Na koho zabudli filmy o Mečiarovi

Na koho zabudli filmy o Mečiarovi

Foto: webová stránka k filmu Mečiar/film-meciar.sk/ foto/

Mečiarizmus neporazili liberálne médiá.

Film Únos Mariany Čengel Solčanskej videlo asi 300-tisíc divákov, dokument Terezy Nvotovej Mečiar ďalšie tisíce, vďaka HBO možno desaťtisíce. Obidva filmy rezonovali, onedlho sa o nich bude hovoriť ako o udalosti roka. Pre mňa je udalosťou domácej sezóny iný film, ale obidve ženy a ich Mečiar určite stoja za pozretie.

Filmy chcú odkryť povahu mečiarizmu a ukázať, prečo Mečiar padol. Obidva filmy sa pritom dopustili podstatnej mystifikácie, z príbehu im vypadol kľúčový aktér.

Hlavnými hrdinami filmu Únos sú Oskar a Robo, jeden je zavraždený, druhý sa stane štvancom. Mozaiku vzbury počas temnej hodiny dotvárajú postavy prezidenta Kováča, budúceho šéfa tajnej služby Mitru a fiktívnej novinárky Marty. Presnejšie: je to Marta, ktorej kontakty a zistenia hýbu dejom, z veľkej časti kvôli postave Oskara Fegyveresa aj stavu, v akom je podsvetie a Lexova služba.

Niečo podobné vidíme v dokumente Terezy Nvotovej. Mečiar je už starec v tesilkách a teniskách, chvíľu zatrpknutý, spolovice násilne, spolovice dementne sa usmievajúci. Jeho ideologický kokteil z 90. rokov, to je verbálne násilná, demagogická, s nacionalizmom a mačizmom sa zahrávajúca zmeska. Je to napohľad také tupé, akoby bolo iba otázkou času, kedy sa to zrúti. Novinár Milan Žitný nám vysvetľuje, ako sa veci mali, majster sveta v desaťboji Fedor Flašík doplní, vďaka čomu fungovali.

Film potrebuje zjednodušenie, ale Čengel Solčanská aj Nvotová zašli ešte o kus ďalej.

Mečiara predsa neporazili novinári. Denník Sme alebo vysielanie Rádia Slobodná Európa, samozrejme, zohrali mimoriadny význam, ale Mečiara porazil niekto iný. A hlavnú rolu nezohral ani Pavol Rusko, ako píše vo svojej knižnej eseji Martin M. Šimečka.

Bez jedného aktéra porážku Mečiara nepochopíme. Myslím opozíciu, na prvom mieste KDH.

Bol to zápas, ktorý sa začal dlho pred únosom, pokračoval po ňom až do roku 1998, svojím spôsobom až do roku 2010, keď KDH odmietlo uvažovať o koalícii s Dzurindom, Bugárom a Mečiarom. Platí to aj z opačnej strany, bolo to KDH, koho za hlavného súpera považoval Mečiar a jeho ekipa. Už od roku 1990/1991.

Poďme však k obdobiu, ktoré zobrazuje Únos. Čarnogurského strana bola lídrom opozície, s dobrou infraštruktúrou po celej krajine a personálne silná v troch najdôležitejších témach. Rezort vnútra bol jednou z nich. Mocenský prím nehral Mitro, ako navodzuje scéna z Únosu, zásadné bezpečnostné otázky sa riešili (už dlhšie pred únosom) v prostredí Ladislava Pittnera, Vladimíra Palka či Jána Čarnogurského a neskôr aj Jána Langoša na pôde KDH. Neskôr pribudli ďalší aktéri, odídenci od Mečiara, aj dlho na dve strany hrajúca SDĽ a napokon celoživotný karierista Schuster. Mitro bol mocensky naviazaný na toto prostredie, najmä na SDĽ, preto nemohol určovať pravidlá hry on, aj keď sa napokon dostal do čela tajnej služby.

Podobne to bolo naprieč celým bezpečnostným spektrom, od polície cez prokuratúru po súdy: Bol to Čarnogurský a jeho ľudia z KDH, komu dôverovali informátori a prebehlíci zo štátnej služby. V tomto prostredí sa začala aj čudesná kariéra Petra Tótha.

Predstava, že titulka denníka Sme alebo vysielanie Slobodnej Európy menili naše dejiny, je trochu romantizujúca. Prispeli k tomu, a veľmi záslužne, ale aby bol Mečiar porazený, museli ľudia vidieť politickú alternatívu. Tú nemohli dať mimovládky ani médiá. Mečiara mohli poraziť len politici. A novinári zohrali podstatne komplikovanejšiu rolu – od tých, ktorí budovali Mečiarov kult, po tých, ktorí potom bojovali Dzurindov mocenský boj.

Mimochodom, vzťah novinárov a politikov bol vtedy iný, obzvlášť to platí pre novinárov a politikov z antimečiarovského frontu. Každému bolo jasné, kto je vo vzťahu informovanejší senior a kto píše. To neznamenalo nedostatok úcty, práve naopak. (Tragikomický vývoj novinárov ako Peter Tóth, Marián Bednár či Milan Žitný po páde mečiarizmu by tiež mal viesť filmárov k istej opatrnosti.)

Pochopiť pád Mečiara bez Čarnogurského či Dzurindu jednoducho nemožno. Dôležitú rolu tiež zohrala vnútorná zmena v cirkvi, najmä po konflikte Lexu a biskupa Baláža. Čakal som, že Tereza Nvotová, ktorá použila blasfemický motív na plagát svojho dokumentu, aj Mariana Čengel Solčanská s ukrižovanou obeťou mečiarizmu na dvojkríži, sa toho dotknú. Nestalo sa. Jeden zo záverečných obrazov vo filme Únos, kde dostáva prijímanie (pravdepodobne) na novoročnej omši aj premiér aj prezident, je zavádzajúci. Nie je mi známe, že by Mečiar (rozvedený a druhýkrát ženatý) verejne išiel na prijímanie.

K pointe. Nejde mi len o filmársky pokrivený obraz nedávnych dejín, kde majú aktéri dlhší tieň ako postavu. Tým, ktorí sa hrajú so svetlom, sa to stáva. Zodpovednosť ale nenesú pamätníci, ale tí, ktorí sa na dejiny pozerajú spätne, v celku. Druhé riziko je krivý obraz politiky. Toho, čo sa stalo, aj toho, ako sa má politika robiť.

Pozrite sa na dnešnú opozíciu a viete, v čom je problém. V novinových článkoch to nebude.

 

Foto: film-meciar.sk/foto

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo