Ponižujúca výnimočnosť

Ponižujúca výnimočnosť

Ján Čarnogurský s prvým vydaním novín VPN. Foto: Ivan Rychlo/TASR

Tri veci, kde sa naša revolúcia z roku 1989 zásadne líši od okolitých národov.

Viem, revolúcia bola československá, to, čo sa dialo u nás, bolo dôsledkom diania v Prahe. Ale to je banálne poznanie. Praha bola hlavným mestom, tam sídlila moc, tam sa mala revolúcia odohrať. Slovenský 16. november by ani pri väčších počtoch protestujúcich nemohol znamenať to, čo Národní třída. Dôkaz: dosah Sviečkovej demonštrácie v marci 1988 na Prahu a republiku bol nula, resp. niečo, čo sa tomu blížilo.

Na Slovensku sa však v okolí roku 1989 odohralo viacero unikátnych vecí, tento text je o nich. Tri veci nemajú obdoby v Česku ani v strednej Európe.

Po prvé, kto boli a kto neboli ľudia Novembra

Ľudia, ktorí sa postavili v Novembri na tribúnu, boli iní ľudia ako tí, ktorí bojovali proti režimu pred rokom 1989. Pár výnimiek potvrdzuje pravidlo. Keď pred pár rokmi spomínal generál Lorenc na 89. rok, nezabudol zdôrazniť, že režim považoval na Slovensku za nebezpečnú iba tajnú Cirkev, zvyšok bol neškodný.

Lenže Jukl ani Krčméry na tribúne nestáli, boli dolu v dave. Desiatky a stovky ďalších s nimi. Tajná Cirkev mala vyše 100-tisíc podporovateľov, všetci si želali zmenu režimu, ale na tribúny sa dostal len zlomok z nich. Väčšina z nich stála s kľúčmi v ruke.

Nikde nebola vzdialenosť tých, ktorí bojovali s režimom 40 rokov, k hlavnej revolučnej sile väčšia, ako to bolo u nás v prípade VPN a tajnej Cirkvi. V Poľsku, kde sa rozhodlo o páde komunizmu, bola Solidarita s Walesom na čele jasným lídrom pred rokom 1989 aj po ňom, v Česku to bola Charta s Havlom, v Maďarsku Antallove MDF. U nás to bolo inak.

Po druhé, dve partie a dve strany

A malo to svoje dôsledky. Napríklad že revolučné hnutie nemalo jasného a rešpektovaného lídra, určite nie v podobe, ako to bolo v okolitých krajinách. Pre časť to bol Čarnogurský, pre časť Budaj (autor najväčšieho občianskeho protestu pred rokom 1989) a pre iných dramaturg tribúny Fedor Gál.

Najvýznamnejšie postavenie mal medzi nimi Čarnogurský, doma aj v zahraničí, ale Čarnogurský nebol prirodzeným lídrom v prostredí VPN, bol politickým lídrom tajnej Cirkvi.

Pôvodne išiel do Prahy s mandátom VPN, vedeniu VPN však hneď oznámil, že založí svoju stranu. Na konci novembra dal výzvu na zakladanie kresťanskodemokratických klubov.

Dvojkoľajnosť z Novembra tak pokračovala ďalej, na Slovensku vznikli dve politické reprezentácie, ktoré demontovali režim – VPN a KDH. To je druhý bezprecedentný jav vo východnej Európe. Dôsledky boli ponižujúce. Pre Slovákov a najmä pre VPN.

16. december 1990 Bratislava: Prvý podpredseda vlády Československej socialistickej republiky Ján Čarnogurský s lídrami VPN, zľava Ján Budaj, Miroslav Kusý, Peter Tatár a Fedor Gál. Foto: Ivan Rychlo/TASR

Najvyššie postaveným Slovákom v novej mocenskej hierarchii sa stal komunistický legislatívec a prvý premiér Marián Čalfa, dvojkou bol predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček, symbol socializmu s ľudskou tvárou, doma na Slovensku to bol kariérny komunista a prvý „slobodný“ premiér Milan Čič.

Tu niekde sa začína najväčšia otázka VPN: kto nesie zodpovednosť za HZDS a Mečiara.

Po tretie, zrod beštie

Najväčším unikátom slovenskej revolúcie je, že v prostredí hlavnej revolučnej sily (VPN) vznikla hlavná postkomunistická sila – HZDS. Nič podobné nikde okolo nenájdete. Hlavnou postkomunistickou silou v Poľsku bola transformovaná komunistická strana, rovnako v Maďarsku, v Česku sa komunisti pre istotu netransformovali, a tým sa pripravili o vplyv.

U nás je ale HZDS „dieťaťom“ VPN.

Čia je to zodpovednosť? Kto môže za to, že VPN zobrala na svoju kandidátku bývalých komunistických politikov – nie komunistov, ako hovorí Budaj, ale komunistických politikov(!)? 

Vo svojej knižnej eseji Medzi Slovákmi Martin M. Šimečka napísal, že prvý, kto to navrhol, bol jeho otec. Malo to byť na začiatku marca 1990.

Do popredia sa tým dostáva znepokojujúca črta VPN: bývalí komunisti vylúčení po roku 1968 zo strany, resp. deti z komunistických rodín videli na začiatku roku 1990 také veľké vonkajšie nebezpečenstvo v silnejúcom KDH a vnútorné nebezpečenstvo v Budajovi a Kňažkovi, že sa spojili s ľuďmi, s ktorými boli pred rokmi v rovnakej strane, z ktorých spravili reálnych lídrov VPN.

Z prostredia Čalfu, Čiča, Dubčeka a ďalších sa najlepšie presadil Vladimír Mečiar. Dôsledok bol zničujúci. Pre nich aj pre krajinu. Liberáli vo VPN sa tak báli „čiernej totality“ a hrozby ľudáckeho antisemitizmu KDH a tiež nacionalizmu vo svojich radoch, že dali priestor ľuďom, ktorí mali skutočne totalitné praktiky, boli nacionalistami a zahrávali sa s antisemitizmom.

HZDS vzniklo rok po návrhu Milana Šimečku st., v apríli 1991, ale všetky predpoklady pre jeho vznik boli položené pred voľbami 1990 a po nich.

PS: Hlavnú zásluhu na porážke mečiarizmu malo neskôr „čierne“ KDH.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo