisahania v 60. rokoch 17. storočia, keď už cisár bol natoľko silný, že zrušil právomoci uhorských úradov, dosadil sem vojenského veliteľa, ktorý obsadil Prešporok stovkami vojakov. Videla som spisy, týkajúce sa procesov so sprisahancami. K viacerým hrdelným rozsudkom nedošlo len vďaka tomu, že tí ľudia boli ochotní konvertovať. Ukázalo sa, že lojalita voči panovníkovi je spoločensky výhodná.    

Čiže rekatolizáciu Uhorska poháňali konverzie magnátov, ktorí za sebou ťahali nižšiu šľachtu a poddaných. Skúsme teda celú vec otočiť: Ako to, že sa evanjelici vôbec na našom území udržali?

V roku 1681 bol v Šoproni snem, ktorý umožnil evanjelikom limitovane existovať. S obmedzeniami si mohli postaviť chrámy. Dodnes sa im hovorí artikulárne kostoly. V Uhorsku nikdy nedošlo k tomu, že by protestanti boli vyhlásení za ilegálne spoločenstvo. Boli rešpektovaní ako existujúca menšina, ktorá akurát nemala kolektívne práva. Na uhorskom sneme napríklad zasadali aj evanjelickí šľachtici, ale nemohli sa združovať na konfesionálnom základe, ako to bolo v Nemecku.

Postavenie evanjelikov bolo u nás vratké až do tolerančného patentu, ktorý Jozef II. vydal v roku 1781. Ako vyzerali obmedzenia, ktorým čelili protestanti v bežnom živote od konca 17. po väčšinu 18. storočia?

Vaša možnosť praktizovať svoju vieru závisela od toho, či ste žili v takzvanom artikulárnom mieste s prístupom k evanjelickému kostolu a farárovi. Ak ste boli šľachtic, evanjelickú výchovu a prax vám zabezpečila rodina v rámci toho, že na svojom rodovom majetku si ustanovila vlastného kazateľa. Mestá mohli tiež ustanoviť vlastného farára, no boli limitovaní územím mesta. Ak ste sa narodili v poddanskej obci katolíckeho zemepána, ktorý neplatil evanjelického farára, pokrstiť za evanjelika vás mohol aj katolícky kňaz. No len ak ste mali evanjelického otca. Keď ste sa chceli oženiť, potrebovali ste extra povolenie aj od farára, aj od zemepána. A aby ste mohli praktizovať svoju vieru, museli ste mať nablízku artikulárny zbor. Komplikácie boli aj pri pochovávaní. Boli prípady, že evanjelikov pochovávali mimo cintorínov. Problém bol aj v prístupe k verejným úradom, ktoré zvykli byť spojené s prísahami na svätých alebo nepoškvrnené počatie Panny Márie, s čím mali, pochopiteľne, protestanti problém. Výnimky sa dávali, ale nie často.        

Je nejaký dôvod, prečo sa evanjelici koncentrovane udržali napríklad v okolí Myjavy, v Turci či na Liptove?

V okolí Myjavy to mohlo byť typom osídlenia, ktoré bolo rozptýlené a ťažko sa konfesionálne zjednocovalo. V Turci ste mali zase veľké množstvo drobnej šľachty, čo bolo privilegované obyvateľstvo, ktoré teoreticky mohlo mať na vlastnom dvore svojho kazateľa. Prirodzene, nie každý sedmoslivkár na to aj mal. Taktiež mnohé mestá si uchovali podiel evanjelického obyvateľstva.

V súčasnosti pracujete na osobnosti Karola Zaya, ktorý najskôr pôsobil ako patrón Ľudovíta Štúra a neskôr stáli politicky proti sebe. Maďarský historik József Demmel upozornil vo svojich knihách o štúrovcoch na zaujímavú súvislosť. Podľa neho slovenskí národní buditelia cieľavedome využívali štruktúry Evanjelickej cirkvi, ktorá mala už v 19. storočí slušnú autonómiu, aby presadzovali národný program. Dá sa povedať, že Evanjelická cirkev v istom zmysle nahrádzala pre Slovákov politické štruktúry, ktorými sme ako národné spoločenstvo v Uhorsku nedisponovali?

Je to tak, ale toto sa už dialo pred štúrovcami, dokonca v 18. storočí. Mám texty z roku 1783, kde uhorskí nemeckí evanjelici, vzdelaní v Göttingene v osvietenskom duchu, nadávajú na slovenských zástancov luteránskej ortodoxie. Lebo napriek svojmu vzdelaniu sa nevedeli dostať k postom v nejakej lepšej fare. Bolo to spôsobené tým, že Slováci sa v štruktúrach Evanjelickej cirkvi stali natoľko vplyvní, že cez nich títo Nemci nevedeli preraziť.

S evanjelikmi súvisí fenomén rodov vzdelancov, čo sa mimoriadne prejavilo zvlášť počas národného obrodenia. Čo je to za fenomén?

Nešlo len o záležitosť 19. storočia a národného obrodenia. Korene týchto rodov siahajú až do 17. storočia. Ich vznik zrejme súvisel s luteránskym dôrazom na Písmo. Súčasťou statusu sa v nich stalo mať dobré vzdelanie. Minimálne absolvovať nižšie ročníky latinských gymnázií bolo normou. Vzdelanosť podporovala vnútornú reprodukciu konfesionálneho spoločenstva i zachovanie a kultivovanie tradície. V tých rodoch sa preferovali určité typy vzdelania. V každej generácii zvykol byť niekto, kto sa dal na dráhu farára. Bol tam veľmi silný pocit zodpovednosti voči svojej komunite. Vždy som tvrdila, že existenciu evanjelikov posilnilo právne vedomie a historické vedomie.

Čo myslíte právnym vedomím?

Právne vedomie v tom, že vždy dokázali argumentovať vo svoj prospech poznaním zákonov. Oni vedeli, že ich práva boli kedysi také a onaké. Vedeli zdôvodniť svoju existenciu na právnom základe. Boli významní evanjelickí právnici, ktorí sa svojimi znalosťami zákonov uplatnili aj v službách významných katolíckych šľachtických rodín.

A čo historické vedomie?

Evanjelici si skrátka boli vedomí svojej histórie. Obhajovali svoje právo na existenciu tým, že sú tu oddávna a ešte v 18. storočí sa argumentovalo, že Evanjelická cirkev je vlastne pôvodná Katolícka cirkev. Evanjelici teda argumentovali svojou katolíckosťou. Totiž, že ich cirkev dodržiava to, čo už v dobách apoštolov bolo zásadnou kvalitou kresťanskej viery. Zaujímavosťou napríklad je, že vyzdvihovanie tradície Cyrila a Metoda v súvislosti s národnými tradíciami sa paradoxne objavuje v luteránskom prostredí. Pritom ide o kult katolíckych svätcov...

... ktorí navyše prišli z Byzancie.

To je pravda, ale priniesli Písmo, čo je pre evanjelikov veľmi dôležité, a prišli ešte pred Veľkou schizmou, ktorá v roku 1054 rozdelila kresťanstvo na východné a západné. To bolo prvé veľké rozdelenie kresťanstva ešte pred reformáciou.   

Eva Kowalská je slovenská historička. Pôsobí na Historickom ústave SAV. Je autorkou viacerých odborných prác vrátane knihy Evanjelické a. v. spoločenstvo v 18. storočí, či Na ďalekých cestách, v cudzích krajinách o evanjelickom uhorskom exile v 17. storočí.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo