Boh ma prekvapil

Boh ma prekvapil

Foto: Andrej Lojan

Rozhovor s Lukášom Krivošíkom, novým redaktorom Postoja, o jeho obrátení, problémoch slovenského protestantizmu, aj o tom, o čom bude písať na stránke Postoja.

Zajtra si pripomenieme 500. výročie vyhlásenia Lutherových téz a zdá sa, akoby to u nás nebola veľká téma. Prečo?

Zrejme to bude tým, že evanjelici sú u nás dnes veľmi menšinoví a kvôli demografii sa o pár desaťročí možno stanú až treťou najpočetnejšou cirkvou, predbehnú ich totiž gréckokatolíci. Je to ale zaujímavý kontrast napríklad oproti Nemecku. Iste, Luther bol Nemec, luteráni sú v Nemecku početnejší, tvoria asi štvrtinu obyvateľstva, ale aj tak pri každom výročí sa o Lutherovi veľa píše a hovorí.

Napriek upadajúcemu počtu Slovensko bolo na krátky čas väčšinovo luteránske, luteráni zohrali veľký význam pre naše dejiny v druhej polovici 19. a prvej polovici 20. storočia. Prečo teraz o 500. výročí tak málo hovoríme? Prečo aspoň teraz viac nevidieť evanjelickú cirkev?

Vidieť ju adekvátne k jej 6-percentnému zastúpeniu v populácii. Evanjelici podobne ako katolíci zápasia, aby si udržali počty veriacich. Na druhej strane, keď sa pozrieme na tri ponovembrové sčítania ľudu, asi päť malých protestantských cirkví zaznamenáva nárast.

K tomu smerujem, čo znamená pre historickú luteránsku cirkev konkurencia menších evanjelikálnych cirkví u nás?

Patrím k jednej z nich, žijem tam svoje kresťanstvo. Dokonca je to jedna z tých, čo rastie. (Úsmev.) V našom zbore sú ľudia, ktorí boli len matrikoví, ale v podstate nepraktizujúci katolíci alebo úplne neveriaci a našli tam kresťanstvo. Nájde sa tam možno aj pár bývalých evanjelikov.

Historicky vzaté, Štúr, Štefánik, to všetko boli evanjelici. Aj protestanti z iných cirkví teda môžu byť evanjelickou cirkvou fascinovaní. No keď sa človek začne o pomery zaujímať hlbšie, rozpráva sa s evanjelikmi, tak nadobudne dojem, že v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je veľa sporov, veľa politikárčenia, spochybňujú sa rozhodnutia vedenia a podobne. Nechcem v týchto veciach robiť nejakého arbitra. Najskôr som z toho bol trochu zarazený. No potom som si uvedomil, že možno je to odvrátenou stránkou toho, že protestantské cirkvi sú budované zdola. Spory sú aj v katolíckej cirkvi, ale keďže tá funguje monarchickým spôsobom, prejavujú sa napríklad vo forme dvorných intríg medzi kardinálmi, zatiaľ čo v protestantských cirkvách je v istom zmysle demokracia a všetko je transparentné v dobrom i zlom zmysle slova. Tak ako v sekulárnej sfére aj tu prenikajú vecné spory občas do osobnej roviny, čoho dôsledkom je istá rozorvanosť. 

Menšie evanjelikálne cirkvi sú voči týmto problémom imúnnejšie?

Poznám lepšie iba situáciu vnútri Kresťanských zborov. Chodím do jedného zboru tejto denominácie. Tam tento problém nie je taký vypuklý, keďže Kresťanské zbory fungujú ako autonómne zbory, nemajú žiadnu ďalšiu nadstavbu a vyznávajú princíp všeobecného kňazstva, takže tam k tomu veľmi nemôže dôjsť. Spolupráca medzi jednotlivými zbormi je viac o vzájomnej koordinácii než subordinácii. Žiadny zbor nie je zhora limitovaný v aktivite. V najhoršom prípade, keď je niekto nespokojný, tak sa môže oddeliť a založiť si samostatný zbor. Ale samozrejme, že všade nejaké problémy sú, cirkev tvoria ľudia, nemôže to byť inak.

Neustále štiepenie je DNA protestantizmu, vidíme to už 500 rokov. Pre katolíkov je štiepenie historickou traumou, ako to vnímaš ty?

Osobne v tom až taký problém nevidím. Súradnicami mojej žitej viery je Božie slovo, pravidelne ho čítam, modlitba a spoločenstvo, ktorým je ten-ktorý bezprostredný zbor, kde sa stretávame, modlíme sa, čítame Božie slovo a slávime pamiatku Pánovu každú nedeľu. To sú pre mňa vzťažné body náboženského života. Existenciu iných evanjelikálnych zborov alebo protestantských spoločenstiev nevnímam ako problém. Môžeme sa stretávať, je to veľmi otvorené. V predchádzajúcom zbore, kam som chodil, nám občas prišiel v nedeľu kázať hosť z Apoštolskej cirkvi, inokedy niekto od baptistov. Zvonku sa môže zdať, že jednotlivé denominácie sa stále delia, ale hranice medzi nimi sú veľmi priestupné.

Pociťuješ niekedy, že v protestantizme v niečom chýba centrálna autorita?

Mohol by som teraz povedať, že centrálnou autoritou je predsa Božie slovo či Ježiš Kristus. Ty ale asi myslíš ľudskú organizačnú autoritu. Mne osobne to nechýba, rozdrobenosť protestantizmu má aj istú výhodu, napríklad v tom, že vidieť, čo funguje a čo nefunguje. Niektoré denominácie sú liberálnejšie, aj keď sa zdá, že im to až tak nepomáha, iné sú azda až príliš konzervatívne a uzavreté.

Tvoj zbor je aký?

Myslím, že tak akurát. Hlavne je nesmierne pestrý, čo sa týka ľudí, ktorí tam chodia. Cítim sa tam veľmi dobre.

Ako si sa dostal k viere?

Rodičia ma k viere neviedli. No pred niekoľkými rokmi som prežíval vnútorné hľadanie, hľadal som Boha, myslel som si, že ho nájdem v katolíckom prostredí, keďže mnohí moji kamaráti boli katolíci. Čítal som aj knihy Josepha Ratzingera a ako mysliteľa ho veľmi rešpektujem. Náhodou som sa však dostal do evanjelikálneho spoločenstva, kde som prežil obrátenie. Samozrejme, že obrátením sa všetko len začína. Vo viere musí človek stále rásť.

Prečo si začal hľadať Boha? Čo bol ten prvý moment?

Vždy som sa zaujímal o spoločenské dianie. Vieru a kresťanstvo som ale odmietal. Prvý impulz mi preto dali sekulárni myslitelia. Takí, ktorí tvrdili, že síce nevieme, či Boh existuje, ale dá sa povedať, že viera je nejakým spôsobom užitočná tak na úrovni spoločnosti, ako aj na úrovni jednotlivca. Na spoločenskej úrovni o tom písal napríklad Friedrich August von Hayek, ktorý sám seba nazýval agnostikom a pozeral sa na náboženstvo z kultúrno-evolučného hľadiska.

Na úrovni psychológie jednotlivca o tom písal Viktor Frankl, židovský neurológ a psychiater, ktorý prežil koncentračný tábor. Samozrejme, že som si kládol otázku, či to nie je len nejaká naša psychologická potreba, ale keď do toho človek „naplno skočí“, všetko sa zmení. A hoci dlho aj po obrátení existovala vo mne pochybnosť, niečo ako kvázi racionálny odstup voči vlastnej viere, občas nastali chvíle, keď ma Boh prekvapil. A vtedy si uvedomíš naplno, že Boh naozaj existuje.

Hovorí sa, že koľko je konvertitov, toľko je ciest ku konverzii. Chcem sa spýtať, či hľadanie viery v tvojom prípade bola neustála pochybnosť alebo to bol vír, ktorý ťa vtiahol a už nepustil.

Nie je to úplné pravidlo, ale v prebudeneckom kresťanstve často vidieť podobný mechanizmus obrátenia. Všimol som si to v mnohých svedectvách obrátenia úplne bežných veriacich, ktoré som za tie roky počul. Ľudia sú často konfrontovaní s evanjeliom: Na jednej strane sme zaťažení dedičným hriechom, teda akýmsi sklonom k egoizmu a zlu, ktorý nás nezadržateľne ťahá do zatratenia. Na druhej strane s prijatím viery v Ježišovu obeť na kríži prichádza odpustenie a perspektíva večnosti, strávenej v Božej prítomnosti.

Ľudia často Boha nehľadajú kvôli samospravodlivosti, preto evanjelium hodia za hlavu. Myslia si, že žijú vcelku slušne, nekradnú a nezabíjajú. Lenže Boh má absolutistické kritériá, ktorým nikto z vlastných síl nevie dostáť. Potom im to začne v hlave vŕtať. Nastáva fáza, keď si človek začne uvedomovať, že on sám nie je až tak v poriadku, niekedy sú to spomienky na staré previnenia, dokonca povedzme niečo, so si urobil na základnej škole. Polozabudnuté veci ťa začínajú ťažiť na svedomí, akoby sa udiali včera. A človek začne pociťovať silnú potrebu vyznať hriechy pred Bohom a zhodiť ten batoh pod kríž. Vtedy dochádza k obráteniu.

Nejako podobne to bolo aj u mňa. Boh Otec je niečo ako hrad, od ktorého sme oddelení priekopou dedičného hriechu. A Ježiš je padací most, cez ktorý môžeme vstúpiť.  Heslo, po ktorom sa ten most spustí, je pokánie.

Inými slovami hovoríš, že keď si človek uvedomí hriech, že je rozhodnuté a stane sa kresťanom? To je ten moment?

Áno, pretože inak smeruje do zatratenia, ale súčasťou toho je viac. Zrazu som mal pocit, že moje hriechy boli roztrhané, že mi bolo odpustené. Uvedomenie si hriešnosti je len jedna vec. Druhá je vierou prijať, že Ježiš na kríži za tvoj hriech zaplatil. Je to o tom, že človek prijme milosť, odpustenie ako dar. Neskôr dochádza k ďalším menším obráteniam.

Prejdime k inej téme, k tvojmu písaniu. Poznáme sa roky a najradšej mám články, kde si písal o tom, čo znamenalo pre civilizáciu objavenie Ameriky alebo objavovanie kozmu, alebo tvoj text o niečom takom nepravdepodobnom, ako sú slovenskí námorníci, alebo o tom, ako bolo možné, že prežívala Byzancia obklopená Turkami, úplne na konci, keď bola scvrknutá v podstate len na Carihrad. Všetky tie texty majú v sebe vzťah k dejinám, ale je v nich niečo živé aktuálne. Čím je pre teba história?

Vďaka vzťahu k histórii som sa dostal k vzťahu k spoločnosti a tým aj k verejnému dianiu. Začalo sa to ešte na základnej škole, keď som sa cez komiksy o Asterixovi dostal k Zamarovského knihe Dejiny písané Rímom. A už to išlo. Hoci každá situácia je v istom zmysle jedinečná, zároveň platí, že každá situácia v nejakom zmysle už nastala. Hovorí sa, že dejiny sa rýmujú. Mám rád príbehy, snažím sa pochopiť, čo malo vplyv, čo rozhodovalo.

Ľudia často k dejinám pristupujú ako fanúšikovia, advokátsky a nekriticky. Napríklad slovenský katolík sa pri pohľade na dejiny snaží vždy brániť pápeža, HSĽS alebo Slovák sa snaží vidieť Štúra automaticky priaznivo na úkor Kossutha.

Dejiny vedia byť ale zaujímavejšie, ak si všímame pohnútky, ktoré viedli k niektorým rozhodnutiam. História často slúži ako rozšírené ihrisko súčasných politických sporov. Mňa v poslednom čase baví snažiť sa menej súdiť a viac chápať pohnútky rôznych, dokonca proti sebe stojacich aktérov. Dejiny v mnohom predurčujú prítomnosť, ale nemusia sa stať naším väzením. Veď to, že mali katolíci a protestanti konflikt v 16. storočí, neznamená, že v tom máme pokračovať aj my v 21. storočí. To, že bol problém medzi Slovákmi a Maďarmi v 19. storočí, neznamená, že ho máme viesť aj my dnes.

Na druhej strane, čas nie je uzavretá kniha ako historické knižky, ktoré vidíme v knižniciach. Je to skôr otvorená kronika, ktorej časť už bola zapísaná, ale možno väčšia časť je stále nepopísaná. Možno si niekto myslí, že náš národ nemá slávnu a veľkolepú minulosť, a preto cíti potrebu si takú spätne vymýšľať. Lenže konštruktívnejšie je skôr pracovať na dobrej budúcnosti.

Žijeme v susedstve dvoch národov, Poliakov a Maďarov, ktorí veľmi silno prežívajú svoje dejiny, Maďari sú nimi niekedy až posadnutí. My sme opačný prípad a často dejiny ignorujeme. Aké to má dôsledky pre našu spoločnosť?

V prvom rade, keď nepoznáme dejiny, tak si nejaké náhrady vymýšľame. Práve čítam listy Viliama Pauliny-Tótha Maríne Hodžovej a korešpondenciu Masaryka, Beneša a Štefánika, všetko veľmi zaujímavé veci. Človek nechce veriť, aké zlé to pred sto či stopäťdesiatimi rokmi bolo. Hoci má náš národ problémy, Pauliny-Tóth mal pochybnosti, či vôbec Slováci prežijú, a my tu dnes sme a máme za sebou relatívne úspešných sto rokov. Je na tom niečo úžasné, z akých improvizovaných amatérskych pomerov sme vyrástli a dnes je Slovensko fakt. Pred 100 rokmi sme nemali ani hranice.

Samozrejme, netreba zabúdať, že sa to podarilo aj s nezanedbateľnou českou pomocou. Myslím, že znalosť dejín dodáva optimizmus, povzbudzuje ctižiadosť. Ako Slováci máme túžbu byť rozpoznaní, preto sme chceli štát, preto ten spor o pomlčku vo federácii. Tak na tom pracujme. Už si nemusíme dokazovať, že sme, môžeme pokročiť ďalej a niečo z tej samostatnosti urobiť.

Veľa čítaš, ktoré knihy ťa zásadne formovali?

Skôr by som hovoril o autoroch. Už som spomenul Hayeka a Frankla. Mám rád knihy afroamerického ekonóma Thomasa Sowella. Čítal som azda všetko, čo v slovenčine alebo češtine vyšlo od Miku Waltariho. Kedysi som čítal veľa Paula Johnsona. Pred pár rokmi ma oslovili diela psychológov ako Philip Zimbardo alebo Walter Mischel o vnímaní času a odkladaní okamžitej spotreby. Myslím, že nás niečo môžu naučiť o tom, ako povzbudzovať budovanie ľudského, sociálneho a kultúrneho kapitálu.

S Paulom Johnsonom sme svojho času spolu robili rozhovor. Ako si spomínaš na osobné stretnutie s ním?

Myslím si, že sme ten rozhovor urobili zle, pýtali sme sa na jeho názory na kadečo, najmä na Johnsonove názory na súčasné politické témy, ale on je cenný aj tým, že si veľa pamätá. Ako napríklad stretol de Gaullea v Paríži alebo zamladi Churchilla. Dnes by som sa ho pýtal na historky, ktoré osobne zažil s rôznymi osobnosťami dejín.

To môžeš považovať za jednu z vecí, ktorú môžeš urobiť v Postoji. Od 1. novembra sa stávaš naším novým kolegom, o čom chceš písať na Postoji?

Uvidíme, sám som zvedavý. Keď už je to výročie reformácie, mám pocit, že v slovenskom protestantskom prostredí je veľa pozoruhodných nevypovedaných príbehov z prítomnosti, ale aj z čias komunizmu. Katolíci už splnili svoje poslanie a o Krčmérym, Juklovi a ďalších bolo napísané veľa. Treba v tom pokračovať.

Píšeš o politike a ekonomike, čo považuješ za hlavné problémy našej spoločnosti?

Dlho to bol nedostatok spravodlivosti, ale mám pocit, že sa to pomaly mení. Zrušili sa Mečiarove amnestie, ministri z kauzy nástenkový tender boli odsúdení, je toho viac, pomaly sa to mení, vzniká dojem, že to ide k lepšiemu.

Dnes sa veľa hovorí o európskom jadre, čo je trochu kúzelnícky trik Roberta Fica, ale myslel som si, že Slovensko by mohlo mať odvážnejšiu víziu, ako zaradiť sa do európskeho superštátu, ale možno sa mýlim a to, čo vidíme, je maximum.

Slovensko prežíva relatívne dobré obdobie, preto si myslím, že by sme sa mali pripraviť na ťažšie časy, vyrovnať rozpočet, dať do poriadku našu armádu, pripraviť sa na situáciu, keby sme sa nemohli spoliehať na Európu, na Ameriku. Nehovorím, že si niečo také prajem, ale treba sa pripraviť aj na nepriaznivé scenáre. Mám pocit, že Slovensko je zatiaľ krajina vybavená len do dobrého počasia. No medzinárodná klíma sa môže rýchlo zvrtnúť a naša republika by mala byť pripravená na všetko. Mám pocit, že o tom zatiaľ premýšľame len málo.

O čom bude tvoj prvý text?

To sa ešte musíme dohodnúť.

 

Foto: Andrej Lojan

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo