Tri riziká pre November

Tri riziká pre November

Reťaz študentov pred Úradom vlády SSR na Gottwaldovom námestí (dnešné Námestie slobody) v Bratislave 7. decembra 1989. Foto: TASR/Ivan Rychlo

Sú to riziká pochádzajúce z vnútorného prostredia Novembra, teda zo zmýšľania ľudí, ktorí sa k Novembru hlásia.

Je dvadsiate ôsme výročie Novembra 89. Žije tu obrovské množstvo ľudí, ktorí sa stále vedia tešiť z toho, že tu November 89 bol. Táto radosť z Novembra ich bude sprevádzať do smrti. Patrím k týmto ľuďom. Píšem tieto riadky a pozerám sa pri tom na večerné svetlá v oknách petržalských panelákov. V jednom takom paneláku som býval dávno pred Novembrom a bývam v ňom doteraz. V tomto ohľade sa môj život v porovnaní s érou komunizmu nezmenil. Ale ten príchod slobody je čosi, na čo sa nedá zabudnúť. A tá sloboda je tu s nami stále. Lebo November veru nebol o peniazoch.

Preto mi aj záleží na tom, ako sa bude osud Novembra vyvíjať. Čo sa stane s jeho odkazom. Vidím tri riziká pre tento odkaz. Sú to riziká pochádzajúce takpovediac z vnútorného prostredia Novembra, teda zo zmýšľania ľudí, ktorí sa k Novembru hlásia.

Pochopenie odkazu ako povinnosti kopírovať západné vzory

Prvým rizikom je presvedčenie časti médií i niektorých politikov, že odkazom Novembra je donekonečna kopírovať všetky západné politické a kultúrne vzory a preberať všetky nové a ešte novšie predstavy o tom, čo všetko sú ľudské práva.

Nemám rád lacné prirovnania o tom, že náš vzťah k Washingtonu a Bruselu je taký istý, ako bol náš niekdajší vzťah podriadenosti voči  komunistickej Moskve. Nie. Nedá sa to porovnať. Už len preto, že o tom môžeme písať. I preto, lebo rozdelenie nášho západného civilizačného okruhu železnou oponou bolo neprirodzené, zatiaľ čo náš vstup do EÚ je opätovným nadviazaním spolupráce s kultúrne blízkymi národmi.

Mnohí si nevedia predstaviť, že by sa Brusel (Berlín) a Washington mohli mýliť a že by sme mohli mať aspoň v nejakých otázkach svoju vlastnú múdrosť nadobudnutú trebárs práve skúsenosťou s komunizmom. Zdieľať

Pravdou však je, že kopírovači západných vzorov sú rovnako presvedčení o nevyhnutnosti nasledovania západných vzorov, ako boli naši komunisti presvedčení o večnej pravdivosti hesla „Sovietsky zväz, náš vzor!“ Nevedia si predstaviť, že by sa Brusel (Berlín) a Washington mohli mýliť a že by sme my z postkomunistických krajín mohli mať aspoň v nejakých otázkach svoju vlastnú múdrosť nadobudnutú trebárs práve skúsenosťou s komunizmom.

Lenže Brusel a Washington sa zvyknú mýliť. Pokus o rozšírenie EÚ a NATO na východ za civilizačnú hranicu, za ktorou sa začína pravoslávna civilizácia, sa skončil neúspechom a novou studenou vojnou. Americká politika destabilizovala Stredný východ. Proimigračná rétorika prináša problémy. Politická korektnosť je ohrozením slobody, aj slušne vypovedaná pravda môže viesť v krajinách západne od nás k spoločenskej marginalizácii.

Keď však na to slušne upozorníme, „kopírovači“ reagujú rozdávaním nálepiek ako „putinofil“, „xenofób“, „fundamentalista“ a niekedy rovno „fašista“.

Končí sa to takou absurdnosťou, že politickým ideálom „kopírovačov“ je prezident Andrej Kiska, ktorý sa v roku 1989 hlásil do komunistickej strany. A vyššie uvedené nálepky sa dostávajú i takým ľuďom, ktorí bojovali proti komunizmu, mečiarizmu a prispeli k vstupu Slovenska do EÚ. A nikto sa nad tou absurdnosťou už ani nepozastavuje.

Alexander Dubček a Ján Budaj medzi manifestujúcimi 23. decembra 1989 na bratislavskom Námestí SNP. Foto: TASR/Peter Brenkus

November ako čosi nepodarené – frustrácia z nespravodlivosti

Mám pochopenie pre všetkých, ktorí pociťujú nespokojnosť z pretrvávajúcej nespravodlivosti, z toho, že najúspešnejším ponovembrovým politikom je komunista, ktorý mal z Novembra traumičku. Z toho, že z privatizácie najviac vyťažili komunistickí manažéri.

V súvislosti s tým sa stále objavujú tvrdenia, že  komunisti mali byť v Novembri „odstavení“, že sa s nimi malo „zatočiť. Preto je tu riziko, v poradí druhé, že November sa bude vysvetľovať ako niečo beznádejne zbabrané.

S doterajším vyrovnávaním sa s komunizmom nemôžeme byť spokojní. Lenže November treba dokončovať prostriedkami, ktoré November nastolil, teda parlamentnou demokraciou. Zdieľať

Na nejaké rázne vysporiadanie sa s komunistami v ére Novembra predsa žiadna príležitosť nebola. Neobliehali sme budovu ústredného výboru KSS so zbraňami v rukách. Na námestí sme sa dožadovali dialógu s mocou. K dialógu aj došlo a komunizmus padol dohodou s komunistami. A dohodnúť sa s niekým, to znamená priznať mu určitú legitimitu. Kedy mali byť teda komunisti odstavení? Do volieb 1990? Ale veď vládla vláda „národného porozumenia“ v čele s populárnym komunistom Čičom, do ktorej polovicu ministrov vrátane premiéra nominovala komunistická strana. Medzi obyčajnými ľuďmi na námestiach nebola atmosféra dožadujúca sa účtovania s komunistami. Napokon, vo voľbách ľudia dostali možnosť rozhodnúť sa medzi KDH, ktoré bolo v podstate bez komunistov, a VPN, v ktorej ich bolo dosť. Víťazom sa stala VPN.

A čo s popularitou bývalého šéfa komunistickej strany Alexandra Dubčeka? Bol okresným tajomníkom strany v krvavých rokoch päťdesiatych. Bolo teda treba účtovať s komunistami z relatívne miernejších rokov sedemdesiatych a osemdesiatych? Všetky tieto otázky sa otvárali.

To neznamená, že sa lídri nedopustili zlyhaní. Strach z KDH priviedol VPN k tomu, aby do svojich radov zobrala posily z radov nedávnych komunistov. Ale na nič také ako „odstavenie“ komunistov nebola príležitosť. Revolúcia môže dôjsť len tak ďaleko, nakoľko má silu, ktorú jej dávajú masy. A medzi masami na radikálne „odstavenie“ komunistov nálada nebola.

Kde na to bola čiastková príležitosť, využila sa. Napríklad po voľbách 1990 federálny minister vnútra Ján Langoš vykonal veľkú očistu v bezpečnostných zboroch. Bolo mi cťou asistovať mu.

Tiež si treba uvedomiť, že i keby hypoteticky bola bývala príležitosť na radikálne „odstavenie“, nedalo by sa to uskutočniť „nežne“. Znamenalo by to negatívne emócie a nové nespravodlivosti. Sme radi, že November sa nepoškvrnil krvou a násilím. Vážime si to. Lenže nemožno chcieť naraz nežnosť i radikalizmus.

To neznamená, že s doterajším vyrovnávaním sa s komunizmom môžeme byť spokojní. Lenže November treba dokončovať prostriedkami systému, ktorý November nastolil. Tým je parlamentná demokracia.

Kto nás to dnes pozýva na výročie Novembra na námestie?

Fico by už mal odísť, lebo korupcie a postkomunizmu je naozaj priveľa. Lenže voľba medzi ním a novými populistami a demagógmi je tretím rizikom pre odkaz Novembra. Zdieľať

November si nemôže nikto uzurpovať pre seba. Platí však, že ak sa nejakí politici hlásia k Novembru, tak by sa podľa jeho étosu mali aj správať. Garnitúre Novembra možno vyčítať všeličo. Neboli to však populisti a manipulátori.

Dnes stále máme premiéra z komunistickej strany, majúceho s Novembrom problém. Preto každoročne pozývajú občanov k spomienke na November strany tzv. pravice. Tak to bolo i tento rok. Politici z týchto strán tvoria pestrú ľudskú zmes a nemožno ich hádzať do jedného vreca. Lenže nejeden ich politik je populista a manipulátor. Ruku na srdce: Títo dokončia November? Niektorí sú vulgárni. Miera demagógie u niektorých nie je iná ako u Fica. A v niektorých čiastkových otázkach postupuje Fico rozumnejšie ako oni.

Fico by už mal odísť, lebo korupcie a postkomunizmu je naozaj priveľa. Lenže voľba medzi ním a novými populistami a demagógmi je tretím rizikom pre odkaz Novembra.

Čo na záver? Všetky tieto riziká budeme musieť zvládnuť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo