REPORTÁŽ: Nádej z Osvienčimu

Zeev, Žid narodený vo vtedajšom československom meste Mukačevo, vyrastal v tamojšej maďarskej komunite. Prežil hrôzy holokaustu v koncentračnom tábore Osvienčim.

Ako malý chlapec prišiel o celú rodinu v tábore či krátko po vojne. Nový domov našiel v Izraeli, kam šiel sám ešte ako dieťa do cudzej krajiny. Napriek toľkým bolestiam necíti nenávisť, ani najmenšiu. Podľa jeho slov je jeho odpoveďou život, ktorý pokračuje a má veľkú cenu. Zeev je pyšný na svoje deti a vnúčatá.

Rita, nemecká Rómka, bola ako malé dievča prevezená spolu so sestrou- dvojčaťom do koncentračného tábora Osvienčim. Žiak nešťastne známeho doktora Mengeleho robil barbarské medicínske experimenty na týchto dievčatách. Sestra zomrela a jej matka bola, ako aj mnoho rómskych žien, sterilizovaná. Rita mladých načúvajúcich ľudí so slzami v očiach prosí, aby sme sa pozerali na všetkých ľudí bez predsudkov, aby sme im hľadeli do očí ako na jedinečné nezameniteľné bytosti, aby sme nesúdili ľudí podľa vzhľadu. A na záver vkladá nádej a zároveň prosbu, aby sme budovali ľudskú Európu.

Sme veľmi vďační za svedectvá týchto dvoch ľudí, ktorí nás s vekom našich starých rodičov sprevádzali počas septembrového trojdnia (20. - 23. 9) v Krakove a Osvienčime. Práve tu sa už po tretíkrát uskutočnilo medzinárodné stretnutie mladých ľudí z niekoľkých krajín strednej a východnej Európy. Stretnutie pod názvom Mladí Európania za svet bez násilia organizovala laická katolícka Komunita Sant´Egidio. Zúčastnilo sa ho 1 200 ľudí, z toho 150 zo Slovenska. Organizátori si dali za cieľ hlbšie ich oboznámiť s historickými faktami hrôz holokaustu, aby sa tak mohli zamyslieť nad prevenciou prejavov násilia, xenofóbie a rasizmu v súčasnosti. Súčasťou programu bolo načúvanie svedectiev Zeeva a Rity, návšteva koncentračných táborov Osvienčim a Brezinka a reflektovanie svojich myšlienok z týchto dní v menších skupinkách.

Počas stretnutia sa niekoľkokrát uvažovalo o podobnostiach zrodu násilia počas nacizmu a v dnešnej dobe. Dnes sú častými obeťami násilia najslabší v spoločnosti: starí ľudia, postihnutí či ľudia bez domova. Zväčša sa môže rodiť z ľahostajnosti, predsudkov, pohŕdania. To, že to nie sú frázy, ale sú za tým konkrétni ľudia, sme si uvedomili prechádzajúc okolo plynových komôr a fotiek toľkých žien, mužov a detí, ktorí museli umrieť len preto, lebo mali iné vierovyznanie, inú rasu či boli mentálne či telesne chorí. Človeka tu napadne otázka, ale nie odpoveď: ako toľkí ľudia mohli byť zaangažovaní do tohto plánu smrti, bezprávia, hroznej bolesti, a ako sa tomu všetkému mohli prizerať? Možno je to ťažké pochopiť, no stalo sa to a to znamená, že ľudia sú schopní tejto neľudskosti, ktorá sa môže zopakovať v budúcnosti.

No tí, čo prežili holokaust, určite nechcú len jednoduché konštatovania a štatistiky o tom, čo sa stalo, ale prajú si, aby sa to už nikdy nikomu nemohlo stať. Prajú si, aby sme vytvárali nový, ľudskejší svet bez násilia, v ktorom by sme chránili ľudský život, ako to najcennejšie na tomto svete a obzvlášť, aby sme chránili tých najslabších.

Sme veľmi radi za uskutočnenie tohto medzinárodného stretnutia v Krakove a Osvienčime spolu so svedkami holokaustu. Nechceme, aby ich utrpenie bolo zbytočné a nepovšimnuté, ale chceme byť pre nich novou nádejou viac ľudskej Európy a celého sveta.

Ivana Miláčková
študentka, Komunita Sant´Egidio, Bratislava

Foto: autorka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo