Michal Chuda: Zostať sám sebou

Michal Chuda: Zostať sám sebou

Archív Michala Chudu

Básnik Michal Chuda, ktorý pre Postoj každý týždeň vyberá najkrajšie slovenské básne, sa dnes dožíva sedemdesiatich rokov. Rozprávali sme sa o jeho živote i tvorbe.

Michal Chuda sa narodil 13. novembra 1947 v Papíne neďaleko Humenného. Prvé básne začal tvoriť už ako chlapec pri pasení koní a kráv. „Keď som však prišiel na strednú školu do Humenného a profesor Bilec odo mňa pýtal príspevok do školského literárneho časopisu, vedel som, že nemôžem dať nič z toho, čo som mal doma. Preto som večer pri sviečke, ktorú som obložil knihami, aby nevrhala svetlo na spiacich rodičov a súrodencov, bývali sme v jednej izbe, napísal novú báseň Tajomná ríša. To bola moja prvá báseň uverejnená v školskom časopise Cesta mladých.“

Poľná omša

Prvú básnickú zbierku Poľná omša vydal Michal Chuda na začiatku normalizácie v roku 1970. Jej názov však vtedajší cenzori vnímali ako istú provokáciu. „Jednoducho som si písal, ako som chcel, ako som cítil, čo som chcel darovať čitateľovi,“ vysvetľuje pre Postoj Michal Chuda. Albín Bagin o tejto zbierke v recenzii napísal: „Poľná omša vyrastá z krajiny detstva a mladosti a je zrelým a čistým debutom... Nielen rekvizity, ale aj spôsob myslenia si autor osvojil v tomto prostredí. Takáto uvedomelá redukcia je na pozadí ostatnej mladej poézie sympatická a súvisí s vytváraním vlastného básnického sveta.“

Za básnickú zbierku dostal nakoniec prémiu Slovenského literárneho fondu a bola v hre aj o Cenu Ivana Krasku za najlepší debut. „V porote bol aj básnik Ján Poničan, ktorý zásadne protestoval, keďže podľa neho moje verše nehovoria o socialistickej dedine s traktormi a neviem ešte s akými rekvizitami, ale mám tam kostoly, kostolné veže, kríže a tak ďalej. No a už som vedel, koľko bije.“

Knižka bola dlho tŕňom v oku marxistickej kritike. „Na druhú zbierku Bieliť plátno som musel čakať šesť rokov. Dal som síce rukopis do vydavateľstva oveľa skôr, a hoci Pavol Horov napísal pozitívny posudok, Vojtech Mihálik napísal negatívny a rukopis vydavateľstvo zamietlo. Neľutoval som to však, vydal som potom zrelšiu knihu.“

Karol Rosenbaum vtedy v recenzii napísal, že Michal Chuda mal „odvahu postaviť sa proti utápaniu sa v ‚prázdnom žiali‘“, že hľadá lásku a obnovuje „po novom starú úlohu dobrej poézie: ‚prosto s čistým srdcom žiť...‘“

Vzťah ku katolíckej moderne

Hoci mnohí kritici spájali Chudu s katolíckou modernou, vedome na jej tradíciu nenadväzoval. „Je pravda, že som sa s ňou začal oboznamovať až ako vysokoškolák, verše som už teda písal po svojom, bol som však príjemne prekvapený a oduševnený vnútornou silou básnika kňaza Janka Silana, s ktorým som sa neskôr zoznámil ako rozhlasový redaktor v štúdiu pri nahrávaní relácie Básnik sám doma so svojou poéziou. Tá relácia sa v sedemdesiatych rokoch neodvysielala, ani neskôr, až v nových časoch som ju celú použil do hodinového literárneho pásma, ktoré som nazval Sám s Jankom Silanom. Postupne som si potom čítal aj iných. Silana som navštívil aj ako redaktor Slovenských pohľadov na fare vo Važci, pýtal som od neho básne na uverejnenie, povedal mi však, že to by musel od neho pýtať šéfredaktor. „Viete, ja som učil Válka básne písať...“ Pochopil som a prijal jeho vnútornú hrdosť...“

Július Pašteka vo svojej knihe Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny zaraďuje Michala Chudu do „laickej sféry“ moderny a píše, že hoci debutoval v čase normalizácie, svojím básnickým naturelom vyčnieval v oficiálnom prúde slovenskej poézie (cituje názor Petra Libu); „a vyčnieva doposiaľ ako uvedomelý katolícky básnik, ktorý do svojej tvorby pojal rodinu i národ, Cirkev i svet – a zostáva pritom ekumenicky otvorený,“ dodáva Pašteka, že Chudova poézia je „kladná v zmysle duchovnom, etickom, národnom“.

Nikdy som sa netajil, že som kresťan

Od roku 1970 pracoval Michal Chuda v literárnej redakcii rozhlasu. „Vedel som, že chcem šíriť dobré, pekné myšlienky, poukazovať na pravdu, hoci zavše skrytú v kontexte slov, ponúkať krásu literárneho slova...Raz som prišiel do redakcie s krížikom na saku. Nadriadený si to, pravdaže, hneď všimol a krížik mi vytiahol. Vtedy som si azda naplno uvedomil, v akom som prostredí. Uvedomil som si však, že vonkajškovosť nie je podstatná. Dôležité je to, čo človek dáva zo svojho vnútra. K tomu som neskôr dospel, aj čo sa týka vlastnej tvorby. Keď som videl, že básne Poľnej omše dráždili, keďže v nich boli slová náboženského obsahu, začal som sa takýmto slovám vyhýbať. Povedal som si – duch oslovuje. A zistil som, že to funguje. Práve taký marxistický kritik, ako bol Okáli, keď v jednom článku písal aj o mojom protivojnovom cykle sonetov Nápisy na domy, poznamenal, že „básnik z tej krutej, krížovej tragédie ľudstva nachádza východisko“. Nikdy som sa netajil tým, že som kresťan. Vedel to o mne vari každý. A snažil som sa tak aj žiť.“

Michal Chuda pracoval aj ako redaktor Slovenských pohľadov, neskôr v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie.

Hoci Michala Chudu nadriadení nejeden raz vyzvali, aby vstúpil do strany, vždy to odmietol. „Nikto mi potom nemohol tvrdiť, že musel vstúpiť do strany. Bolo to moje rozhodnutie. Zároveň som však vedel, že s tým idú isté obmedzenia. Jednoducho, nijaký kariérny postup ma nečakal. Priestor mojej slobody mi určovalo svedomie. Nevedel by som žiť rozdvojený. A nevyhnutné kompromisy? Život ich predsa prináša dennodenne. Ako kompromis som vnímal napríklad už to, že niektorých autorov by som v časopise s radosťou oželel, no vedel som, že v daných podmienkach je to nemožné.“

Foto archív Michala Chudu

Michal Chuda bol po Novembri šéfredaktorom vydavateľstva Spolku svätého Vojtecha v Trnave a riaditeľom Vydavateľstva Nové Mesto. Od roku 1999 pôsobil v štátnej službe, vo funkcii zástupcu vikára rozbiehal duchovnú službu na ministerstve vnútra.

Poézia je o intímnom posolstve človeku

Michal Chuda vidí zmysel poézie v jej spoločenskom dosahu na život jednotlivca. „Keď som vydal knihu Štvorlístok, jedna dievčina mi po jej prečítaní napísala, že jej moje verše pomohli rozísť sa s chlapcom či snúbencom, keďže z nich pochopila, čo je vzťah. To je spoločenský dosah poézie.“

Silnou stránkou Chudovej poézie sú jeho ľúbostné básne. S manželkou Oľgou vychovali päť detí a dnes majú pätnásť vnúčat. Vzťah k žene a rodine sa ako motív opakuje vo viacerých jeho zbierkach. „„Veľa mojich básní by bez mojej manželky jednoducho nebolo, nielen kniha Štvorlístok, o ktorej K. Rosenbaum napísal: „Ide o lásku ako životný program, naplnený nielen erotikou, ale i úctou k materstvu a rodičovstvu. A táto harmónia súhry uvedených rozlôh nebýva v našej poézii často... Rodina bola pre mňa jedna krásna realita a jej som sa usiloval prispôsobiť všetko. Písal i prekladal som po večeroch, ba aj po nociach. Deti som nikdy nebral ako prekážku v práci. Rodinná atmosféra ma napĺňala a obohacovala a našla svoje miesto aj v mojej tvorbe.““

Michal Chuda dnes vidí zmysel poézie najmä v hlbokom intímnom duchovnom posolstve človeku, čitateľovi. „Každá doba je nejaká a každá doba, myslím si, potrebuje poéziu, hoci si to možno neprizná. Úlohou poézie bolo a je prebúdzať v človeku dobré city a zušľachťovať ich. Prinášať dobré správy a pretavovať krásu, ktorá je výrazom Stvoriteľa, do básnického slova a obrazu, v súlade s pravdou. Báseň však môže byť aj výronom bolesti otvorených rán, ktoré patria ku krížu. K tomu nášmu každodennému, ktorý ochotne chceme prijímať a niesť.“

 

Michal Chuda
Byť, zostať sám sebou


Byť.
Jednoducho hľadieť do tváre kvetu,
merať očami priezračnú hĺbku studne,
sledovať nad domami priamy let vtáka
a ani sa nezachvieť
pod modrým, ticho rozkolísaným zvonom neba.

Jednoducho počúvať tlkot
vlastného srdca,
mať k nemu stále otvorené dvere,
mať pootvárané všetky okná,
aby každý videl, že som doma.

Byť, zostať sám sebou –
so zmätenou lienkou na dlani,
ktorá sa práve nevie dostať z hlbokej čiary života
a už-už rozprestiera krídelká
na ďalší krátky let,
tvárou v tvár k majestátnym horám,
ktorými sa krajina približuje k nebu,
zostať sám sebou pred morom,
ktoré sa ustavične nevedomky čerí
a privráva sa večným šumom vĺn,
v mori piesku s nespočetnými stopami,
uprostred búrky, planých vetrov,
vo chvíli, keď sa cesty náhle zrazia,
a križovatka je zrazu ako ostrie noža...

Byť, zostať sám sebou
pred akýmkoľvek ostrím –
pred ostrím strachu, bolesti a biedy,
pred ostrím nenávisti a zloby,
vlastnej malosti a úbohosti,
vždy slobodný
ako dych vetra,
ako svetlo rosy v rannej tráve.

Byť, zostať sám sebou,
zostať vždy v láske.
Byť ako dieťa v Božej dlani...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo