Film Mlčanie a skutočný príbeh, ktorý sa za ním skrýva

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Mlčanie a skutočný príbeh, ktorý sa za ním skrýva

Christovao Ferreira v podaní Liama Neesona pred svojím osudovým rozhodnutím („Silence“ 2017).

Film „Silence“ („Mlčanie“) od renomovaného režiséra Martina Scorseseho, nakrútený podľa románu Shusaku Enda, rozpráva príbeh dvoch jezuitských kňazov, ktorí sa v 17. storočí vydávajú do Japonska, aby tam vypátrali otca Ferreiru, ktorý mal po krutom mučení zaprieť svoju vieru.

Všetky tieto udalosti sa pritom naozaj stali. Christovao Ferreira sa narodil asi v roku 1580 v portugalskej dedinke Torres Vedras, ktorá patrila pod Lisabonskú arcidiecézu. O jeho mladosti sa nevie takmer nič. Nevie sa presne ani len povolanie rodičov, aj keď šlo pravdepodobne o roľníkov. Zachovali sa aspoň ich mená: Domingos a Maria Ferreirovci.

Christovao vstúpil do Spoločnosti Ježišovej v roku 1596 v meste Coimbra. V tom čase mal 16 rokov. V noviciáte strávil dva roky a 25. decembra 1598 slávnostne zložil sľuby. Potom nastúpil na univerzitné štúdiá, taktiež v Coimbre, a o ďalšie dva roky nato sa už plavil do Ázie. Po strastiplnej ceste pristál v oblasti Macao v dnešnej Číne, ktorá patrila pod portugalskú správu a kde mali jezuiti svoju hlavnú ázijskú základňu. Mladý Ferreira tam pokračoval vo svojich štúdiách teológie. V roku 1608 sa z neho konečne stal kňaz a rok nato sa už plavil na svoju osudovú cestu do Japonska, z ktorej sa nemal nikdy vrátiť. Pristál v Nagasaki a bol poslaný do seminára v meste Arima, kde sa rýchlo priučil jazyku a miestnym zvyklostiam. Jeho predstavený otec Francisco Pires píše: „Otec Christovao Ferreira je v Arime druhým rokom a všetci sa veľmi tešíme z jeho nesmierneho talentu.“ Začiatkom roka 1612 sa začínajú prvé problémy s japonskou vládou a miestne úrady zatvárajú arimský seminár. Študenti boli narýchlo evakuovaní do Nagasaki. Sám Ferreira sa však ocitol v Kjóte, vtedajšom hlavnom meste krajiny, kde zastával istú administratívnu úlohu.

V ilegalite

Situácia ostala istý čas na hrane, avšak v roku 1614 prišiel prielom: vládny edikt zakazujúci kresťanské náboženstvo pod trestom smrti. Všetci kresťanskí misionári museli Japonsko urýchlene opustiť, no nemálo sa rozhodlo ostať a prejsť do ilegality. Toto bol aj prípad otca Ferreiru.

V tom čase bolo v krajine vychádzajúceho slnka asi pol milióna kresťanov; bolo to najväčšie množstvo veriacich v Krista na počet obyvateľov v celých dejinách Japonska. Vtedajšiemu portugalskému ambasádorovi zdôvodnil šógun tieto kroky tak, že takto chráni svoju krajinu pred jej „uchmatnutím“ jezuitmi. Boli to najmä protestantskí holandskí kupci, ktorí ho pred „zhubnými následkami“ Spoločnosti Ježišovej varovali, ako aj akýsi Fabián, padlý jezuita, ktorý proti svojmu bývalému rádu písal nepravdivé a ohováračské pamflety.

Ferreira dostal ilegálnu správcovskú úlohu v provincii Kami na juhozápade Japonska a z Nagasaki každoročne posielal správy o stále početnejšom a krutejšom prenasledovaní kresťanov. V tom čase sa skrýval v meste plnom vládnych vojakov a presúval sa len v noci. Žil u miestnych veriacich, ktorí sa oňho starali. Cestoval po regiónoch, utešoval prestrašených ľudí a slúžil im omše. Medzi jeho ďalšie úlohy patril napríklad dozor nad výrobou omšového vína a jeho rozosielanie po krajine či vypátranie jezuitu Pera Antónia, ktorý sa mal zriecť svojej viery. Takto žil neuveriteľných devätnásť rokov, keď bol v roku 1633 chytený úradmi. Jeho posledná správa hovorila o nesmiernej udatnosti japonského jezuitu Antónia Ishidy, ktorý aj napriek množstvu neľudského mučenia odmietol zaprieť Krista.

Špeciálne mučenie pre kresťanov

Japonské úrady za takmer dve desaťročia prenasledovania kresťanov vyskúšali množstvo rôznych techník mučenia a psychologického nátlaku. Aby medzi jednoduchými veriacimi zamedzili fenoménu mučeníctva (čím viac kresťanov zabijú, tým rýchlejšie ich počet narastá), snažili sa na svoju stranu dostať najmä učených jezuitov a kňazov. Z techník mučenia sa postupne ujala najmä jedna, japonsky zvaná Ana-Tsurushi, čo v preklade znamená „zavesený dole hlavou“.

Ana-Tsurushi – „visenie dolu hlavou“. Trest určený len pre kresťanov.

Túto techniku film opísal celkom dobre: išlo v podstate o to, že obeť bola zavesená dole hlavou a zviazaná, aby sa nemohla hýbať. Takto mala visieť, až kým by nezomrela. Avšak pretlak krvi v mozgu by spôsobil smrť pomerne rýchlo. Preto sa obeti urobil nad uchom malý zárez, z ktorého krv odkvapkávala preč z tela. Aby bol efekt teroru čo najúčinnejší, hlava obete sa nachádzala vo vyhĺbenej jame. Francois Caron, vysokopostavená osobnosť jednej holandskej obchodnej spoločnosti, ktorý pracoval priamo v Japonsku viac ako 20 rokov, píše: „Hrôza tohto utrpenia prekvapuje každého. Nie je v ľudských silách to vydržať. To môžu len tí, ktorým je to dané zhora. A skutočne, mnohí to vzdali, aj keď v tej jame viseli tri dni. To trýznenie sa nedá porovnať s ničím: ohňom, vodou ani mučením.“ Treba však dodať, že Caron čerpal z výpovedí tých, ktorí mučenie nevydržali a vzdali sa. Títo ľudia takmer určite prikrášľovali niektoré veci, aby svoju vlastnú vinu zmenšili. Tak či onak, toto mučenie bolo určené iba pre kresťanov – aby zapreli vieru alebo aby trpeli čo možno najviac. Klasické hrdelné zločiny sa v Japonsku trestali prevažne sťatím hlavy. Avšak len málo jezuitov Ana-Tsurushi zlomilo, z vysokopostavených predstavených rádu ani jedného. Ale to sa malo zmeniť.

Šokujúce správy

18. októbra 1633, teda v deň, keď Ferreiru zajali, nebol sám. Spolu s ním zajali aj ďalších siedmich kňazov. Z tejto skupiny zajatcov sa stali všetci martýrmi, až na Ferreiru. Po piatich hodinách mučenia to už nevydržal a požiadal o zvesenie dolu. Nasledoval úkon položenia bosej nohy na rytinu Márie alebo Ježiša, čo malo symbolizovať jeho osobné zrieknutie sa viery. V tom čase mal Christovao Ferreira 53 rokov, jezuitom bol 37 rokov, z toho 24 rokov strávil v Japonsku.

Týmto úkonom sa však ešte len začalo pravé Ferreirovo utrpenie. Úrady na ňom praktikovali rôzne druhy psychického teroru. Musel si vziať ženu. To ho malo ako kňaza, ktorý dal sľúb celoživotného celibátu, degradovať na samé dno v jeho vlastných očiach, ako aj očiach ubitého japonského kresťanstva. Býval v malom chudobnom domčeku a často hladoval. Prídely jedla žiadal od lokálnych vládcov, ktorí mu ich neraz zamietli. Za to, aby vôbec prežil, musel písať rôzne traktáty: o astronómii, o lekárstve, ale hlavne proti kresťanstvu. Musel sa zriecť svojho mena a prijať meno budhistické – z Christovaa Ferreiru sa stal Sawano Chuan.

Medzitým do jezuitskej základne v čínskej Macae začali chodiť prvé správy o Ferreirovom zadržaní. Najprv sa hovorilo, že umrel ako martýr spolu s ostatnými. Potom sa hovorilo, že mal požiadať o zvesenie, ale hneď nato sa mal nechať zavesiť znova. Neistota okolo osudu vysokopostaveného jezuitu trvala celé dva roky.

Ferreira (pravdepobne úplne naľavo, v tradičnom japonskom oblečení) ako prekladateľ v procese proti štyrom jezuitom (napravo s klobúkmi).

Napokon, koncom roka 1635, prichádza do Ríma list písaný otcom Manuelom Diázom, predstaveným v Macae. V ňom sa píše: „12. júna 1635 pristála u nás čínska loď a jej posádka definitívne potvrdila dva fakty. Po prvé, že existujú dvaja kňazi, ktorí boli zajatí a stali sa apostatmi... Po druhé, do Číny dorazili štyria muži priamo z Japonska a dosvedčili, že si boli celkom istí, že otec Christovao Ferreira pod mučením zaprel svoju vieru a teraz žije ženatý s nejakou Japonkou v Nagasaki. Jeden z nich tvrdil, že ho niekoľkokrát navštívil a že otec mal vždy na sebe tradičné japonské oblečenie.“

Boli to šokujúce správy, ktoré doslova otriasli kresťanskou Európou, veď každý vedel o Ferreirových dvadsiatich ťažkých rokoch v ilegalite a nikto predtým nepochyboval o tom, že svoj veľkolepý život zasvätil obetou najväčšou. Ešte šokujúcejším bolo, že sa postupne ukazovalo, že jezuita dobrovoľne spolupracuje s japonskými úradmi. V roku 1636 bol Christovao Ferreira zo Spoločnosti Ježišovej oficiálne vylúčený.

Záchranné akcie

Keď sa v Macae dozvedeli tieto strašné správy, väčšina tamojších jezuitských kňazov chcela okamžite vycestovať do Japonska a v krajine hoc aj zaplatiť životom, aby priviedli stratený vzor zas na správnu cestu. To, samozrejme, vedenie nemohlo pripustiť a nebolo to ani možné. Napriek tomu sa uskutočnili tri pokusy Ferreiru zachrániť.

Prvým pokusom bola cesta talianskeho jezuitu, otca Marcella Mastrilliho. Mastrilli patril do vznešeného talianskeho rodu. Mal mať akési videnie sv. Františka Xaverského, zakladateľa jezuitského rádu, a toto videnie si vysvetlil ako povolanie ísť do Japonska a nájsť tam Ferreiru. Krátko po príchode bol však prezradený, chytený, mučený a zavesený dolu hlavou. V takomto stave bol nažive tri dni. Potom sa Japonci rozhodli popraviť ho useknutím hlavy. Hneď po jeho poprave malo dôjsť k zatemneniu oblohy a zemetraseniu, čo prítomných veľmi predesilo. V podstate rovnaký priebeh mal aj pokus japonského jezuitu, blahoslaveného otca Pedra Kibeho. Nakoniec bol taktiež sťatý.

Tretíkrát sa jezuiti pokúsili kontaktovať Ferreiru v roku 1642. K japonským brehom boli vyslané dve skupiny lodí pod patronátom otca Antonia Rubina. Prvú viedol sám Rubino a na ostrove pristála v auguste. V utajení však skupina dlho nevydržala a  rýchlo bola odhalená. Kňazi boli prevezení do Nagasaki, kde sa konal súdny proces. Ako prekladateľ bol na mieste prítomný sám Ferreira, ktorý sa ich snažil odhovoriť od ich zámeru radšej zomrieť, ako zaprieť svoju vieru. Otec Rubino a jeho skupina boli prevezení do Unzenských hôr, známych pre svoje horúce pramene. Tam ich trýznili sedem mesiacov polievaním vriacou vodou. Nakoniec ich zavesili dole hlavou. Po niekoľkých dňoch všetkým sťali hlavy. Rubino zomrel vo veku 65 rokov. Druhá skupina, pod vedením Giuseppeho Chiaru, bola vyzradená krátko nato. Z tejto skupiny sa však všetci viery zriekli. Japonský spisovateľ Shusaku Endo sa počas písania svojho románu inšpiroval práve osobným príbehom G. Chiaru.

Ďalšie osudy Ferreiru sú známe pomerne dobre. Hoci sa odmietal kontaktovať s cirkevnými predstaviteľmi a jezuitmi zvlášť, často prijímal vo svojom príbytku rôznych kupcov a predajcov z Európy. Zároveň sa angažoval v mnohých verejných záležitostiach, ako bolo písanie traktátov či verejné súdne procesy, kde pôsobil ako prekladateľ. Občas prekladal aj pri obchodných záležitostiach. Každý človek, ktorý sa s ním v tomto období stretol, ho, samozrejme, vnímal subjektívne. A tak sa v denníkoch obchodníkov objavujú správy o jeho dobrosrdečnosti, úprimnej ľútosti, o tom, že sa kresťanstva vo svojom vnútri nikdy nezriekol. Aj jeho manželka mu bola pravdepodobne len akousi chyžnou a klasický manželský život s ňou nikdy neviedol.

Ale objavujú sa aj kritické hlasy. Napríklad William Versteegen, riaditeľ holandskej kupeckej spoločnosti Opperhooft, píše: „Odkedy som prišiel do Japonska, zaujímal som sa o kňazov, ktorí zapreli svoju vieru... Dnes žijú už len dvaja. Jedným z nich je Portugalčan nazývaný S´yuan (Chuan – Ferreira). Kedysi to bol predstavený jezuitov. Ale jeho srdce je čierne.“ Existujú záznamy, že Ferreira mal, minimálne raz, znesväcovať hroby kresťanských mučeníkov tým, že dal vykopať ich kosti a nahádzať ich do mora. Tak isto, ako už bolo spomenuté, na súdoch odhováral kňazov od ich viery a mučeníctva a písal traktáty proti cirkvi. Ferreira žil ako prívrženec Zen budhizmu dlhé roky, je teda možné, že sa počas dlhého času postupne menili jeho názory a povaha.

Ľútosť a obrátenie

A skutočne, v roku 1652 sa v Európe začali šíriť prekvapivé reči o tom, že Christovao Ferreira sa mal znova obrátiť na kresťanskú vieru a tak ako mučeník zomrieť tradičným spôsobom dole hlavou. Jeho obrátenie malo prísť na sviatok sv. Marcelína, patróna Mastrilliho, ktorý sa vydal hľadať padlého jezuitu ešte v roku 1636. Jednu správu naznačujúcu tento záver podal Paulo de Bada, japonský kresťanský obchodník, ktorý bol očitým svedkom konfiškácie Ferreirovho majetku. Avšak všetky správy, ktoré majú nejakým spôsobom dokazovať Ferreirovo obrátenie, sú podobne útržkovité. Navyše, mnoho kupcov píše o Ferreirovej smrti len veľmi stroho, že proste zomrel. O jeho obrátení a mučeníckej smrti nehovoria nič.

V 60. rokoch 20. storočia skúmal prípad údajného obrátenia Christovaa Ferreiru jezuita, otec J. F. Schutte. Píše: „Otec Ferreira mal už vyše 80 rokov. Pre chorobu bol pripútaný k lôžku už mnoho rokov. V jeho duši sa odohrali veľké zmeny a svoje skutky videl v inom svetle. Ľutoval svoje previnenia a hlúpu zradu Boha a v ľútosti kričal. Jeho susedia ho začuli a privolali vojakov. Tí navštívili jeho dom a spýtali sa ho na dôvod jeho náreku. Otec sa im priznal k svojmu vnútornému utrpeniu a následnému obráteniu. Vojaci sa mu smiali, hovoriac, že prišiel o rozum. On to však odmietol. Napokon vyhlásil, že je pripravený zomrieť za svoju vieru.

Vojaci situáciu nahlásili guvernérovi, ktorý chvíľu váhal, ale nakoniec odsúdil Christovaa na smrť zavesením dole hlavou. Avšak rozsudok bol udelený v plnom utajení, aby sa predišlo nepokojom v meste. Vojaci sa vrátili do Ferreirovho domu, kde ho našli v nezmenenom stave. Zavesili ho dolu hlavou. Mnoho Japoncov, kresťanov aj nekresťanov, ako aj Číňania, sa prizerali jeho utrpeniu. Ferreira svoj život teda napokon zakončil odvážne a pre Krista.“

Hrobka rodiny Sugimotovcov. Vo fialovom rámčeku je zvýraznené Ferreirovo japonské meno.

Japonské úrady nikdy nepotvrdili, že Ferreira konvertoval späť na kresťanstvo. Naopak, jeho budhistické meno sa zachovalo na budhistickom náhrobnom kameni rodiny Sugimotovcov, čo boli jeho japonskí príbuzní. Nie je to však dôkaz, ktorý by vyvracal jeho konverziu, keďže tá – ak naozaj nastala – bola úradmi prísne utajovaná. Christovao Ferreira zomrel 4. alebo 5. novembra 1650.

Ferreirov pád v roku 1633 bol šokom, z ktorého sa jezuiti pôsobiaci v Ázii nikdy nespamätali. Výraznou mierou tiež pomohol úplne vyhladiť japonské kresťanstvo. Bývalý predstavený jezuitov dvadsať rokov chrlil informácie, že kresťanstvo je nástroj Západu, ktorý slúži na ovládnutie iných národov. Jeho traktáty a výpovede úplne prekryli neľudské utrpenie mnohých odvážnych kresťanov, ktorému boli vystavení. Svoj rád znemožňoval znova a znova v očiach kresťanov aj nekresťanov. Smrť, ktorú mal podstúpiť, bola možno krutá, ale čestná. Jeho následný život nebol ani jedno, ale ani to druhé. Ako jezuita bol trénovaný na to najhoršie.

Prvých dvadsať rokov strávených v Japonsku dennodenne zaznamenával udatnú smrť mnohých. Krajinu mohol pritom kedykoľvek opustiť, keď mal pochybnosti, že by to on sám nezvládol. A keď už k tomu došlo, svoj následný život mal viesť inak než k úplnému podriadeniu sa japonským úradom. To, že ostal a napokon sa podriadil nepriateľovi, poznamenáva Japonsko dodnes. Ak však naozaj svoj život nakoniec zakončil mučeníckou smrťou, z kresťanského hľadiska tým svoju vinu čiastočne zmyl.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

 

 

 

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo