Inocent III. – heretici, univerzita a prezumpcia viny

Inocent III. – heretici, univerzita a prezumpcia viny

Inocent III. na freske v kostole Sacro Speco v Subiacu.

Predposlednú októbrovú sobotu vládlo v Ríme a Laziu príjemné slnečné počasie s letnými teplotami. Pre mňa to znamenalo, že nastal ideálny čas na splnenie si jedného malého cestovateľského sna – navštíviť rodné miesto pápeža Inocenta III.

Vlastným menom Lothar, gróf Conti zo Segni, sa narodil v mestečku Gavignano niekedy v rokoch 1160 až 1161 do významnej šľachtickej rodiny Segni, z ktorej v 13. storočí pochádzali ešte pápeži Gregor IX. (†1241) a Alexander IV. (†1261). Gavignano leží na malom kopčeku tesne pod hlavným sídlom rodu Segni – rovnomenným mestom –, ktoré sa vypína na pahorku vo výške 670 m. n. m. a je zároveň miestnou dominantou s peknými výhľadmi na celé okolie.

Treba povedať, že postava Inocenta III. vždy bola a pre historikov dodnes zostáva problematická. S výnimkou zmierňovania napätia medzi Anglickom a Francúzskom v roku 1203 a víťazstva pri Las Navas de Tolosa v roku 1212 (spojené vojská Navarry, Kastílie, Aragónska a Portugalska porazili almohadovského vládcu Mohameda al-Nazíra a výrazne zrýchlili reconquistu) sa mu v rámci politických aktivít ani veľmi nemá čo započítať medzi výraznejšie úspechy.

Jeho neskoršie politické iniciatívy v Anglicku, Francúzsku, Svätej rímskej ríši a krach krížových výprav vyvolávajú pri snahe o jeho objektívne hodnotenie prirodzené rozpory. Skutočnosť, že križiaci v novembri 1202 dobyli uhorské mesto Zadar (za čo ich pápež potrestal cirkevnými trestami vrátane exkomunikácie), a v apríli 1204 cynicky vyplienili Konštantínopol, len poukázala na minimálny vplyv hlavy západného kresťanstva na dosiahnutie účinnej križiackej prítomnosti vo Svätej zemi.

Kontroverzne dopadla aj krížová výprava proti Albigéncom, ktorá sa natiahla na dve desaťročia (1209 – 1229) s tým, že vojenské aktivity v Languedocu pretrvávali ešte do štvrtej dekády 13. storočia. Dosah vojenskej intervencie na prejavy heterodoxie v južnom Francúzsku bol v konečnom dôsledku viac ako diskutabilný. Jej prívrženci prešli, moderne povedané, do ilegality a bolo ťažšie vypátrať ich aktivity.

Rodný dom Inocenta v Gavignano.

Napísať niekoľko súvislých riadkov o takej výraznej historickej postave je takmer nemožné. Vzhľadom na 802. výročie zasadnutia Štvrtého lateránskeho koncilu stoja za povšimnutie aspoň tie aspekty Inocentovho pontifikátu, ktoré boli v porovnaní s predchádzajúcim cirkevným vývojom originálne, boli dôsledkom jeho invencie a nových prístupov a zároveň sa odkláňajú od skostnatenej predstavy o „temnom stredoveku“. O čo menej úspešný bol tento pápež na poli zásahov do politického diania kresťanských monarchií, o to viac sa mu darilo nachádzať progresívne nástroje obnovy v živote cirkvi.

Inocentova kariéra sa začala už štúdiami na katedrálnej škole v Paríži pod vedením jedného z najvýznamnejších teológov 12. storočia Petrom Cantorom. Pokračoval na právnickej škole v Bologni, aby získal na svoju dobu najlepšiu možnú formáciu v teológii, filozofii a práve civilnom, ako aj kanonickom. Kardinálom diakonom s benefíciom pri kostole svätých Sergia a Bakcha v Ríme sa stal medzi druhou polovicou roku 1198 a 8. januárom 1190. Počas niekoľkých rokov práce v Rímskej kúrii nadobudol mladý Lothar komplexnú predstavu o jej fungovaní a naučil sa, ako získané skúsenosti zúročiť.

Príležitosť k tomu dostal po smrti Celestína III. 8. januára 1198, keď ho ešte v deň smrti jeho predchodcu zvolili vo veku 37 rokov za hlavu katolíckej cirkvi. Nasledovala kňazská a biskupská vysviacka, aby sa 22. februára mohol oficiálne ujať úradu. Hneď na jeho začiatku v jednej zo svojich úvodných homílií sa prihlásil k ambicióznemu programu reformy. Tá v cirkevných záležitostiach reprezentovala vytvorenie mechanizmov na prekonanie silnejúcich heterodoxných hnutí, obnovu disciplíny episkopátu a kléru a prerozdelenie kompetencií.

Heterodoxia verzus ortodoxia

Predovšetkým pápežský prístup k prejavom herézy a príslušnosťou k nej sa v rokoch 1159 až 1216 zásadne zmenil zásluhou Inocenta III., hoci vedomý a dobrovoľný odklon od katolicizmu pre neho zostával zradou nielen v náboženskom, ale aj spoločenskom zmysle slova. Preto v bule z 25. marca 1199 adresovanej kléru a mešťanom Viterba (známa ako Vergentis in senium), prirovnal herézu k zločinu urážky majestátu (crimen laesae majestatis), čo z nej robilo priestupok, na ktorý sa vzťahovali sankcie nielen kanonického, ale aj svetského práva.

Tam, kde sa heréza potvrdila, bol Inocent nekompromisný, avšak na druhej strane zaviedol v otázke heterodoxie novinku, ktorá dovtedy ani v prostredí známom ako imperium, ani v sacerdotium nemala obdoby. Ako jediný otvoril diskusiu s kresťanskou neposlušnosťou a skupinami, ktoré v tom čase hľadali náboženskú inakosť a nové formy duchovnej realizácie. V stručnosti šlo o program rozlišovania vyjadrený v jeho slovníku ako discretio. Najzaujímavejšia je na tom zmena paradigmy v prospech obvinených z herézy.

Na základe starších pápežských búl a dekrétu De haereticis III. Lateránu stačilo na potvrdenie heretickosti skupiny či jednotlivca vznesené dostatočne dôveryhodné obvinenie. Zásluhou Inocenta III. sa z obvineného stal podozrivý, ktorý dostal možnosť podozrenie vyvrátiť. Prvý takýto prípad sa odohral v decembri roku 1199 vo Verone. Pápež v liste tamojšiemu biskupovi žiada energický postup proti heréze, zároveň však požaduje discretio – uvážlivé rozlíšenie medzi tými, ktorí sú skutočnými heretikmi, a tými, ktorí sú pravoverní veriaci. Biskup mal podozrivých preskúšať, a keď sa podozrenia preukážu ako neopodstatnené, mal ich vyhlásiť za katolíckych a opatrenia proti nim zastaviť.

Katedrála v Segni.

Inocent v tomto liste hovorí o dvoch úlohách Rímskej kúrie: prísne postupovať proti herézam, aby skutočne vinní nezostali nepotrestaní, ale na druhej strane zdôrazňuje rozoznávanie vo veci kacírstva, aby nevinní neboli odsúdení. V prípade jeho predchodcov bol takýto postup nemysliteľný. Integračná politika Inocenta III. poskytla skupinám, ktoré by sa za iných okolností považovali hneď za heretické, možnosť preskúmania ich náboženského programu. Toto úsilie zjednotiť ortodoxiu s heterodoxiou, prinajmenšom čiastočne, prinieslo svoje ovocie pomerne skoro v uznaní humiliátov.

Ešte počas druhej polovice 12. storočia patrili humiliáti spolu s valdéncami a katarmi k náboženským hnutiam, na ktoré sa vzťahoval spoločný anatemat. Vďaka zmene prístupu Rímskej kúrie boli v roku 1201 de facto rehabilitovaní a získali potvrdenie pre svoj na tú dobu špecifický spôsob života. To, čo sa s takmer identickými požiadavkami nepodarilo delegácii valdéncov v roku 1179 na III. Lateráne kvôli kuriálnemu postoju plnému nepochopenia a neochoty vážne sa zaoberať požiadavkami formujúceho sa náboženského hnutia, dokázali v nových podmienkach, vo forme vzájomného dialógu, pretaviť humiliáti do prelomového úspechu.

Aj keď napätie medzi ofenzívnym a defenzívnym postojom cirkvi k jej interným a externým problémom stále zostávalo prítomné, presadenie rozlišovania medzi tým, či je hnutie ortodoxné alebo heterodoxné, viedlo neskôr k vzniku mendikantov a druhej veľkej vlne zakladania reholí na latinskom západe. Inocent sa tak stal otcom pastorálnej revolúcie, v ktorej síce nezmenil dobovú definíciu herézy, ale redefinoval pastoračný prístup k tým, ktorí z nej boli podozriví.

Univerzita

V plnej miere sa jeho schopnosť byť inovatívny prejavila v oblasti vzdelávania. Koncom 12. storočia bolo možné študovať jedine v kláštornej škole, na zriedka sa vyskytujúcej mestskej škole (rozšírené predovšetkým v Itálii) alebo na katedrálnej škole či jej derivátoch v podobe dómskej, resp. kanonickej školy. Prístup k štúdiu bol obmedzený buď príslušnosťou k mníšskemu rádu, nobilite, alebo klerickej elite. Práve v čase Inocentových štúdií v Paríži a Bologni sa začala formovať inštitúcia, ktorá sa do dejín zapísala ako univerzita.

Katedrálna škola v Paríži v druhej polovici 12. storočia prekonala úroveň štandardnej ustanovizne tohto typu a stala sa tzv. generálnym štúdiom (studium generale), čiže študijným centrom pre všetkých, nielen pre lokálne duchovenstvo. Generálne štúdium sa stalo bezprostredným formálnym aj obsahovým predchodcom univerzity v tom, že vytvorilo všetky predpoklady pre budúce univerzitné korporácie, alias združenia magistrov a študentov s patričnými privilégiami.

V roku 1209 vyzval Inocent III. parížske generálne štúdium, aby si vypracovalo vlastný štatút. Ten bol v roku 1215 Rímskou kúriou schválený aj s privilégiom, ktoré mu v tom čase ako jedinému zaručovalo udeľovanie titulu migister in sacra pagina. Ten sa tešil všeobecnému uznaniu a jeho nositeľa oprávňoval vyučovať kdekoľvek (licentia ubique docendi). Vznikla tak korporácia magistrov a študentov, ktorú Inocentov nástupca z rodu Segni – Gregor IX. v roku 1231 prvýkrát nazval univerzita (dilectis filiis universis magistris scolaribus Parisiensibus).

Štatút z roku 1215, v historiografii nazývaný študijný poriadok, určoval štandardnú dĺžku štúdia na fakultách, vek uchádzačov o získanie katedry, začiatok i koniec akademického roka, ako aj spôsob voľby funkcionárov fakúlt a univerzity. Jeho promulgátorom nebol nikto iný ako pápežov bývalý spolužiak z čias parížskeho štúdia, v tom čase už kardinál a legát pre Francúzsko Robert z Courçonu. Veľký kancelár rodiacej sa univerzity a parížsky arcibiskup v jednej osobe Odo zo Sully bol zase Inocentov osobný radca.

Štatút spolu s privilégiami z roku 1215 sa stal univerzálnym prototypom akademických slobôd, ktoré študentom zabezpečovali dostupné bývanie v kolégiách, financovanie vyučujúcich, právo na štrajk a slobodu pohybu. Univerzita ako cirkevná vzdelávacia inovácia 13. storočia tak vytvorila platformu pre uplatnenie intelektuála v modernom zmysle slova a zásadne prispela k vzniku akademickej peregrinácie.

Univerzity sa stali miestom, kde sa poznatky nielen reprodukovali, ale kde sa vytvárali a zároveň sa stali priestorom pre súdobý výskum, dialóg a konfrontáciu. Obzvlášť univerzita v Paríži sa podľa Inocenta III. mala stať vyhňou, kde sa bude „piecť chlieb pre celý svet“. Vďaka jeho otvorenosti a iniciatíve sa na scéne fundamentálnych spoločenských entít popri sacerdotium a ipmerium objavilo studium ako tretia spoločenská sila charakterizovaná svojou intelektuálnou autoritou.

Štvrtý lateránsky koncil

(Relácia SRo o koncile )

V poradí tretím markantným prejavom moderny Inocenta III. je zvolanie a realizovanie IV. Lateránu. Myšlienka na zvolanie koncilu sa v jeho korešpondencii objavuje už od samého začiatku pontifikátu v rokoch 1198 a 1199. V liste kolínskemu arcibiskupovi o tri roky neskôr sa vyjadril, že mu už mnohí ľudia navrhovali, aby zvolal všeobecný koncil na potlačenie biskupskej neposlušnosti. Treba zdôrazniť, že koncil v očiach Inocenta je prirodzené miesto, kde sa riešia konflikty a kde sa stanovuje potrebná legislatíva a cirkevná disciplína.

Pápež nemal v úmysle zvolať len generálny, ale aj univerzálny koncil v zmysle universale concilium ako v poradí ôsmy veľký ekumenický koncil. Výraz consuetudo patrum (podľa zvyklostí cirkevných otcov, nadväznosť na Niceu z roku 787), ktorý pre to použil, nebol pri zvolávaní koncilu či synody použitý už po celé stáročia. Aj samotné oznámenie termínu jeho otvorenia rok a pol vopred (19. apríla 1213) sa vymykalo akejkoľvek dovtedajšej praxi a zreteľne implikovalo zmenu v charaktere účasti.

Bolo jasné, že sa nebude tolerovať žiadna neprítomnosť episkopátu, ktorý mal dosť času na to, aby sa pripravil. Len dvaja biskupi smeli zostať v každej cirkevnej provincii (z praktických dôvodov), ostatní sa všetci museli zúčastniť. Zvolávacia bula Vineam Domini pozvala všetkých oslovených k tomu, aby spolu formálne a záväzne uvažovali o tom, čo je nevyhnutné reformovať.

V písomných prameňoch sa nezachovalo nič z toho, čo by sme dnes mohli nazvať plenárnou diskusiou. Je však zrejmé, že koncil očakávanú dvojitú úlohu zhromaždenia splnil: počúvať a hovoriť. Celé podujatie, na ktorom bolo až do Prvého vatikánskeho koncilu v roku 1868 prítomných najviac účastníkov (okolo 1300), bolo pomerne krátke. Trvalo mesiac, malo len tri zasadnutia (11., 20., a 30. novembra) a nieslo sa v duchu reformare reformanda – reformovať to, čo je neustále v procese reformovania.

Kostol sv. Sergia a Bakcha v Ríme.

Konciloví otcovia schválili spolu 71 kánonov (dekrétov), z ktorých niektoré boli úplne nové či už z hľadiska formy, alebo obsahu. Tento koncil zostal nadlho nezopakovaným pokusom na najvyššej úrovni, ako zapojiť celú cirkev do jedného teologicko-pastoračného smerovania pod vedením pápežskej autority. Zároveň to bol pokus, ako využiť rozličné formy ľudového náboženského entuziazmu v službe cirkvi. Svedčí o tom aj pozvanie laikov, dovtedy nevídané na koncile od konca antiky. Reformný koncil sa tak stal odpoveďou vzdelaného pontifika na cirkevné neduhy.

Prejavilo sa to vo výsledných dokumentoch, kde vedľa seba nájdeme kánony upravujúce pastoračnú prax, určujúce spôsob nadobúdania úradov, stanovujúce normy pre disciplínu kléru, definujúce herézu a postupy proti nej, ako aj zaujímavosti typu, že medicínska starostlivosť o chorých bola vyhradená lekárom a duchovná kňazom. Jedným z najdôležitejších rozhodnutí koncilu, ktoré sa často akosi stráca medzi inými, je ale pre všetkých záväzná prax poskytnutia možnosti na očistenie sa z obvinení tým, ktorí boli podozriví z herézy.

Kánon s poradovým číslom tri – De haereticis (Proti heretikom) – okrem sankcií a postupov proti herézam paušálne zavádza postup, aký pápež Inocent aplikoval už na začiatku svojho pontifikátu v roku 1199 známy ako discretio. Nie ako možnosť, ale ako povinnosť, garantuje právo na obhajobu nasledujúcim spôsobom:

„Tí, ktorým bude dokázaná vina, majú byť odovzdaní svetským vládcom alebo ich úradníkom na vymeranie náležitého trestu. Tí, ktorí sú len podozriví z herézy, musia byť tiež zasiahnutí mečom exkomunikácie, kým nedokážu svoju nevinu a uspokojujúco neočistia svoju osobu a všetky okolnosti. Ak bude takáto osoba na jeden rok exkomunikovaná (a neurobí nijaké kroky na dokázanie svojej neviny), má byť uznaná za heretika a odsúdená. Obvinených musí biskup vyzvať, aby predstúpili pred neho, a ak sa z obvinenia nemôžu očistiť alebo ak po očistení znova upadli do predošlých bludov vo viere, kanonicky ich potrestať.“

Išlo o absolútnu novinku zavedenú do cirkevnej praxe, ktorá kládla na biskupov vysoké nároky v intelektuálnej (schopnosť teologicky rozlišovať), právnej (zabezpečiť kvalifikovaných obhajcov a sudcov) a morálnej oblasti (bezúhonnosť pri rozhodovaní o osude človeka). Na konštatovanie heterodoxnosti už nestačilo len obvinenie, vznesenie ktorého bolo počas celého 12. storočia dostatočným dôvodom na odsúdenie, ale bolo potrebné poskytnúť o tom aj relevantné dôkazy, voči ktorým sa odsúdený mal právo brániť a dokazovať svoju nevinu.

Na svoju dobu bolo niečo také veľmi moderným postupom nevídaným aj v svetskom prostredí. Cieľom tejto legislatívy bolo zabrániť spontánnym ľudovým súdom (ordálie) a odstrániť riziko, že „nevinní budú odsúdení“. Svojím spôsobom je paradox, že až masívny nástup herézy vyprovokoval postupy a procesy, ktoré za Inocentovho pontifikátu viedli k tomu, že sa vytváral presne definovaný koncept ortodoxie a ortopraxe. Ten umožnil obmedziť subjektívne obvinenia a zaviedol presne definované discretio.

Nech sa to už z hľadiska modernej koncepcie ľudských slobôd a prezumpcie neviny zdá byť akokoľvek málo, treba pripomenúť, že napríklad v našom prostredí garantoval celoplošne pre všetkých prezumpciu viny až osvietenský tereziánsky zákonník Constitutio Criminalis Theresiana z roku 1768, pričom stále ponechával v platnosti používanie tortúry pri výsluchu. Tortúra zostala v tomto zákonníku hlavným vynucovacím prostriedkom a priznanie obžalovaného na základe mučenia sa považovalo za korunný dôkaz (corona probationum).

Pozitíva aj trpká príchuť

Na záver treba povedať, že aj po mnohých pozitívach z Inocentovho pontifikátu zostáva v živote tohto pápeža trochu trpká príchuť po neúspešných pokusoch vystupovať ako arbiter mundi v dobových politických kauzách. Na druhej strane Inocent za osemnásť rokov v pápežskom úrade dozrieval a do života cirkvi sa mu podarilo implikovať viaceré moderné a inovatívne postupy, ktorých legitimitu a nadčasovú platnosť overila sama história. Preto je možno trochu škoda, že ako vicarius Christi toho nemohol spraviť ešte o niečo viac.

Zomrel 12. júla 1216 v Perugii. Na jeho telesné pozostatky sa vrhol dav a okradol mŕtvolu o všetky cennosti, na čo stredoveký kronikár Jakub z Vitry poznamenal, že „krátka a daromná je sláva tohto falošného sveta“. Dante Alighieri bol voči Inocentovi III. zhovievavý a menovite ho spomína v Raji v XI. speve Božskej komédie. Pochovaný bol v Perugii, odkiaľ nechal jeho telesné pozostatky v roku 1891 preniesť pápež Lev XIII. a uložil ich do lateránskej baziliky.

Osobné oboznámenie sa s prostredím evokujúcim spomienku na významného pápeža, ktorý nasmeroval cirkev od IV. Lateránu ďalej do budúcnosti, určite stojí za to. Návštevu malebných mestečiek Segni a Gavignana s početnými pôvabnými zákutiami odporúčam všetkým, ktorí pred preľudnenými antickými a renesančnými pamiatkami Ríma uprednostňujú pokojnejšiu atmosféru stredovekého kultúrneho bohatstva Lazia. Možno aj na vás tam zapôsobí neopakovateľná atmosféra prelomu 12. a 13. storočia z čias pontifikátu Inocenta III.

Foto: Gabriel Hunčaga, Wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo