K VECI: Ciele synody šli do šírky, no hĺbka akoby chýbala

Veľký moderný básnik William Butler Yeats sa raz posťažoval:

„Duch Svätý je intelektuálny prameň,“ a biskupi naozaj uverili, že Duch Svätý sa ukáže vo výzdobe a architektúre, v každodenných spôsoboch a v štýle písania. Ktorý zbožný človek však dokáže čítať pastierske listy našej hierarchie bez toho, aby sa zhrozil nad zatuchnutým, neotesaným a vágnym štýlom, aký možno nájsť v každých novinách?

Yeats nebol „zbožný človek,“ preto je toto jeho rozhorčenie trochu nadsadené. Ale aj tak je celkom výstižné. Estetické kritériá samy osebe však nikdy nie sú dostatočné. Môžu odlákať pozornosť od iných, vážnejších otázok.

Otázniky po synode

V sobotu sa v Ríme skončila synoda o novej evanjelizácii. Zhromaždilo sa okolo 260 biskupov (celkovo 400 účastníkov) zo všetkých kontinentov. Ich porady sa príležitostne pozdvihli k skutočne hlbokému pohľadu a výrečnosti. Zdalo sa, že samotný pápež má radosť – čo by malo znamenať veľa pre každého.

Biskup je pastier a má dvojakú veľkú zodpovednosť: 1) dobrý pastier sa stará o to, aby nakŕmil svoje ovce; 2) odháňa vlkov a varuje stádo, kde vlci číhajú.

Biskupi to vedia. A ak sa človek sám nesnažil určitý čas komunikovať Slovo v modernom svete, prípadne nečelil toľkým výzvam, ako oni, všade a každý deň, je len správne podporiť ich úsilie.

"Katolík, ktorý sympatizuje s celým týmto podujatím, sa môže cítiť trochu sklamaný z jeho výsledkov, ktoré sa zdajú nejasné."

Zdieľať

No jeden spôsob, ako im pomôcť, je prispieť podľa svojich možností k vykonávaniu tejto masívnej úlohy – v duchu spolupráce. Preto niekoľko postsynodálnych postrehov, lebo dokonca aj katolík, ktorý sympatizuje s celým týmto podujatím, sa môže cítiť trochu sklamaný z jeho výsledkov, ktoré sa zdajú nejasné.

Nedotknutá a odmietnutá radostná zvesť

Napriek tomu, že ciele šli do šírky, je veľmi veľa toho, čo chýbalo. Najvýrečnejšie je, že dokumenty a rokovania akoby len zriedka oživovalo to, čo reverend Martin Luther King raz nazval „prudkou nástojčivosťou dneška.“ A on pritom hovoril len o vojne vo Vietname; biskupi sa zaoberajú večným osudom duší.

Vidieť to na štyridsiatich piatich „Propozíciách“ – záverečnom dokumente, ktorý synoda schválila a poslala pápežovi, ktorý pripravuje postsynodálnu Apoštolskú exhortáciu.

Kardinál Dolan poznamenal, že účastníci synody chceli, aby iný jej záverečný dokument („Posolstvo Božiemu ľudu“) bol „pozitívny, povznášajúci, evanjelizujúci“ – čo je v modernom svete vo všeobecnosti dobrý prístup. No Cirkev potrebuje niečo viac, ak sa chce presadiť v našej kultúrnej haravare.

Biskupom možno nie je ľahké povedať to otvorene, no naša situácia v sekularizovanom svete nie je, ako hovoria synodálne „Propozície,“ „podobná situácii prvých kresťanov.“ Prví kresťania žili v pohanskej spoločnosti, nedotknutej radostnou zvesťou.

"Naša situácia nie je podobná situácii prvých kresťanov, tí žili v pohanskej spoločnosti nedotknutej radostnou zvesťou. Naša kultúra je do hĺbky stvárnená odmietnutím tejto zvesti."

Zdieľať

Naša kultúra je do hĺbky stvárnená odmietnutím tejto zvesti a trvalou snahou žiť svoj život na výslovne nekresťanskom, či dokonca antikresťanskom základe.

Ak nám to nebude absolútne jasné, veľa úsilia sa vyplytvá zbytočne.

Vzletné slová a chýbajúci hriech

Synoda taktiež tvrdí, „posolstvo pravdy a krásy dokáže ľuďom pomôcť uniknúť osamelosti a nezmyselnosti, do ktorých ich často vyhosťujú podmienky postmodernej spoločnosti.“ Svätá pravda. Sú to však len sociálne a psychologické problémy, nad ktorými lamentujú dokonca aj nekresťania.

Keď sa text snaží povedať, prečo je potrebná viera ako taká, hovorí o „jase ľudskosti založenom na Kristovom tajomstve“ a iné idealistické, no vágne pokusy. Vari už nedokážeme povedať, že „niet iného mena,“ v ktorom sme spasení, niet nikoho iného, kto dokáže uspokojiť ľudské srdce?

Ak to nedokážeme povedať, nemôžeme čakať, že svet tomu uverí.

Keď už hovoríme o spáse: pri nekatolíckom čítaní „Propozícií“ by sme len ťažko zistili, pred čím to vlastne máme byť spasení. Odsúdené je násilie, vojna, individualizmus a je tu volanie po zmierení; potvrdzujú sa ľudské práva, náboženská sloboda a sloboda svedomia. No na tomto sa s nami z väčšej časti zhodujú dokonca aj pohania.

Čo sa v záverečných dokumentoch nespomína? Pornografia, sex (raz sa spomína „sexualita,“ čo samozrejme nie je to isté), drogy (aj keď nájdeme varovanie pred násilím, ktoré spôsobuje obchod s drogami, a drogovo závislí sú uvádzaní ako „noví chudobní“), materializmus a mnoho iného, čo by asi zastávalo popredné miesta na akomkoľvek všeobecnom zozname.

A hriech. Pravda, hriech sa párkrát vyskytuje, zdá sa však, že väčšinou je len prekážkou spravodlivosti a pokroku a faktorom pri chudobe a sociálnom vylúčení (19. propozícia).

Nasledujú stručné pasáže o obrátení a svätosti, ktoré sa týkajú snáh potrebných v nových mestských spoločenstvách, farnostiach a „iných cirkevných skutočnostiach,“ vzdelávania, prednostného rozhodnutia sa pre chudobných a starostlivosti o chorých.

"Vari už nedokážeme povedať, že 'niet iného mena', v ktorom sme spasení, niet nikoho iného, kto dokáže uspokojiť ľudské srdce? Ak to nedokážeme povedať, nemôžeme čakať, že svet tomu uverí."

Zdieľať

Na tomto zozname nie je nič zlé, je však toto tá vzrušujúca „nová evanjelizácia“?

Čo sa urobí, keď sa prestane hovoriť

Dostávame sa až k 33. propozícii, kým sa objaví sviatosť zmierenia a „plné zmierenie skrze odpustenie hriechov.“

Odpusťte mi, synodálni otcovia, ale v tejto chvíli nie je dobrý nápad pokračovať: „tu sa kajúcnik stretáva s Ježišom a zároveň si hlbšie uvedomuje svoju hodnotu.“ Vieme, čo máte na mysli – aspoň myslím – ale flirtujete tu práve s tými silami, ktoré sa snažíte premôcť.

Prečo by sa Boh kvôli tomu musel stať človekom a zomrieť na kríži?

Nasleduje desať záverečných častí o vnútrocirkevných aktivitách: nedele, liturgia, duchovná dimenzia, birmovka, krst, ľudová zbožnosť, atď., ktoré súvisia s novou evanjelizáciou. Veľa z tohto sa nachádza v akomkoľvek cirkevnom dokumente a Benedikt pri príprave svojej postsynodálnej exhortácie nebude musieť nad týmito propozíciami veľa rozmýšľať.

prv som v tomto stĺpčeku poznamenal, že význam podobných veľkých akcií v živote Cirkvi závisí od toho, čo sa urobí, keď sa prestane hovoriť. Už len samotný fakt, že sa synoda uskutočnila, môže dať účastníkom a miliónom iných novú energiu a zapálenie.

Biskupi mali pravdu, keď povedali, že „prvé miesto“ pri evanjelizácii má „Božia milosť.“ Tá prúdi vždy – a v hojnosti. Dúfajme, že Cirkev ju využije – múdro.

Robert Royal
Autor je šéfredaktorom The Catholic Thing a prezidentom Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ), ktorú teraz možno dostať v mäkkej väzbe v Encounter Books.

Pôvodný text: Sin and the Synod, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo