Odvrátená strana meritokracie

Odvrátená strana meritokracie

Foto: Mária Badinská

Singapur, to je nerovnosť, prísne tresty, málo detí, samé kvóty, ale aj spokojnosť a vďačnosť. Rozhovor so Zuzanou Neupauerovou.

Zuzana Neupauerová už niekoľko mesiacov žije a pracuje v Singapure. Z jej facebookových a twitterových statusov poznať, že život tam vyzerá dosť inak. Položil som jej preto pár otázok, vážnych aj neskrývane banálnych.

Singapur je najviac meritokratická spoločnosť na svete. S meritokraciou sa pritom spája rovnako zásluhovosť ako spoločenská nerovnosť. Ako to vyzerá v praxi?

Záleží, kto ste. Niečo iné to znamená, ak ste ex-pat, Európan, ktorý tam pobýva, žije a pracuje tam napríklad veľa Francúzov, alebo ak ste Singapurec alebo domestic-worker, napríklad z Indonézie, Filipín alebo Bangladéša. Oni musia pracovať často aj sedem dní v týždni. Fililípnske slúžky pracujú povedzme šesť dní v týždni a jeden deň využívajú na nákupy najmä potravín, prípadne navštevujú nejaké združenia alebo organizácie. Často trávia veľké skupiny nedeľný čas spolu s jedlom niekde pri rieke alebo v parku, rozložia si nejaké deky a aj 20 spolu jedia. Stredná trieda, ktorú poznám, pracuje päť dní v týždni.

Aký dlhý je pracovný čas?

Nedá sa to povedať všeobecne, ľudia ako ja, ktorí sú tam vyslaní na dva roky, pracujú povedzme od siedmej do piatej, existuje skupina ľudí, ktorí prídu do práce pred obedom a už o tretej odchádzajú, sú ale stále online k dispozícii. Poznám ale aj ľudí, ktorí pracujú od skorého rána do noci.

Singapur je preslávený svojimi zákazmi. Zahodiť niečo na zem, fajčiť a podobné veci. Ako si to máme predstaviť v praxi?

Najhoršie nie sú samotné zákazy, ale atmosféra okolo nich. Niektoré veci možno ani nie sú zakázané, ale keďže to človek nevidí, domýšľa si, že to asi zakázané je, preto to ani sám nerobí. V skutočnosti ani neviem, či sa môže v mori plávať alebo na ulici bozkávať, ale keďže som ešte nikoho nevidela v mori ani nikoho sa bozkávať, tak sa tomu človek radšej mentálne prispôsobí a tiež to nerobí.

Bozkávať sa na ulici je zakázané?

Asi áno, odvodzujem to od toho, že som za tie štyri mesiace ešte nikoho nevidela ani len držať sa za ruky, nieto ešte prejaviť nejaké nežnosti.

Tam nie sú na verejnosti emócie?

Nikdy a žiadne. Ľudia kráčajú, hľadia do telefónov a monitorov, často stoja pred prechodom a ani si nevšimnú, že už majú zelenú. Úplne bežná vec u nás je vidieť starých rodičov a vnúčence. Tam to nevidieť. Akoby sme boli v nejakom set-up divadle, v krásnej pestovanej záhrade, všetko je dokonalé ako v utópii a pritom tam chýbajú úplne samozrejmé veci. V biznis-distriktoch niet starých ľudí, v centre nestretnete človeka na vozíčku a podobné veci. Nehovorím, že tam nie sú, asi áno, ale nie tam, kde žijem a pracujem.

Oceľová záhrada made in Singapur. Foto: Khairul Nizam/flickr.com

Zakladateľ tohto singapurského modelu riadenia štátu Lee pohŕdal niektorými západnými hodnotami, napríklad demokraciou. Povedal, že disciplína je viac ako demokracia. Čo tento princíp znamená v praxi?

Majú voľby, ale vyhráva ich jedna strana, tá, ktorú založil Lee a ktorú dnes riadi jeho potomok. Človek cíti, ako veľmi si vážia vzdelanie a čo všetko z jeho nedostatku odvodzujú, napríklad že nie každý má mať rovnaké právo vyjadrovať sa k tomu, čo spoločnosť potrebuje a kam má smerovať. Motív je ale dobrý, vôbec celý ten systém je držaný vierou v to, že chcú dobro pre všetkých, keď treba, aj proti ich vôli, ale o tom, že ide o dobro, sa nepochybuje.

Čo znamená ten dešpekt k demokracii?

Je problém s právom na zhromažďovanie a protest, napríklad v podobe skandovania nejakých hesiel. Je to zakázané. Ale človek má pocit, že Singapurcom to nechýba a nevadí. Najväčší strach, ktorý tam vnímam, sa týka možného medzi-rasového konfliktu alebo pnutia. Preto majú vypracovaný neuveriteľne komplexný systém kvót na všetko, aj keď som sa prihlasovala na jogu cez aplikáciu, tak som musela vyplniť rasovú kolónku, všetko je regulované, pomer etník a náboženstiev musí byť zachovaný v rovnováhe. Úplne to nefunguje, najmä v bytovej otázke, rovnako sa nekoná žiadna utópia, že by moslimka z Malajzie živo komunikovala s Indkou a nejakým Číňanom na ulici, ale inak sa všetko vyrovnáva kvótami. Ľudia, ktorí tam žijú, tam žijú slobodne, mám pocit, že sú vďační za tento systém, pretože vnímajú, že je dizajnovaný pre ich dobro. Keby tam žiť nechceli, odišli by.

Čo pre nich znamená sloboda?

Voľnosť pohybu a bezpečnosť. V práci, živote. Určite nič, čo by bolo spojené so slobodou zhromažďovania alebo slobodou slova. Ale neznamená to, že ľudia nie sú vonku, naopak, ulice sú stále plné. A tiež to neznamená, že Singapur je policajný štát, ako ho poznáme my. O problémoch sa tam hovorí, rozoberajú sa.

Singapur je krajina bez korupcie, čo znie opäť pozitívne. Ale za akú cenu?

Je to jeden z rysov meritokracie, tento systém potiera rodinkárstvo či iné obchádzanie pravidiel. Pravidlá sa nedajú obísť, platí to v každom prípade. Keď som si išla napríklad vybaviť bankový účet, dostala som formuláre na potvrdenie a vyplnenie, bolo tam všetko, čo tam malo byť, ale pečiatka nebola v pravom hornom rohu, ako káže predpis, takže som to musela urobiť celé ešte raz. Banálna vec, pre nich princíp, s ktorým sa nedá pohnúť. Žiadna sťažnosť, žiadny nátlak, nič nefunguje.

Zvládajú to s úsmevom?

To by som nepovedala. Cudzinca prekvapia skôr všadeprítomné výzvy, ako treba byť slušný k personálu, čítala som takú tabuľku v taxíku, v banke pri prepážke, v zmenárni, všade. Je to trochu ako varovanie (úsmev).

Singapur. Foto: David Russo/flickr.com

Koľko tam stojí život?

Strašný rozdiel, v jednej štvrti povedzme sto metrov od seba je obed za dva doláre aj za 40 dolárov, sú tam obrovské rozdiely. U nás nemá obedové menu také rozdiely, určite nie 20-násobné. Mňa stojí ubytovanie určite viac, Singapurci bývajú v tzv. HBD bytoch, sú neporovnateľne lacnejšie, ale sú len pre Singapurcov. My cudzinci žijeme v oplotených komplexoch s bazénmi a fitkami, sklené budovy s veľkými balkónmi, podstatne drahšie. Rozdiely sú obrovské a všadeprítomné. Ale nevyvoláva to nepokoje. Nepovedala by som, že ľudia sú šťastní, šťastie, to je emócia, ale sú spokojní, nebúria sa. Sú vďační.

Jedna štúdia o rodine pred časom upozornila, že v Singapure sa rodí extrémne málo detí, že to je takmer spoločnosť bez detí. Sedí to?

Je to pravda, ale má to kontext. Singapurská spoločnosť sa mení, chodí sa tam pracovať, ale keď chcú mať ľudia rodinu, odchádzajú preč. Často do Indonézie alebo Malajzie. V Singapure je drahé všetko, čo je spojené s rodinou. Extrémne nákladný je pôrod, drahé sú školy, aj keď súčasne platí, že sú na výbornej úrovni. Školy sú také drahé, že si ich ľudia nemôžu často dovoliť, že ich musí platiť firma, pre ktorú pracujú. Podobne funguje zdravotné poistenie. Je také drahé, že kvalitné poistenie vie zabezpečiť len firma. Ľudia preto fungujú tak, že ak nemajú vo firme pozíciu, čo by im platila pôrod a poistenie či školu pre dieťa, tak na 20 rokov odídu a vrátia sa potom, keď idú deti niekam na univerzitu.

Je tam rovnosť muža a ženy?

Nie úplne, ale ženy sú prítomné, aj keď nie nevyhnutne rovnocenné. Tiež záleží, o akej sociálnej vrstve sa rozprávame.

Ako vyzerá svet zo Singapuru? Najväčší priestor venujú Číne?

To nie. Staršia generácia čínskych Singapurcov sa od Číny dištancuje, odmietajú tam napríklad cestovať. Ich deti sú už iný prípad a napríklad Šanghaj je pre nich atraktívny.

Prečo?

Asi tam hľadajú niečo, čo im chýba v Singapure, zábavu, kultúru a podobne. A tiež iné ceny.

Kultúru?

Áno. V Singapure je kultúra najmä film a multiplexy, chýbajú tam divadlá, koncerty, výstavy. Niečo tam je, ale nežije to tak ako u nás. V Prahe je 14 dobrých divadiel, to sa so Singapurom nedá porovnať.

Singapur, to sú aj telesné tresty, ako to vyzerá?

Najhoršie sú rany palicou. Počula som o prípade Holanďana, ktorého chytili, ako onanoval vo fontáne a dostal trest štyri alebo šesť rán palicou, čo je údajne maximum, ktoré dokáže zdravý jedinec vydržať, aby nestratil vedomie. Keď je trest vyšší, prerušuje sa liečením v nemocnici, potom sa pokračuje v trestaní. Na YouTube sú o tom aj nepekné videá. Diskutuje sa tam ale o obmedzení týchto trestov aj o zákaze trestu smrti. Zákony sa za desaťročia nezmenili, ale tá krutosť sa už tak neuplatňuje, na jednej strane sa spoločnosť mení, ale v zásade je stále možnosť uplatňovať aj staré a prísne tresty.

Zuzana Neupauerová. Foto: Mária Badinská

Je pravda, že nemožno vypľuť na zem žuvačku?

(Smiech.) Áno, ale ono je to vlastne tak, že by človek nemal nič vypľuť na zem.

Ani slinu?

Samozrejme, ani pľuť nie je dovolené, navyše žuvačky tam ani bežne nedostať. Ale to neznamená, že ľudia nemajú žuvačky, to zase nie je zakázané. Nepoznám ale prípad, že by niekto dostal za to trest, rovnako ako trest za prechod cez cestu. Ale veci sa tam na zem nehádžu, to je pravda, videla som ľudí, ako zadusili cigaretu o zem, ale špak si zabalili do vrecka.

Ako viete, čo je zakázané a čo je dovolené?

To je práve ono: ja to často neviem, preto radšej z opatrnosti robím to, čo robia ostatní. Aby som bola v bezpečí. Nekúpu sa ľudia? Radšej sa nejdem do mora kúpať ani ja. Ktovie, čo by sa stalo, keby tam prišla masa neposlušných bozkávajúcich sa anarchistov (smiech).

A keď prídete domov, môžete sa bozkávať?

Mám veľké okná, preto by som si asi zastrela okná (smiech), pre istotu. Dosť sa tam bonzuje. Od februára je zakázaná služba airbnb, keď ma niekto príde pozrieť na návštevu a keď odchádza domov, už sa našli ľudia, ktorí nás odfotili a na výťahu som našla výstrahu, že toto nie je dovolené a pokuty sú také a také, aby som si toho bola vedomá. Treba si dávať pozor.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo