Rusko bez lásky

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rusko bez lásky

Najlepší film k 100. výročiu boľševika nie je o politike, ale o ruskej rodine.

Žijeme žánrovo zmätenú dobu, rolu občianskej výchovy plnia filmy. Platí to už dávno, od Ameriky po Rusko, my trend úspešne dobiehame. Je jedno, či ide o rasovo zmiešané zloženie vyšetrovacieho tímu v americkom seriáli, spolužitie s cudzincami, výklad dejín alebo kriminalitu. Platí to aj pre krízu rodín, tu vie byť film dokonca výchovný. Bez irónie.

V tomto žánri pre mňa kraľoval dnes už staručký Kramerová verzus Kramer, film aj Cormanova kniha sú výborné, bez moralizovania, jasné ako výchovná facka z hnevu.

Na Slovensku túto rolu nedávno plnil film Nina. Hádky a vzdor, dokonca aj únik v podobe plávania, čo je dokonalé synonymum individualizmu, kde sa človek ponorí do svojho sveta a do seba a ide len sám za seba, po celý čas s dostatkom času na svoje myšlienky, boli výborné. Autor sa aj tu vyjadril priamo a jasne.

V kinách je práve ďalší film k tejto téme, volá sa Bez lásky (Neľubov, 2017). Film je z Ruska, odohráva sa v Moskve, sledujeme manželstvo Žene a Borisa v totálnom rozklade, o drámu sa postará 12-ročný syn Aljoša. Stredná trieda, ako ju poznáme, Kia, televízia v kuchyni, každý s mobilom v ruke. Dlhé pokojné zábery, znepokojujúca a pritom jemná hudba a cynizmus krutý a mrazivý ako Rusko samo.

Keď v úvode počas manželskej hádky človek vidí tichý plač malého (inak arogantného a utiahnutého) Aljošu, je to silnejšie ako akákoľvek scéna v Kramerovcoch. Čistá bolesť. Syn práve počul matku, že ho nechce, nech si ho zoberie otec, on na to mlčal, čo matka uzavrela tým, že skončí v sociálke, kde sa mu potešia. Pôjde do školy, potom na vojnu, nejako sa prebiť musí. Viackrát zopakuje, že mala ísť na potrat, ako jej radila jej vlastná matka, ale bála sa, bála sa aj pôrodu, skoro „ju roztrhlo“, keď jej ho priniesli, bol jej cudzí a teraz už aj smrdí ako jeho otec. Toho nikdy nemilovala. Ako dodá jej milenec, starší muž, ktorý má ale na nočnom stolíku fotku svojej dcéry, nie mladšej milenky, „bez lásky sa nedá žiť“.

Bez lásky tu však žijú všetci. Neobetuje sa nikto. Každý myslí iba na seba. Matka nevidí ani slzy svojho syna, len jeho nevďak. Boris sa viac bojí o pozíciu vo firme po rozvode, keďže bradatý majiteľ je „fundamentalista“, ktorý verí v „pravoslávnu šaríju“. Bude to musieť kamuflovať a rýchlo sa oženiť. Napokon, jeho mladá milenka už s ním čaká dieťa.

Žeňa je pohladná, ale doma iba chladná, na syna, na otca, stále s telefónom v ruke. Keď sa v paralelnom svete s milencom usmeje, je to iný človek. Zastrihnuté vlasy, vkus, pekná postava. Ale aj tu ide predovšetkým o selfie z večere. A sex. Hlboko v nej vládne neistota.

Aljoša sa stratí. Utečie. Matka si to nevšimne, dva dni poriadne nebola doma, musia jej to oznámiť zo školy, otec sa to dozvie až od nej. Príde polícia, súkromné vyšetrovanie, návšteva protivnej babky za Moskvou, správy v rádiu v aute, zápchy, hádky a naschvály, mobily v ruke. Chlapca niet. V skrýši mu o pár dní nájdu bundu (je zima), Borisa otravuje tehotná milenka, Žeňa žije mĺkvo vedľa svojho milenca. Niet väčšej samoty ako vo dvojici.  

Happyend sa nekoná. Boris a Žeňa navštívia patológiu, ukážu im neidentifikované mŕtve dieťa, predstaviteľka Žene (Marjana Spivak) ukáže, prečo dostala túto rolu. Divák si myslí, že prichádza dno príbehu, obidvaja prepadnú zúfalstvu, odklonia sa od seba, je to ten istý plač do steny, aký za dverami pekne zariadeného bytu zažil malý Aljoša.

Nevieme, či leží v igelite on. Žeňa to odmietne, Boris mlčí. Ale žiadna nádej sa neobjaví.

Skutočné dno príde až potom. V televíznych správach je tendenčná reportáž z Donbasu, moskovské obete počúvajú o ukrajinských obetiach, Boris s novou partnerkou u svokry, Žeňa s novým partnerom v luxusnom apartmáne. Sú ticho. Až kým Boris neodloží proti jeho vôli malého syna do postieľky, kde plače.  A Žeňa neodíde behať na bežiaci pás na zasnežený balkón v novom byte, v mikine Russia.

Po Aljošovi nezostalo nič. Len stuha vyhodená v konároch a prázdno v duši jeho rodičov.

Niektoré problémy sa nedajú riešiť. Niektoré tragédie sa neskončia katarziou. Čas na tom nezmení nič. Preto režisér filmu Andrej Zvjagincev (roč. 1964, režíroval úspešný film Leviatan) nechá v poslednej scéne Žeňu zastaviť a pozerať sa do očí každého diváka.

Film dostal cenu poroty v Cannes právom.

Foto: webstránka filmu, video: YouTube

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo