GLÓBUS: Súmrak nad Arábiou

„Revolúcie sú občas hlúpe záležitosti. Ešte viac nerozumnejší sú však tí, ktorí dovolia zhoršiť podmienky natoľko, že revolúcie sa stanú nevyhnutné.“ Alexander Smoltczyk

Po tragických útokoch z 11. septembra 2001 sa zdal pravdepodobnejší stret civilizácií v podaní Samuela Huntingtona, ktorý zdôrazňoval rozdiel medzi Západom a Východom, euroamerickou a islamskou civilizáciou, čo sa nezaobíde bez krvavých konfliktov a napätých situácií.

Huntington vs. Fukuyama

Po desiatich rokoch sa v severnej Afrike odštartovala vlna demonštrácií volajúcich ani nie tak po demokracii, ako po sociálnej spravodlivosti či proti korupcii, a jednotlivé vlády tamojších krajín sa začali otriasať v základoch. Neboli to však len autoritatívne režimy, ktoré sa dostali do nepriaznivého svetla. Podobnú ranu utŕžil aj Huntingtonov koncept stretu civilizácií a misky váh sa mierne naklonili v prospech vízie konca dejín podľa Francisa Fukuyamu. Demonštranti v arabských krajinách totiž v drvivej väčšine protestovali proti domácej vládnucej elite a nie proti Západu, ich požiadavky smerovali viac alebo menej k hodnotám demokracie, sebarealizácie a niesli punc spravodlivého hnevu.

Fukuyamova téza, že demokracia sa nevyhne ani islamským štátom, pretože niet inej dlhodobo funkčnej alternatívy, vyvstala z optimizmu po páde Železnej opony, preto je pochopiteľné, že aj Arabská jar ukrýva nádej na podobný vývoj ako na Slovensku.

Avšak už samotný pojem Arabská jar je skresľujúci, ako povedal politológ Petr Suchý na tohtoročnej brnenskej konferencii Izrael a My. Tento výraz sa síce odvoláva na Pražskú jar a celkovú eufóriu československej spoločnosti v roku 1968, no netreba zabúdať, že Pražská jar sa skončila príchodom tankov Varšavskej zmluvy. Arabská jar sa zatiaľ neskončila, no násilné prvky ju naostatok sprevádzajú celým jej priebehom, niekde viac, inde skromne.

Rozdielnemu vývoju v severnej Afrike na rozdiel od ponovembrovej éry našej krajiny nahráva to, že Československo v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia predsa zažilo demokraciu, kde mohli voliť aj ženy. Štáty na severe Čierneho kontinentu túto skúsenosť nemajú, preto nemôžu stavať na podobných štátotvorných pilieroch.

Obdobne sa vyjadril aj arabista Ján Paulíny pre časopis Slovenka z minulého roku: „V šesťdesiatych rokoch som bol v Libanone, ktorý sa už vtedy o demokraciu snažil. Zhoršili sa však vzťahy so susedmi, keď sa Sýria a Organizácia pre oslobodenie Palestíny rozhodli bojovať za práva libanonských moslimov. To Libanon vrhlo do krutej občianskej vojny, ktorú si vlastne nezapríčinil sám. Takže v tomto prostredí nestačí, že jeden štát chce demokraciu, ľahko sa mu totiž môže stať, že mu ju prekazí niekto zvonku.“  Pokus o demokratizáciu teda v arabskej krajine nastal, no okolnosti mu nedovolili padnúť na úrodnú pôdu. Ján Paulíny to vysvetľuje práve absenciou akýchkoľvek demokratických tradícií, ktoré sa v Európe budovali veľmi dlho a často bolestne.

Jasmínová revolúcia

Krajiny, v ktorých zažiarila iskra Jasmínovej revolúcie, spája nielen predchádzajúci nedemokratický systém, ale tiež spoločný arabský jazyk, čiže príslušnosť k akémusi veľkému panarabskému národu. To nemusí nevyhnutne znamenať medziarabskú demokratickú spoluprácu. Spomínaný politológ Petr Suchý uviedol, že niektorí islamskí akademici vnímajú Arabskú jar ako unikátnu príležitosť zjednotiť arabské krajiny, čo by umožnilo založiť jeden islamský kalifát a zničiť tak Izrael. Sotva možno hovoriť, že v strednej a východnej Európe sa v poslednom decéniu dvadsiateho storočia seriózne uvažovalo o panslavistickej či postsocialistickej hegemónii, nieto ešte s cieľom vymazať nejaký štát z mapy.

Jedným z kľúčových faktorov, ktoré mali pomôcť demokratickým silám na Slovensku, bolo bezpochyby vytvorenie nezávislého súdnictva, ktoré by sa odstrihlo od pretrvávajúceho ideologického vplyvu. Aj keď to nebolo ľahké a doteraz sú všemožné problémy v slovenskej judikatúre, transformácia severoafrických krajín možno bude v tomto ohľade problematickejšia. Možno nie je úplne naivné, no prinajmenšom ťažšie predstaviteľné, že by nové vlády zakrátko implementovali novú demokratickú právnu koncepciu, ktorá by okrem iného upravila aj vplyv islamského práva – šaríje. Napriek jej nesporným pozitívam panuje najmä v konzervatívnych kruhoch obava, že sa budú naďalej dodržiavať práve tie aspekty šaríje, ktoré nie celkom korešpondujú s predstavou univerzálnych ľudských práv.

Osvietený islam?

V tomto smere je skeptikom aj bývalý poradca prezidenta Václava Havla Jiří Pehe. Ten sa nechal počuť, že nevidí skutočné predpoklady na liberálnu demokraciu, lebo v islamských krajinách je nielen právo, ale aj ekonomika a politika veľmi previazaná s islamom, zatiaľ čo v Európe sú všetky tieto elementy do značnej miery oddelené a nezávislé. Opäť platí, že na Starom kontinente sa proces separácie týchto prvkov tiahol pridlho na to, aby bolo možné v krajinách Arabského polmesiaca v krátkom čase očakávať zázraky. Napriek tomu Jiří Pehe nevylučuje, že sa objaví osvietenecká forma islamu.

Žeby sa tým zodpovedala otázka o trende, na ktorý čoskoro nastúpia krajiny za Stredozemným morom? Sotva, povedala by Ayaan Hirsi Aliová. V severoafrických, ale aj v iných prevažne moslimských štátoch badať vzostup takzvanej kristofóbie, píše autorka v tohtoročnom predposlednom februárovom vydaní časopisu Newsweek. V článku The rise of christophobia (Nárast kristofóbie) upozorňuje, že najmä po vzniku protestných arabských hnutí došlo k výraznému a neutíchajúcemu nárastu násilia voči kresťanom, k vypaľovaniu kostolov či mimovoľnému vraždeniu kresťanských demonštrantov, ktorých majú na svedomí nielen islamisti, ale aj polícia a armáda. Okrem toho naďalej dochádza k ich politickej a náboženskej diskriminácii. Toto násilie pritom „nie je centrálne riadené,“ ide skôr o „spontánny prejav antikresťanského nepriateľstva, ktoré prekračuje regióny a národnú príslušnosť.“ Je to závažný problém, ktorý si však svetové médiá pramálo všímajú, uzatvára Ayaan Hirsi Aliová.

Za pravdu jej dávajú niektoré nízkorozpočtové spravodajské agentúry z tamojších regiónov, ale aj kresťanské médiá a organizácie, hoci v súčasnom prechodnom a výbušnom období nemožno vylúčiť ani vplyv skupín i jednotlivcov s vlastnou politickou, obchodnou či obskúrnou agendou. Hlavne staré prežívajúce mocenské štruktúry ako je tajná polícia, ktorá je údajne ešte stále zaviazaná bývalej vládnej garnitúre, môžu mať eminentný záujem na podnecovaní násilia voči menšinám a podpore chaosu, aby sa tým zvrátili revolučné tendencie. I v tomto bode panuje zjavný nesúlad v porovnaní s vývojom slovenského príbehu z deväťdesiatych rokov, hoci po Novembri '89 aj u nás načas stúpla kriminalita.

Pomoc Západu

A tak Európska únia, Organizácia spojených národov, ako aj iné významné organizácie musia aktívne vystupovať na podporu demokratizácie, lež súčasne nemôžu mlčať tvárou v tvár násiliu, vraždám a nebezpečným vyhláseniam či zákonom. Predpokladom na úspešné zavŕšenie Arabskej jari je ochota EÚ a OSN poskytnúť špecialistov v rôznych oblastiach, pravidelné monitorovanie volieb, slobody prejavu a medzinárodných záväzkov dotyčných krajín. Určite by prechodnému obdobiu v severoafrickom regióne prospeli lokálne pobočky etablovaných inštitúcií a mimovládnych organizácií ako Transparency International či Červený kríž na formáciu občianskej spoločnosti. Viac opatrnosti treba venovať politickým a ekonomickým think-tankom so záujmom usídliť sa na arabskej pôde, lebo nemožno predpokladať, že všetky zahraničné ustanovizne čaká vrúcne privítanie.

Notabene, časopis Economist vo svojom poslednom februárovom čísle tohto roku v analýze Bombing Iran (Bombardovanie Iránu) usudzuje, že politický prevrat časom nastane aj v Iráne, keďže tamojší režim je rozdelený, stratil vieru svojich občanov, a tiež preto, že politická zmena tiahnuca sa Stredným východom sa stále prudko rozmáha.

Aj keď sa zdá, že veštiť koniec Jasmínovej revolúcii je prenáhlené, akonáhle sa začne nakláňať smerom k nedemokratickosti, korupcii, nespravodlivosti a prehlbovaniu sociálnych rozdielov, čiže k tomu, proti čomu pôvodne povstala, je nutný hlas EÚ a OSN, diplomatické vyjednávanie, ekonomické sankcie či výrazné obmedzenie, ba dokonca zastavenie rozvojovej pomoci či prílevu zahraničných investícií.

Hlavne Európa musí konať v súlade so svojimi hodnotami aj za cenu toho, že novovznikajúce demokracie na to budú hľadieť nepriateľsky. Kompromisy môžu viesť k novej, hoci možno miernejšej podobe autoritatívnej vlády. V tomto ohľade sa transformácia arabských režimov asi bude podobať tej slovenskej viac ako sa zdá na prvé zamyslenie. Tak ako Slovensko dostalo niekoľko výhražných depeší zo zahraničia o nedemokratických praktikách vlády v deväťdesiatych rokoch, tak sa tomu nemusia vyhnúť ani rodiace sa demokracie. Šanca na prijatie do NATO a EÚ sa vtedy pre Slovensko zmenšila, no rovnako sa zobudila občianska spoločnosť, aby to napravila. Podobný scenár sa v súčasných podmienkach zdá pravdepodobný aj pri spomínaných arabských štátoch, no zostáva dúfať, že revolučný potenciál tamojších obyvateľov nevyprchá spolu s očakávaniami, ktoré na námestia pôvodne priviedli tisícky občanov.

Bohumil Petrík
Foto: Flickr.com (CC licencia)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo