PROFIL: Jezuita z gulagu

Každá doba má svojich hrdinov. Vendelínovi Javorkovi (1882-1966) sa jeho čas otvoril vstupom do jezuitskej rehole a prvou svetovou vojnou. Vo vojne nestrieľal, ale slúžil raneným a zomierajúcim vo frontovej línii. Uhorský premiér Štefan Tisza, po osobnej skúsenosti na fronte, si jeho služby vysoko cenil. 

Udalosť rozpadu Rakúsko-Uhorska ho ale už mohla zničiť. Maďarské jednotky len neochotne v roku 1918 opúšťali Trnavu, kde páter Vendelín kňazsky pôsobil. Aktom ich pomsty mala byť aj smrť slovenského jezuitu. Guľka adresovaná Javorkovi len tesne minula svoj cieľ. Odchádzajúcich honvédov potom vystriedali československé légie. Keď vpochodovali do centra mesta, nejaký český vojak zočiac Javorku a ďalších dvoch jezuitov v reverendách zakričal zo zástupu: „Takovýmto protneme hlavy!“ Bolo to avízo násilia, ale ešte vážnejšie prichádzalo od totality z východu. Po víťazstve Októbrovej revolúcie v Rusku sa mnohí u nás obávali toho najhoršieho.

Z Ríma do Mandžuska

Z Ruska vtedy emigrovalo tisíce tých, čo nesúhlasili s komunizmom. Revolučný teror tam bezohľadne ničil i katolícku menšinu. Vtedajšiemu pápežovi Piovi XI. prišlo ľúto jej kňazov, a preto sa rozhodol realizovať myšlienku obnovy, ktorá sa mala uskutočniť výchovou mladého kléru pre Rusko. Jezuitský generál Vladimír Ledochowsky poslal ako muža činu pápežovi Vendelína Javorku zo Slovenska. Písal sa rok 1926. Javorka odišiel do Ríma a neďaleko stanice Termini postavil najprv budovu Ruského kolégia, no potom obchádzal ruských emigrantov po Európe a medzi nimi zháňal odvážnych žiakov, ktorí by sa podujali k odvážnym cieľom. Keď sa dopočul, že v Číne je 130 000 ruských emigrantov, z poverenia pápeža zašiel v roku 1934 do Mandžuska. Tu krstí, vedie administratívu, učí v škole a dáva duchovné cvičenia. Rovnako pomáha aj v Šanghaji, kde organizuje farský život emigrovaných gréckokatolíkov. Život Rusov v čínskom svete bol ťažký. Mnohí sa preto sťahovali ďalej do USA a Kanady. Páter sa vracia do Ríma, aby od roku 1939 viedol ako rektor Ruského kolégia formáciu mladých kňazov pre Rusko. V tom čase navštívil i Slovensko. Aj doma podnecoval mladých Slovákov k odvážnej kňazskej evanjelizácii v Rusku. Niekoľko z nich sa aj odhodlalo k príprave pre misiu v Rusku. Po štúdiách niektorých absolventov kolégia chytili v Sovietskom zväze a odsúdili na nútené práce alebo na smrť. Kniha Valtera Cziseka Zbohom v Rusku o tom píše veľmi pútavo a podrobne. Veď aj sám jej autor strávil v pracovných táboroch desaťročia, až kým ho za Kennedyho éry nevyžiadali Američania.

Na Bukovine

Páter Javorka ešte netuší, že ho stihne podobný osud. V roku 1941 ho z Ríma pošlú do Rumunska, kde v Bukovine je celá oblasť bez kňaza. Pastoračne vypomáha gréckokatolíkom, až kým postupujúca Červená armáda oslobodí Rumunov od Nemcov. Jej armádni ideológovia Javorku zajmú a odvlečú do Kyjeva. Počas vyšetrovania v Moskve sa NKVD zaujíma o jeho služby v Ríme. Nič sa nedá utajiť. Ruskí špióni majú prehľad a pátra čaká trest. Administratívnym rozhodnutím, bez súdu, ho v januári 1945 vypovedia na osemnásť rokov do pracovných táborov na Urale. V tom čase už má 63 rokov. Ruské kolégium v Ríme ďalej pripravuje kňazov pre veriacich v Rusku. V trestaneckých podmienkach, kde títo kňazi poväčšine skončili, sa zamýšľaný ideál realizoval ťažko. Hnev dozorcov vedel byť voči ním krutý. Páter Vendelín pochodil do Stalinovej smrti dvanásť pracovných lágrov. Potom sa mu pozoruhodnou cestou podarilo poslať na Slovensko pohľadnicu s oznámením, že žije.

Koncom roku 1954 sa jeho brat zo Žiliny obrátil na sovietske veľvyslanectvo v Prahe so žiadosťou o repatriáciu brata. Stalinizmus sa vtedy ukázal v Rusku ako omyl. V novej spoločenskej eufórii ho ruské úrady vydali 22. januára 1955 do Československa. Po rokoch sa Vendelín vracia do rodiska v Ružomberku-Černovej. Zlý zdravotný stav ho donútil žiť u brata v Žiline. Často ho navštevovali podobne perzekvovaní spolubratia na Slovensku. Vďaka zlepšenej lekárskej starostlivosti sa doma dožil 84 rokov. Jeho pohreb v marci 1966 bol veľkou manifestáciou viery v Žiline. Happy end prišiel po páde totality, keď bol 1. novembra 1990 výnosom Prezídia sovietu ZSSR posmrtne rehabilitovaný. Toto vyhlásenie očistilo jeho pamiatku a ideály, pre ktoré žil. Dnes si pripomíname 130. výročie od jeho narodenia. Je to vhodná príležitosť povedať, že veľkých ľudí formujú len veľké výzvy na naplnenie ktorých sa oni sami dobrovoľne podujmú.

Milan Hudaček, SJ
Medzititulky redakcia.

Foto: archív SJ

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo