Svet kresťanstva 16. november 2017

Trojdňové putovanie s Tomášom Halíkom a niekoľko myšlienok o jeho teológii

Ľubomír Martin Ondrášek
Ľubomír Martin Ondrášek
Možno v budúcnosti vstúpim s Tomášom Halíkom aj do priateľskej polemiky, avšak nateraz mám len slová uznania a úprimnej vďaky, že práve z nášho kúta sveta vyšiel jeden z najlepších verejných teológov súčasnosti.
Možno v budúcnosti vstúpim s Tomášom Halíkom aj do priateľskej polemiky, avšak nateraz mám len slová uznania a úprimnej vďaky, že práve z nášho kúta sveta vyšiel jeden z najlepších verejných teológov súčasnosti.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ľubomír Martin Ondrášek

Trojdňové putovanie s Tomášom Halíkom a niekoľko myšlienok o jeho teológii
Tomáš Halík na chicagskom cintoríne Oak Woods pri hrobe Mirceu Elliadeho. Foto – archív autora

Najsilnejšie skúsenosti v kontexte bežného života, ktoré sa neskôr premenia na nezabudnuteľné spomienky, bývajú rôzne: exotická dovolenka, koncert hudobnej skupiny, návšteva športového podujatia či rôzne adrenalínové zážitky. Čoraz častejšie sa stretávame s fenoménom obdarovávania ľudí skúsenosťou namiesto veci.

Pre niektorých patrí medzi najkrajšie dary, keď sa im podarí stráviť aspoň pár chvíľ s nejakou význačnou osobnosťou, ktorú si vážia alebo obdivujú.

V októbri som mal vzácnu a milú príležitosť tri dni sprevádzať Chicagom Tomáša Halíka. Významní myslitelia si väčšinou nepotrpia na siahodlhé litánie – záleží im viac na tom, aby ľudia reflektovali nad ich myšlienkami a prínosom, než aby poznali ich tituly, funkcie a úspechy. Všetky ich vymenovať v krátkom texte ako tento by ani nebolo možné.

Našťastie, v našich geografických končinách nepotrebuje profesor Halík dlhé predstavenie –  jeho život a dielo sú popísanou a mnohými aj prečítanou „knihou“. Som vďačný za možnosť hlbšie nahliadnuť do jej obsahu.

Niekoľkodňové babie leto urobilo naše putovanie a potulky Chicagom obzvlášť príjemnými. Napovedia o nich miesta, ktoré sme spolu navštívili: kampus Chicagskej univerzity, kníhkupectvo s odbornou literatúrou, katedrála Najsvätejšieho mena, hrob Mircea Eliadu, galéria umenia, múzeum amerických spisovateľov či pobrežie Michiganského jazera.

A tiež nasledujúci menoslov: Jean Bethke Elshtainová, Milton Friedman, Mary Ann Glendonová, Václav Havel, Tomáš Garrigue Masaryk, Richard John Neuhaus, Barack Obama, Ján Patočka, Ján Pavol II., Paul Ricoeur, Charles Taylor a David Tracy. V abecednom poradí som uviedol zoznam len dvanástich mien, no v našich konverzáciách sa ich aspoň letmo mihlo omnoho viac.

Osobitú zmienku si zaslúži pápež František a podporná iniciatíva Tomáša Halíka a Paula M. Zulehnerema, ktorú k dnešnému dňu podpísalo viac než 50-tisíc signatárov.   

Čitatelia Halíkových kníh si vybavia aj ďalšie mená, ktoré patria medzi spoločníkov autora na jeho duchovnej a intelektuálnej ceste, ako sú napríklad filozofi Martin Buber, Emmanuel Levinas a Radim Palouš, katolícki teológovia Romano Guardini, Nicholas Lash a Karl Rahner, protestantskí teológovia Karl Barth, Dietrich Bonhoeffer a Paul Tillich, kardináli John Henry Newman, Tomáš Špidlík a František Tomášek, českí katolícki duchovní Oto Mádr, Antonín Mandl a Josef Zvěřina, sociológovia Peter L. Berger, Thomas Luckmann a Max Weber, politická teoretička Hannah Arendtová, psychológ Carl Gustav Jung alebo historik Paul Veyne.

Zoznam nie je zďaleka úplný a už vôbec nezahŕňa množstvo mysliteľov zo skoršieho obdobia alebo biblické postavy.

Tu chcem poukázať nielen na Halíkovu sčítanosť a erudíciu, ale najmä na jeho ochotu a schopnosť kreatívne a kriticky zapojiť do svojich teologických reflexií dôležitých mysliteľov, s ktorými nemusí vždy súhlasiť či dokonca môže často nesúhlasiť, ale ako verejne angažovaný teológ ich nemôže ignorovať.

Halík je (nielen) v tomto ohľade mimoriadne zaujímavým objektom na analýzu a pre tých z nás, ktorí sa zaoberáme verejnou teológiou („public theology“), v mnohých aspektoch aj vzorom k nasledovaniu. 


Tomáš Halík v chicagskom Millenium Park.

Život a dielo osobností býva interpretované rôzne a kvalitu interpretácie ovplyvňuje množstvo faktorov. Každá legitímna interpretácia musí spĺňať minimálne dve základné kritériá: informovanosť a férovosť. Rámec mojej tvorí – v stredoeurópskom priestore zatiaľ nerozvinutá či dokonca neznáma – disciplína verejnej teológie a v tomto kontexte vnímam Tomáša Halíka ako verejného teológa par excellence.

Medzi základné charakteristiky jeho teológie patrí interdisciplinarita, katolicita, dialogickosť, kontextualita a naratívnosť. Je intelektuálne hlboká, duchovne ukotvená a výrazne presahuje hranice tak akademického, ako aj ekleziálneho prostredia.

„Kresťan by nemal byť v neustálej kritickej opozícii voči svetu a ani sa mu nekriticky prispôsobovať, nemal by sa z neho vyčleňovať a ani sa v ňom snažiť panovať – mal by byť nástrojom transformatívnej služby.“Zdieľať

Dve okrajové poznámky: eventuálny problém, ako by mohli niektorí čitatelia vnímať mnou používané adjektívum „verejný“ v spojitosti s teológiou, môže byť nateraz vyriešený jeho nahradením termínom „spoločensky angažovaný“. Faktom však podľa mňa zostáva, že práca Tomáša Halíka je – minimálne na Slovensku – niektorými neporozumená a nedocenená práve z dôvodu nerozvinutej verejnej teológie v našom postkomunistickom regióne.

Druhá poznámka sa týka nasledujúcej vety zo zaujímavej eseje Občanský aktivista a věrejný intelektuál z pera politológa Jiřího Peheho: „Halík je veřejným intelektuálem par excellence.“

Nemôžem ju nespomenúť z dvoch dôvodov: ten prvý je úsmevný (čitatelia z akademického prostredia iste pochopia prečo) – esej som čítal až potom, ako bol tento text už napísaný. Ten druhý je odborný: ak maľujeme širokou stranou štetca, označenie „verejný intelektuál“ je v Halíkovom prípade určite prijateľné, za výstižnejšie však považujem „verejný teológ“. Túto diskusiu však budeme musieť nechať na inokedy.  

Vždy, keď sa stretnem s nejakou významnou osobnosťou alebo mám s ňou možnosť študovať – najmä, ak sa rozhodnem o nej neskôr niečo aj napísať – cítim určitý záväzok a dlh vďaky, ktorý ma motivuje si „veci doštudovať“.

Po odchode Tomáša Halíka som teda vzal do rúk niektoré jeho knižky, ktoré som sa už dlhší čas chystal prečítať. Knižnica Chicagskej univerzity mi poskytla ďalšie zdroje – obzvlášť užitočné boli knižné rozhovory Ptal jsem se cest a Smířená různost a zborník k jeho 60. narodeninám Máš před sebou všechny mé cesty

Bol som milo prekvapený našou myšlienkovou blízkosťou (nielen) v oblasti verejnej teológie. Istotne, rád by som v jeho (doteraz preštudovanom) diele našiel napríklad zmienky o Reinholdovi Niebuhrovi alebo – čo považujem za dôležitejšie – hlbšie rozpoznanie prínosu a potenciálu pentekostálneho a charizmatického kresťanstva pre jednotlivca, cirkev a svet.

Možno v budúcnosti vstúpim s Tomášom Halíkom aj do priateľskej polemiky, avšak nateraz mám len slová uznania a úprimnej vďaky, že práve z nášho kúta sveta vyšiel jeden z najlepších verejných teológov súčasnosti.

Domnievam sa, že typy reakcií, ktoré tento text vyvoláva, sú priamo úmerné názorom a postojom, ktoré čitatelia prechovávajú voči osobe Tomáša Halíka. Vzťah k jeho osobe okrem iného poukazuje na silnejúcu polarizačnú vlnu v kresťanskej cirkvi všeobecne a katolíckej cirkvi konkrétne.

Ak by som mal použiť zjednodušujúce kategórie, ide najmä o konflikt medzi „tradicionalistami“ a „progresivistami“. Občas sa na Slovensku aj osobne stretávam so snahou zaškatuľkovať profesora Halíka do druhej uvedenej kategórie, čo si nemyslím, že je bez vážneho skreslenia jeho myslenia možné.

Tomáš Halík mi v deň odchodu daroval svoju knihu Night of the Confessor: Christian Faith in an Age of Uncertainty (Noc zpovědníka: Paradoxy malé víry v postoptimistické době), ktorú som si v origináli i v anglickom preklade následne prečítal. Asi najviac ma zaujala nasledujúca stať, ktorá si v kontexte prítomnej diskusie zaslúži byť citovaná v celej dĺžke.

Po nástupe pápeža Františka do úradu hlavy katolíckej cirkvi sú Halíkove slová ešte viac aktuálne, ako boli v roku 2005, keď ich napísal:

Dívám-li se na současnou situaci názorově značně polarizované katolické církve (a domnívám se, že v některých jiných velkých církvích není situace příliš odlišná), nemohu se ztotožnit s žádným z obou názorových křídel. Naprosto nevěrím v to, že by východiskem z nynější situace byla „modernizace církve“ formou liberalizace jejích struktúr a jejího učení, ono „přizpůsobení se dnešní době“, po kterém volají média a některá hnutí „kritických křesťanů“ v církvi. Tudy, podle mého dlouholetého nejhlubšího přesvědčení, cesta opravdu nevede.

I když se zastávám toho, aby se o námětech, které přinášejí skupiny liberálních katolíků typu „My jsme církev“, klidně a věcně diskutovalo, a myslím si, že v některých věcech mají dokonce pravdu, radikálně oponuji představě (kterou ovšem nechci všem zastáncům tohoto směru podsouvat), že demokratizací a liberalizací struktur, disciplíny a některých bodů morální doktríny církve nastane nějaké nové jaro křesťanství a že krize církve bude zažehnána. Takové očekávaní by bylo téměř stejně pošetilé jako opačné představy a výzvy tradicionalistů vrátit se k předkoncilnímu triumfalismu a vést „kulturní válku“ proti modernímu světu a liberálním hodnotám.

V prvním případě by se církev pomalu rozpustila v bezbřehé kaši postmoderní společnosti a neměla by jí co nabídnout, v druhém by se rychle proměnila v zatuchlou sektu zapšklých staromilců a podivínů; „kulturní válka“ by byla prohrána dříve, než by skutečně začala. V obou případech by se asi naplnila krutá slova Karla Marxe, že náboženství je pro ty, kteří se ještě nenašli anebo se už ztratili.

Citovaný fragment prezentuje nielen jeden z hermeneutických kľúčov pre porozumenie Halíkovho myslenia o vzťahu kresťanstva a kultúry, ale ponúka tiež základné princípy pre kresťanovo angažovanie sa vo svete 21. storočia. Kresťan by nemal byť v neustálej kritickej opozícii voči svetu a ani sa mu nekriticky prispôsobovať, nemal by sa z neho vyčleňovať a ani sa v ňom snažiť panovať – mal by byť nástrojom transformatívnej služby.

Aby sa ním mohol stať, musí byť schopný nielen „svetu“, ale aj „tradicionalizmu“ a „modernizmu“, „konzervativizmu“ a „liberalizmu“ simultánne povedať „áno“ aj „nie“, pretože oba prúdy obsahujú prvky, ktoré treba prijať, ale aj také, ktoré treba vernými nasledovníkmi Krista odmietnuť. Žiadny z nich nie je totožný s plnosťou Božieho zjavenia a nereprezentuje „Božie kráľovstvo“ v našom strede.

Na dôkladnejšiu analýzu citovaného textu nie je priestor, všimnime si však aspoň Halíkove slovné spojenia „naprosto nevěřím“, „nejhlubšího přesvědčení“ a „radikálně oponuji“ – čitateľ by mal vždy zbystrieť, ak sa akademik, ktorý zvyčajne starostlivo váži každé slovo, vyjadruje takýmto rozhodným spôsobom.


Tomáš Halík s autorom textu.

Tomáš Halík určite nie je „liberálom“, za ktorého ho niektorí v slovenskom a českom prostredí považujú – takéto nálepkovanie svedčí buď o neznalosti trendov v súčasnej teológii, nedostatočnej znalosti Halíkovej práce, alebo príslušnosti k rigidnému tradicionalistickému táboru, ktorého členovia často vykazujú neochotu hľadať omyl vo svojom presvedčení a pravdu v presvedčení osoby, s ktorou nesúhlasia.

Práve tak ako teologický liberalizmus ani katolícky „tradicionalizmus“ a protestantský či pravoslávny fundamentalizmus nereprezentujú to najlepšie, čo môže v dnešnej dobe kresťanská tradícia ponúknuť.

„Tomáš Halík určite nie je „liberálom“, za ktorého ho niektorí v slovenskom a českom prostredí považujú.“Zdieľať

Zatiaľ čo prvá skupina relativizuje Božiu pravdu, tá druhá ju až príliš ľahko stotožňuje s vlastným výkladom. Výsledkom je polarizovaná cirkev, ktorá zbytočne stráca životodarnú energiu vo vnútorných sporoch a stáva sa tak menej efektívnou vo verejnej službe. Tomáš Halík sa nám snaží ukázať cestu von z tejto šlamastiky.

Ako už bolo naznačené, jednou z kľúčových oblastí Halíkovho bádania je vzťah viery a kultúry alebo inak, cirkvi a spoločnosti – ktorý vníma v duchu Druhého vatikánskeho koncilu ako „dialogický“ – predovšetkým v českom (katolíckom) kontexte.

Podobne ako to robil v americkom kontexte John Courtney Murray (We Hold These Truths: Catholic Reflection on the American Proposition) alebo vo všeobecnom teologicko-eticko-historickom kontexte H. Richard Niebuhr (Christ and Culture), Halík sa čoskoro po prelomových zmenách v roku 1989 začína hlbšie zamýšľať nad rolou slobodnej cirkvi v slobodnej spoločnosti (O přítomnou církev a společnost; Víra a kultura: Pokoncilní vývoj českého katolicizmu v reflexi časopisu Studie).

S profesorom Halíkom sme – ako som sa už skôr zmienil – navštívili aj jedno „báječné“ kníhkupectvo. Bolo už takmer jedenásť hodín večer, keď sme z neho odchádzali, avšak naša „závislosť“ (možno aj bez úvodzoviek) od kníh úspešne premáhala únavu po dlhom dni. Domov som si priniesol niekoľko kníh, medzi nimi aj viac ako päťstostranovú zbierku prednášok kardinála Averyho Dullesa publikovanú pod názvom Church and Society (Cirkev a spoločnosť). Brilantný intelekt tohto autora snúbiaci sa s témou môjho záujmu vyvolali vo mne nutkanie knihu otvoriť a pred spánkom si z nej prečítať niekoľko desiatok strán.

Zaujala ma najmä prednáška s názvom Catholicism and American Culture: The Uneasy Dialogue (Katolicizmus a americká kultúra: Rozpačitý dialóg) z decembra 1989, ktorá podľa môjho názoru je celkom aktuálna aj pre dnešné Slovensko.

Autor pod názvami „tradicionalizmus“, „neokonzervativizmus“, „liberalizmus“ a „prorocký radikalizmus“ opísal a ilustroval štyri prístupy („stratégie“) amerických katolíkov ku kultúre. Na problém škatuľkovania ukazuje aj fakt, že Tomáša Halíka nemožno bezproblémovo zaradiť do žiadnej z nich, čo, samozrejme, neznamená, že typologická metóda nemá svoju hodnotu.

Kardinál Dulles – a pravdepodobne aj profesor Halík, ktorý sa s ním počas svojich návštev na Fordhamovej univerzite v New Yorku aj viackrát stretol – vidí pozitíva aj negatíva v každom z týchto prístupov a nemyslí si, že sa vzájomne vylučujú.

Ak zástancovia jednotlivých prístupov dokážu rozpoznať obmedzenia v prístupe vlastnom a platné prvky v konkurujúcich, o budúcnosť cirkvi sa netreba obávať. Cirkev tak pôjde po ceste usporiadanej pluralizácie, a nie urážajúcej polarizácie, bude v nej zachovaná  jednota v rôznosti a vypočuté slová Kristovej modlitby, „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal“ (Jn 17:21).

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0