Tykanie učiteľom nie je pokrok

V Bratislave pribúdajú základné školy, ktoré zaviedli tykanie učiteľom. Nemeckí vedci skúmali dôsledky tykania a varujú pred rizikami.

Stále viac základných škôl v Bratislave zavádza do vyučovania či kultúry školy moderné pedagogické prístupy. Takýmto spôsobom chcú upútať pozornosť rodičov, aby si pre svoje dieťa vybrali práve tú ich inštitúciu. Konkurenčná súťaž o žiakov je pri zlom demografickom vývoji pre mnohé školy kľúčová z pohľadu ich prežitia.

Pre rodičov z hlavného mesta, ktorí svoje deti vedú už od raného detstva vo výchove bez trestov v partnerskom kamarátskom vzťahu, zavážia pri výbere školy aj zdanlivé maličkosti, ako je tykanie žiakov učiteľom, neformálne zoradenie lavíc v triede, pri ktorom učiteľova katedra nevyvoláva pocit moci, nahradenie písaného písma paličkovým písmom Comenia Script či partnerské pedagogické metódy.

O školy s podobným prístupom k žiakom je v Bratislave veľký záujem, a keď ešte sa k tomu pridajú aj rozšírené vyučovacie hodiny cudzieho jazyka, tak má škola konkurenčnú výhodu.

Ide prevažne o súkromné školy s jasným konceptom rovnosti medzi žiakmi a učiteľmi. Týka sa to napríklad súkromnej cirkevnej škole Narnia, Školy pre mimoriadne nadané deti, či súkromnej školy Félix. Jednotlivé prvky demokratickej školy však presakujú postupne aj do bežných či cirkevných škôl, ktoré inak fungujú na štandardnom školstve. Je to jednoducho trend, ktorý si vyžadujú rodičia, a trh škôl naň odpovedá.

Zaručí tykanie lepšiu atmosféru?

Po zverejnení článku o učiteľkách-východniarkach v Bratislave sa ozvali prekvapení čitatelia z východu s otázkou, či sa na bratislavských školách naozaj tyká učiteľom.

Odpoveďou je, že na väčšine ešte nie, ale zdá sa, že časom ich bude čoraz viac. Štátne osnovy totiž nepredpisujú riaditeľom škôl, akú formu komunikácie medzi učiteľmi a žiakmi si majú zvoliť.

Tykanie žiakov učiteľom je fenomén, od ktorého si školy sľubujú lepšiu atmosféru v triedach, priateľské otvorené vzťahy, väčšiu vzájomnú dôveru a odstránenie predstavy hierarchického usporiadania, ktoré predstavuje moc v rukách učiteľa.

Ako rodičia už dvoch školáčok, ktoré navštevujú základnú školu, kde žiaci tykajú učiteľom, dnes vidíme aj nevýhody tohto prístupu. Školu sme si vyberali podľa referencií, lebo ide o dobrú cirkevnú školu s kreatívnym vedením. Máme šťastie, že obe učiteľky majú niekoľkoročnú prax a v triede si vedia udržať poriadok aj záujem žiakov. Problém v samotnej triede teda nie je.

Po zverejnení článku o učiteľkách-východniarkach v Bratislave sa ozvali prekvapení čitatelia z východu s otázkou, či sa na bratislavských školách naozaj tyká učiteľom. Zdieľať

Problémom je, že deti sa v škole nenaučia vykať, a tým prirodzene rozlišovať medzi formami komunikácie.

Je prirodzené, že prváčikovia, ktorí prídu zo škôlky, majú v osloveniach učiteľov chaos. Škola je však prvý míľnik v dospievaní, kde by sa mal žiak naučiť rozlišovať medzi súkromnou a verejnou sférou. Keď však škola zavrhne vykanie, ťažko sa to dobieha.

Hoci deti aktívne nabádame k vykaniu mimo školy, teda susedom, v obchode, lekárom, rodičom kamarátov či spolužiakov, neustále sa mýlia a plynule prechádzajú do tykania. Dokonca im ujde pozdrav „ahoj“, keď stretnú našu susedu v dôchodkovom veku.

Teória, že deti sa učia pozorovaním správania sa dospelých, v tomto prípade neplatí. Tým, že si to nemali kde aktívne vyskúšať, vykanie nedostali pod kožu každodenným používaním, vysvetliť im to je veľmi náročné. Suseda je v ich logike predsa ako učiteľka, teda teta, ktorú poznáme a stretávame každý deň.

Zažívame tiež komické situácie, keď na ulici stretneme pani učiteľku a deti sa k nej rozbehnú s pozdravom „Ahoj, Janka!“, zatiaľ čo my ako rodičia ju pozdravíme „Dobrý deň, pani učiteľka“. Partnerský prístup platí medzi žiakmi a učiteľmi, rodič už však pedagógovi, samozrejme, vyká, čím vypadá z kruhu familiárnej komunity.

Zástancovia tykania v škole tvrdia, že formálnosť jazyka ešte neznamená, že učiteľ získa autoritu. V tom sa dá súhlasiť, vykanie či tykanie samo osebe nezaručí učiteľovi prirodzenú autoritu.

Lenže vykanie môže naopak priemernému učiteľovi výrazne pomôcť udržať si status. Napokon, koľko súčasných učiteliek v školstve, kde okrem iného výrazne absentujú muži, oplýva onou povestnou prirodzenou autoritou? Práve slabším povahám môže vykanie vo vyučovacom procese výrazne uľahčiť cestu k žiakom a v prípade problémov aj potrebný odstup.

Kde sa v škole vyká, tam sú lepšie výsledky

Tykanie učiteľom môže v širšom rozmere znamenať aj hlbší problém než len chýbajúcu formálnosť jazyka.

Kto svojej učiteľke vyká, má v priemere lepšie výsledky v škole. Neformálna komunikácia v triede ide ruka v ruke s horšími výkonmi žiakov. To je výsledok rozsiahlej štúdie zo septembra tohto roku, ktorú spracoval nemecký jazykovedec Wolfgang Steinig na základe poznatkov zo všetkých spolkových krajín Nemecka.

Vedci skúmali na 600 školách po celom Nemecku, či žiaci učiteľom tykajú alebo vykajú a ako tento fakt súvisí s výsledkami detí. Štúdia ukazuje, že spôsob komunikácie s pedagógom je úzko spätý s úspechom vo vzdelávaní.

 

Prváci v Anglicku krátko pred prvým vstupom do tried. Foto – Profimedia.sk

Podľa štúdie tak žiaci z Magdeburgu alebo Lipska, ktorí svojim učiteľom vykajú, dosahujú najlepšie výsledky v celoštátnych monitoroch, zatiaľ čo v regiónoch, kde sa učiteľom tyká, ako je to v Brémach alebo Hamburgu, sú výsledky žiakov v celonárodnom priemere najhoršie.

Zaujímavé je, že v Nemecku majú jednotlivé časti krajiny k tykaniu rozdielne prístupy. Kým na severe a západe krajiny žiaci učiteľom často tykajú, na juhu a na východe Nemecka sa udržalo vykanie. To znamená, že v Dolnom Sasku, Brémach či Hamburgu žiaci tykajú v 70 až 90 percentách škôl, v Bavorsku a v Bádensku-Württembersku sa tyká v 40 percentách škôl, pričom v Sasku sa tykanie uchytilo len v 16 percentách škôl, v Sasku-Anhaltsku je toto číslo na nule.

Tykanie a vykanie súvisí podľa štúdie aj so stranícko-politickou kultúrou v danom regióne. Existuje priamy súvis medzi politickou orientáciou regiónu a spôsobom výučby.

Tam, kde je silne zastúpená strana Zelených, liberáli z FDP a sociálni demokrati SPD, dominuje tykanie. Naopak, vyká sa v bývalom východnom Nemecku, kde vyhráva ľavica a z čias NDR tu ostal silný dôraz na formálne školstvo. Volebné bašty CDU a CSU sú v tom niekde v strede.

Aj keď vykanie nezlepšuje paušálne výsledky žiakov, ovplyvňuje podľa štúdie to, ako učitelia motivujú žiakov k výkonom. Školy s vykaním dávajú od prvých ročníkov väčší dôraz na pravopis, ich pedagogický koncept vyžaduje jasné štandardy vyučovania, sú zameranejšie na výkon.

Na školách, kde sa tyká, sú potreby dieťaťa stredobodom pozornosti, žiaci sa majú na škole najmä dobre cítiť a viac ako vedomosti sa cenia sociálne kompetencie. V otázkach písania majú žiaci väčšiu slobodu.

Nie nadarmo sa hovorí, že nadávky vychádzajú z úst ľahšie pri tykaní. Vykanie drží žiakov v istej forme sebakontroly a slušnosti. Zdieľať

Podľa autora štúdie Wolfganga Steiniga sa pri vykaní musia deti jazykovo, ako aj kognitívne viac namáhať, musia viac štruktúrovať vety, plánovať a skôr sa prispôsobovať písanému prejavu. Čím skôr sa to deti naučia, o to ľahšie formulujú texty.

„Nakoniec ide o rešpekt voči nadobudnutiu vedomostí a voči osobám, ktoré tieto vedomosti odovzdávajú. Prekvapilo nás, ako jasne súvisí taká banálna záležitosť ako tykanie či vykanie na školách s rôznymi výsledkami vzdelania. Ale vykanie alebo tykanie pedagógom je zjavne aj lingvistický signál, koľko rešpektu sa im samotným i vedomostiam dostáva. S oslovením vy súvisí aj formálnejšie vyjadrovanie. Deti, ktoré učiteľom vykajú, formulujú viac na úrovni. Ich výber slov a tvorba viet sú prepracovanejšie.“

Steinig ďalej zdôrazňuje, že zvlášť deti zo znevýhodneného prostredia či deti cudzincov by mali už v škole začať s vykaním, aby mali raz lepšie šance v spoločnosti. Lebo deti zo strednej vrstvy sa časom vykanie naučia aj mimo školy, ale napríklad deti utečencov to už nemusia dobehnúť.

Ako častý argument na podporu tykania učiteľom zaznieva, že deti v Anglicku vykanie nepoznajú a napriek tomu majú kvalitné vzdelávanie. Zabúda sa pritom na fakt, že anglické školstvo si potrebnú vážnosť a hierarchiu nahrádza iným spôsobom, či už oslovením Madam alebo Sir, alebo nosením povinnej školskej rovnošaty.  

Vykanie pomáha vecnosti a rešpektu

Tykanie s učiteľom sa už nedá zobrať späť, škola by mala teda dobre premyslieť, akou cestou sa vydať. Tak či onak, učiteľ sa nevyhne situácii, keď raz bude skúšať alebo napomínať svojho žiaka, čo pri tykaní nemusí byť vždy jednoduché. S vykaním sa dá učiteľovi oponovať s väčším rešpektom ako pri tykaní.

Vykanie je jednoducho neutrálne, vecné, zaručuje odstup a zároveň rešpekt, zdôrazňuje jasnú hierarchiu.

Nie nadarmo sa hovorí, že nadávky vychádzajú z úst ľahšie pri tykaní. Vykanie drží žiakov v istej forme sebakontroly a slušnosti. Kamarátsky prístup je možný aj bez tykania, oslovenie vy pomáha žiakom uznať, že v konečnom dôsledku rozhoduje v triede učiteľ.

Žiakom zároveň vykanie uľahčuje vyjadriť sa vecne a oddeliť súkromnú oblasť od školskej, ktorá sa zvlášť na základnej škole prelína. Steinig tvrdí, že tento odstup v reči deťom pomáha vyjadrovať sa uvedomelejšie a jasnejšie. Vykanie sa musí cvičiť, čo znamená, že sa žiaci vedome venujú gramatickým súvislostiam jazyka.

Slušné oslovenie „vy“ môže mať na škole dôležitú funkciu, lebo chráni hodnoty i neutralitu. Vykanie zaručuje aj rešpekt žiakovi, že mu učiteľ nevstúpi do jeho osobnej zóny a jednoduchšie komunikuje kritiku.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo