KOMENTÁR: Prezidentská krížovka

Minulý týždeň slovenské médiá priniesli sériu historizujúcich príspevkov o minuloročnom konci Radičovej vlády. Spolu s tým špekulujú čoraz častejšie o prezidentských kandidátoch. Ak nechce slovenská pravica zopakovať svoj vlaňajší neúspech, bude musieť usilovne pracovať na tom, aby sa prezidentské voľby 2014 neskončili z jej pohľadu ako fraška.

Vlády prichádzajú a odchádzajú

Významné historické udalosti v živote národa sú hodné pripomínania. Či už ako spomienka na slávne víťazstvá alebo ako memento a varovanie do budúcnosti. Minuloročný pád vlády Ivety Radičovej takýmto dejinným míľnikom nebol, rovnako ako ním nebolo napríklad zmarené referendum v roku 1997. V oboch prípadoch išlo o prirodzené súčasti kontinuálneho politického vývoja národa, opakovane dokazujúceho svoju nespôsobilosť samostatne sa spravovať. A hoci turbulencie a politické krízy nie sú ničím výnimočným ani u historicky „dospelejších“ štátov, tie slovenské predsa len nesú skôr príznak detských chorôb.

Jednou z nich bolo aj vlaňajšie náhle ukončenie činnosti pravicovej vlády. Z istých dôvodov sa táto udalosť stala v uplynulom týždni predmetom intenzívnych úvah, spomienok a analýz. Venovali sa jej tlačené médiá, rozhlas i televízia. Povestným „zlatým klincom“ bolo nedeľné vystúpenie dnes už nepolitičky a  vysokoškolskej pedagogičky, profesorky Ivety Radičovej, v striktne politickej diskusnej relácii komerčnej televízie. V nej musela na výzvy moderátorky opakovane potvrdzovať, že pre ňu už politika viac povolaním nebude.

Kto nás osloví?

Za takým usilovným pripomínaním si prvého výročia konca vlády, ktorá vydržala vládnuť len niečo vyše roka, môže stáť viacero dôvodov. Na jednej strane mohlo ísť o serióznu analýzu udalostí, ktoré tomuto koncu predchádzali. Na strane druhej len o číry sentiment jej niekdajších sympatizantov. Bez ohľadu na to, o čo spomínajúcim novinárom išlo, sa ukazuje, že kriesenie ducha minulosti v tomto prípade nebolo namieste. Potvrdzujú to aj stupňujúce sa diskusie o možných prezidentských kandidátoch.

Čarnogurský?

Je tragické i komické zároveň, ako sa spektrum politických strán označujúcich sa za pravicové snaží ponúknuť alternatívu dosiaľ neodhalenému kandidátovi Smeru-SD. Medzi prvými sa ohlásil Ján Čarnogurský, ktorého nekandidatúra by bola skôr prekvapením. Ponúka program politicky silného, vzdelaného a skúseného muža s integritou, ktorý musí zapôsobiť aj na jeho najzarytejších odporcov. Aj málo skúsenému pozorovateľovi slovenskej spoločnosti však neunikne, že napriek svojim kvalitám Čarnogurský len ťažko dokáže akumulovať taký počet voličských hlasov, ktorý by predstavoval relevantnú alternatívu „protistrane“.

Hrušovský?

Ďalšou postavou, ktorá sa medzi kandidátov akoby potichu vkráda, je Pavol Hrušovský. Jeho prezidentské ambície sú síce skôr iba tušené, no spochybniť ich možno len ťažko. Žiaľ, o ňom neplatí nič z toho, čo o jeho niekdajšom šéfovi z KDH. Pri všetkej úcte, pán Hrušovský je klasickým produktom slovenského politického systému, bez jasnej vízie a charizmy, ktoré sú v prípade prezidentských kandidátov dôležitejšie, než nejaký program (aj keď skúsenosti z ostatných dvoch prezidentských volieb nedávajú za pravdu ani téze o nevyhnutnosti charizmy). Jeho neúspech je istý nie preto, že proti nemu bude stáť z ideologického hľadiska blízky Ján Čarnogurský. Príčinou jeho zlyhania ako prípadného kandidáta na hlavu štátu bude nízka schopnosť integrácie voličských hlasov. Je vysoko pravdepodobné, že v prvom kole by ako stranícky kandidát získal menej hlasov, než jeho „občiansky“ konzervatívny súper.

"Veľkým testom sily slovenskej pravice budú práve prezidentské voľby."

Zdieľať

Kiska?

Napravo od stredu je ešte jeden významný hráč, ktorého už istý slovenský .týždenník pred časom posadil do pomyselného prezidentského kresla. Je ním Andrej Kiska, podnikateľ a zakladateľ známeho charitatívneho projektu. Hoci ani on ešte nepovedal rozhodné „áno“ svojej kandidatúre, slovenská pravica si nemôže želať vhodnejšieho človeka. Aj keď sa môže javiť jeho svetonázor ako mierne eklektický („na svoje“ by si u neho mohli prísť tak presvedčení liberálni, ako aj kresťanskí voliči), neuberá mu to nič na jeho aktuálne pomerne vysokej kredibilite. Ublížiť by mu potenciálne mohla účinná antikampaň a súčasne – kvalitný kandidát Smer-u.

Ftáčnik?

Ním by mohol byť Milan Ftáčnik. Predikovať, že za kandidáta sa postaví sám predseda strany, znamená prehliadať jeho prirodzené mocenské ambície, ktoré sa lepšie nasýtia v exekutívnej funkcii. Na základe súčasného vývoja možno oprávnene predpokladať, že v nej má potenciál zotrvať aj po roku 2016 a ak mu vydrží popularita i dlhšie. Či sa to niekomu páči alebo nie. Pre Roberta Fica by bolo nerozumné opúšťať vplyvnú funkciu predsedu vlády v čase, keď môže mať v kresle hlavy štátu (ďalšiu) plne lojálnu osobu. Dokonca takú, ktorej pridanou hodnotou by bola prirodzená popularita u obyvateľstva a povesť schopného a šikovného politika, ktorý dokáže zjednocovať rôznorodé spektrum občanov. Dnes je v politickom arzenáli Smer-u takým iba jeden: súčasný primátor hlavného mesta.

Prvýkrát ako tragédia...

Takzvané pravicové politické strany na Slovensku viac ako rok po páde svojej vlády dokazujú, že dohoda v kľúčových otázkach je pre ne neznámy pojem. O príčinách tohto stavu síce môžeme polemizovať, no zdá sa, že „nové väčšiny“ ani kreatívne platformy jej z biedy nepomôžu. Veľkým testom sily slovenskej pravice budú práve prezidentské voľby. Nedostatok konsenzu bude v takom prípade povestnou „vodou na mlyn“ súčasnej vlády. Ak sa neschopnosť pravice javila vlani na jeseň mnohým ako tragédia, druhýkrát by to už bola fraška – aby sme parafrázovali istého známeho nemeckého filozofa.

Marián Sekerák

Foto: isifa.com 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo